ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O štvrť hodiny sa Stanislav Hričovský prechádzal už len sám po parku Lubošína. Teraz venoval pramálo pozornosti krásam okolia, ktoré bola vykúzlila jeho geniálna ruka okolo zámku. Hlboko zamyslený kráčal zpäť do brezovej aleje smerom ku kamennej lavičke. V tom sa náhle zarazil, vzhliadnul, a jeho oči utkvely na neočakávanom obraze. Lavička nebol prázdna. Knihu položenú na lone, hlavičku opretú do dlaní, hlboko ponorená do čítania, tu sedela veliteľka Lubošína.

Jemné, blankytné rúcho, pri krku a kol malých rúček zdobené zlatou krajkou, dodávalo celému spanilému zjavu viac než inokedy nádychu jasnej blaživej hviezdy, stvorenej nato, aby tešila.

Šuhaj sa zastavil; dlhú chvíľu hľadel na nenadály, nezabudnuteľný obraz. Obdiv, sústrasť, žiaľ, konečne rozhorčenie sa preháňaly po jeho tvári jako jarné búrky, končiace odhodlaným zábleskom očí. V tej chvíli vzhliadla spanilá čitateľka a už s výrazom milého prekvapenia odkladala knihu vedľa na pletený stolček.

„Dobré ráno, Johanka!“

„Dobré ráno, šťastné sviatky,“ pozdravila v odvetu hlbokej poklony s jasnou blažiacou prívetivosťou.

„Aj ty si už hore, Johanka?“ pýtal sa šuhaj prosiac o dovolenie smieť si sadnúť ku nej.

„Že som ja hore, to je celkom prirodzené,“ usmiala sa, „Skôr divné, že si aj ty, milý Stanislave.“

Pozrel rýchle k nej. „Už nie som chorý,“ odvetil živo.

„Sláva Pánu Ježišovi, áno, sláva Mu, že vyslýcha vždy naše prosby, že len na máličko skrýva svoju drahú tvár a znova nám dáva zakúšať radosť svojej svetlej blízkosti,“ zajasala vrúcne. „Dnešný veľký sviatok by nebol takým radostným, keby ho nebola predišla, teraz už len ako zmiznuvšie mračno pred slnkom úzkosť o teba.“

„Vy ste sa báli o mňa? Aj ty?“

„Aj ja, Stanislav. Či myslíš, že ja na to nemám práva?“

Zvláštny dojem mu preletel tvárou.

„Ó, právo máš,“ povedal rýchle, ale ja som si ešte nezaslúžil tvojej starostlivosti.“

„Že nie? Ó, pozri len vôkol a tam doma do svojich kníh a povedz aj potom ak môžeš, že nie som tvojou dlžníčkou, či si sa ty s bratskou láskou už dávno nestaral o moje dobro. Ešte mi nebolo možné, poďakovať ti za to. Prijmi, prosím, teraz moju vďaku, odmeniť sa ti aj tak nikdy nemôžem,“ podávala mu ruku, pohľadom plným vrelej, nežnej vďaky.

„Konal som len svoju povinnosť.“ Sovrel podanú mu ruku a pritiskol ku rtom „prejav tvojej spokojnosti je mi viac než odmena. Ostatne ešte nevieš, či budeš so všetkým súhlasiť. Dovolil som si v mnohých prípadoch konať na vlastnú zodpovednosť. Až bude po sviatkoch, dovolím si poprosiť ťa o vypočutie a celú kontrolu.“

Usmiala sa milým úsmevom. „Svoju odpoveď ti môžem povedať už teraz.“

„A tá by bola?“

„Verím ti, Stanislave.“

Zrumenel až po vlasy, ale i hneď zbledol. „Veríš príliš mnoho, Johanka, a my ľudia sme zlí. Prišla si do nezvyklých okolností, neznáš nás; mohla by si sa bolestne sklamať. Opatrnosť je na každý spôsob užitočná.“ „Možno, Stanislav, Pán Ježiš nám ju nakladá, ale ja nemôžem neveriť.“

„A jestli sa sklameš?“ podotknul akosi teskne.

„Bude ma to bolieť, to je pravda; ale bez sklamania niet ľudského života na zemi, kde preto, že sa zabúda na Pána Ježiša, nevládne pravda. Lepšie je strpieť krivdu než robiť krivdu. Moja nedôvera by mohla raniť srdce blížneho, a už by sa to nedalo nikdy napraviť.“

Chvíľku zavládlo ticho.

„Napriek tomu musím prosiť o kontrolu pre svoje uspokojenie.“

„Rada urobím, čo žiadaš, lež myslím, že by to teraz mohol vybaviť Bohuš.“

Trhnul sebou. „Nie, Johanka. Ja som spravoval a spravujem tvoje imanie, s ktorým podľa výslovnej žiadosti tvojho starého otca, pretože bolo kúpené za tvoj otcovský podiel, nemá nikto práva nakladať len ty.“

Hľadela do zeme. „Viem, ale nedalo by sa to teraz zmeniť?“ spýtala sa v peknom zmätku.

„Nie, Johanka.“

„Ale veď to nemôže tak ostať, aby som ja sama bola veliteľkou Lubošína.“

„Prečo nie?“

„A Bohuš?“

„Bohuš je lesný inšpektor, kniežacieho panstva, ty môžeš byť celkom dobre veliteľkou Lubošína.“

Na chvíľku si zastrela zrumenelú tvár rukou. „Ak myslíš, že podľa európskych spôsobov, nie je to neslušná vec, nedbám vtedy, ale nehovorme už o tom. Je veľký svätý deň.“

„Drievnejšie sviatky si iste krajšie slávila, než budú tieto?“ Šuhaj ochotne pristúpil touto otázkou na prianie švagrinej.

Jas ožiaril hviezdnu tvár. „Ó, tie boly krásne, tie posledné v kruhu mojich družiek pri nohách nášho vznešeného učiteľa.“

„Smiem sa spýtať, kde si ich ztrávila?“

„V dievčenskom ústave pána Moodyho, kde ma bol dal dobrý deduško vychovať, na ktoré dobrodenie nikdy nezabudnem.“

„Bol to iste dobrý ústav?“

„Ten najlepší, Stanislav.“

„Musel mať krásne ciele.“

„Najprv nás učil znať samých seba, potom Pána. Tam bolo zásadou to apoštolské: My milujeme Jeho, lebo On prv miloval nás.“

A my sme Ho milovali. Boly tam krásne duše, hotové k veľkej sebaobetavosti, preniknuté túžbou žiť i mrieť v službe nášho najvyššieho Kráľa, duše, ktoré dnes svietia ako svetlá na svete. Ó, my sme, zvláštne dnes rok, zažili nevýslovne šťastné chvíle. My, ktoré sme už zbielili svoje rúcha v Baránkovej krvi, ktoré už netlačil nijaký hriech, soskupily sme sa jako deti okolo láskavého otca, okolo pána Moodyho, ktorý nás prišiel navštíviť, a jako sám povedal, vypustiť nás ako Noeho holubice, aby sme letely do sveta a niesly v ústach olivový lístok — znak pokoja, aby sme zvestovali veľkú radosť všetkému ľudu, že Bôh je zmierený krvou Prostredníka, že dal svojho Ducha a s Ním možnosť, aby bol spasený celý svet. Podobného okamihu nikdy viacej nezažijeme, ale ten postačí, aby na nás spočinulo požehnanie a z neho plynúca istota, že zvíťazíme, ja tiež!“

Pani hovoriaca s rastúcim nadšením, umĺkla dívajúc sa s odbleskom toho víťazstva k jasným nebesiam.

„Johanka,“ zavznelo zvláštnym hlasom po jej boku, „a dúfaš zvíťaziť i tu uprostred tejto tmy, medzi nami, kde niet ani bázne Božej ani známosti Boha?“

Trhla sebou. „Pán Ježiš zvíťazí, brat. On ešte zvíťazí, uvidíš. Ťažký zimný sen leží na ľudských srdciach, ale zavznie slovo, a Jeho moc prebudí, oživí, a prijde jaro vzkriesenia. I tento deň, a že tu i tam doma, sa slávia sviatky soslania Svätého Ducha na zem, sú mi zárukou toho. On sostúpil, nevrátil sa, zostal na zemi i v tejto krajine, požehná tých, ktorí prijali slovo. Poznajú ľudia ten najväčší hriech t. j. že zabudli na Pána Ježiša a uveria v Neho. Ó, už niet obavy, že by zahynul ten, kto chce veriť, však ten Duch pravdy nás uvedie do každej pravdy, áno, i budúce veci nám bude zvestovať.“

„Dovoľ, povedala si, že najväčší hriech je neveriť v Pána Ježiša,“ prehovoril šuhaj vstávajúc.

„Áno, Stanislav. Zlodej nebude súdený a odsúdený pre krádež, vrah nebude zatratený pre vraždu, nešľachetník pre nešľachetnosť, všetci budú odsúdení, že neuverili v Toho, ktorý bol za nich, za ich hriechy pribitý na kríž, v Ježiša, že nešli, aby zbielili svoje rúcha v Baránkovej krvi, že neposlúchli, keď On volal: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete (aby ste sa oslobodili od hriechu) a ste obtiažení (svojimi hriechami), a Ja vám dám odpočinutie. Svet nebude odsúdený za to, že leží celý vo zlom, ale že neuveril, že neprijal Spasiteľa. Na celom ľudstve leží tiaž kliatby nevery, a tá môže byť sňatá len pod krížom. Niet rozdielu: dobrý — zlý, šľachetný — nešľachetný, kto neverí v Pána Ježiša, už je odsúdený. A my preto, ktorí sme už uverili, musíme tak žiť, aby svet poznal Pána a išiel k Nemu.“

I mladá pani vstala a vzala švagrovu ruku do svojich. „Stanislav,“ zodvihnúc skolenú hlavu ukázal bledý, zvláštnou chmurou zastretý obličaj: „Čo chceš, Johanka?“

„Niečo, čo i dosiahnem: Tvoje spasenie.“

„Moje?“ ustúpil.

„Áno, Stanislav. Je už tvoje rúcho zbielené v Baránkovej krvi?“

„Nie, a ani nikdy nebude,“ povedal temne.

„Ty nechceš ísť k Pánu Ježišovi? Ty nechceš prijať Jeho zadosťučinenie?“

„Ó, ja by som išiel, ale On ma neprijme. Mňa nie!“

„Teba nie? A kde si to našiel napísané? Máš Ho za lhára?“ zvolala mladá pani bolestne.

„Johanka!“

„Áno, za lhára! On volá: Poďte ku mne všetci, a ty myslíš, že nehovorí pravdu, že ťa vylučuje z toho počtu? Keby chcel niekoho vyvrhnúť, či by volal ,všetci?‘“

„Nie, napriek tomu ver, ja mám veľké dôvody, pre svoje slová. Tam v tej knihe som ich našiel. Po dva týždne som v nej stále čítal, ale ver, nebolo v nej pre mňa milosti.“

Krutá búrka zastrela šuhajovu tvár a jej odblesk sa zračil v sústredenej tvári mladej panej. Náhle si oddýchla. „Stanislav, dovoľ, prejdeme sa, a ja ti poviem istú malú udalosť.“

Pozrel na ňu prekvapený a oddýchnul si tiež. „Raz na východe kopali studňu. Jeden z tých, ktorí kopali, veril, že vodu najdú, ostatní sa chceli spokojiť s cisternou. Ale ten, ktorý veril, nechcel ustať hoci ho jeden po druhom opúšťali, on trpezlive nestrácajúc nádeje kopal hlbšie a hlbšie. Poloumný nezdarom, chcel už častejšie prestať, ale smäd nedal. Tu konečne povolil ešte jeden kameň, a voda, voda! zajasalo srdce. Napil sa a okrial, ožil, a išiel hľadať svojich druhov, aby im ju ukázal. Ale oni medzi tým pomreli od smädu! Rozumieš, Stanislav?“

„Áno, ďakujem za poučenie.“

„Tak neboj sa, kop len znova, kop hlbšie, voda prijde, iste prijde. Ale už je čas, aby som sa išla podívať, kto je hore a kto nie. Snáď by ti bolo dlho čakať na raňajky.“

„Ó, nie. Nechutnalo by mi samému. Lež, pravda, pán doktor išiel už domov.“ „Viem, omluvil sa mi lístkom,“ pokročili smerom k zámku.

„A nedeľnú školu nebudeš mať dnes?“

„Áno, ale teraz je ešte len sedem, až po ôsmej hodine. Potom prijdú naše dievčatá z P., rada by som s nimi nacvičila jednu pieseň. Z Lubošína nás pôjde hodne do kostola; pôjdeš i ty?“

„Dovoľ, čo by som tam robil, odsúdený?“

„Ó, došlých milosti nás tam bude ešte veľmi málo, ale za to bude prítomná Božia moc na uzdravenie každého! Pojdeš?“

„Áno, pojdem.“

Usmiala sa radostne. „Ešte niečo ti musím sdeliť, neviem, či budeš súhlasiť, konala som v tvojom mene na vlastnú zodpovednosť.“

„V mojom mene?“ podivil sa.

„Áno, dnes odpoludnia budem mať hostí ja, na zajtra som k nám pozvala spolok Pokrok, aby ťa mohol uvítať v novom živote.“

Zásvit radosti mu vzplanul v zraku. Bez slova, ale s pohľadom, plným vrelej vďaky, si pritiahnul jej ruku k hrudi a ku rtom. Pokynula veselo hlavičkou na pozdrav a zmizla. Pozeral za ňou, ako by mu z očí zmizla dobrá myšlienka. Zrazu zakryl tvár rukami. Ach, Bohuš, Bohuš, môj nešťastný brat, čo si to urobil? Ja sľub dodržím a všetko napravím. Ale nikto z nás jej nie je hoden.“