ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zariadenie v Johankinom dvore sa veľmi zapáčilo biskupovi. Pretože obaja návštevníci vošli aj do spoločenského sálu nevediac, že sa tam teraz odbavujú evanjelické služby Božie, tedy aby nevyrušovali, zaujali miesta v kreslách pri dveriach. Sál bol značne naplnený a zrejme nie samými evanjelikmi. Práve zazvučaly akkordy harmonia pod nežnými prstami Johanky Hričovskej a hneď za tým zavznel krásny dvoj a trojspev.

Srdca mladého kňaza sa dotkly krásne zvuky i slová jako pozdrav z tej vlasti, kde prestane už každá bolesť. Biskup podoprel hlavu do rúk a ponad neho letelo:

Pri treťom verši sa vydral hlboký závzdych z hrudi cirkevného hodnostára. Ach, znelo to tu tak dojemne súc nesené von otvorenými oblokami do tichých hôr:

Už chvíľu kľačalo zhromaždenie sledujúc modlitbu, odosielanú k trónu milosti jemným ženským hlasom. Utrel dve slzy, skanuvšie z rias a zbadal, že i jeho sused kľačí, sklonil sa tiež a počúval: „Pane,“ modlila sa Johanka Hričovská, „je tak mnoho smutných duší, ktorým nikto na svete nemôže pomôcť, lebo nikto nemôže obmyť škvrny na ich rúchu, nikto sosňať bremeno ich hriechov! Ô, daj sa im poznať a pomôž im Ty sám.“

Čo ešte ďalej nasledovalo, už nepočul. Tie slová, prenesené tak nevinne a dôverne ako len dieťa môže prehovoriť k svojmu Otcovi, prenikly jeho srdce jako meč. Keď všetci vstali, vstal aj on, aj videl, ako sa zhromaždenie rozchádzalo, jako sa klaňali a podávali ruky nežnej bytosti, stojacej neďaleko veľkého nástroja, videl, ako srdečne a radostne potriasali ruky do popredia postúpivšiemu Konrádovi Hričovskému, ba videl tiež, ako udivene hľadia mnohí na neho, čo ho prinútilo vystúpiť a omluviť svoju prítomnosť, ale napriek všetkému tomu znelo mu v duši znovu a znovu: Ona sa modlila za teba, a Bôh ju počul. Konečne bol sál prázdny, a malá nežná ruka spočinula v ruke Lubošínskeho.

„Johanka, Jeho Jasnosť vás chcel poznať,“ objasňoval Konrád.

„A zároveň chcel vysloviť vďaku pani Hričovskej,“ dodal biskup.

„Mne a za čo?“ Podivila sa opravdive.

„Za mnohé pohodlie a za mnohé výhody jako hmotné tak zvlášte mravné, preukázané mojim spoluveriacim. Od takej horlivej evanjeličky, z ktorej by si naše dámy mohly vziať príklad, je to temer nepochopiteľná tolerancia.“

„Som kresťanka, Vaša Jasnosť!“ A hviezdne oči utkvely tým krásnym pohľadom na tvári cirkevného hodnostára. „A služobnica toho Ježiša, ktorý idúc na smrť prosil za svoje rozptýlené deti: Svätý Otče, zachovaj ich v svojom mene, ktorých si mi dal, aby boli jedno jako my.“

„Hm,“ zamyslel sa biskup, „to sú divné slová a náhľady, veru americké.“

Na hlas sa pýtal na svojho inšpektora.

„Bohuš práve dnes nie je doma, išiel do L., jestli ho Vaša Jasnosť potrebuje, môžeme telegrafovať.“

„Ó, nie. Naše záležitosti, vďaka jeho taktu, stoja celkom dobre.“

„Jestli sa Vaša Jasnosť trochu zdrží, išiel by som sa rád podívať na Achyma Kantuzova,“ podotknul Konrád.

„Ak je moja návšteva milostivej panej nie nepríležitou.“

„Ó, ani najmenej.“

„Tedy choďte, Konrád.“

„Vďaka, Vaša Jasnosť.“

„Privykli ste už v Európe, milostivá pani?“ Začal biskup rozhovor, keď ho spanilá majiteľka uviedla do prijímacieho salónku, plného vône kvetov, vzduchu a poetickej krásy, a spolu s ním zaujala miesto na malej pohovke pri otvorenom obloku.

„Nie je vám smutno po rodnej zemi a po domove?“

„Niekedy, Vaša Jasnosť, to len vtedy, keď som nie verná svojmu Pánovi.“

„Ako to?“

Usmiala sa.

„Keď začnem myslieť na seba, a keď zabudnem, že Pán Ježiš prišiel so mnou spoza mora, a že dokiaľ sa On zdrží, môžem i ja ostať, tak by som neraz uletela. Ale vďaka Pánovi, nestáva sa to často. Krome toho v strede milovanej rodiny sa ľahko privyká. Ale keď mi je to konečne umožnené, tak musím Vašej Jasnosti poďakovať. Preukázali ste nám veliké dobrodenie predajom záborského kostola. Pán Ježiš nech vám to odplatí.“

„Ach, nehovorme o tom,“ premáhal biskup rozpaky.

„Sú isté veci, o ktorých ja katolícky biskup s vami evanjelickou patronkou hovoriť nemôžem.“

„Tedy hovorme, prosím, ako kresťan s kresťankou, jako dve duše, ktoré prišly od Boha, za ktoré Kristus zomrel, a ktoré sa raz postavia pred jeho súdom.“

„Máte pravdu, milé dieťa. Tak by mal hovoriť človek s človekom a my sa aspoň teraz riaďme podľa toho. Chcem sa vás spýtať, veríte vy, že Bôh vyslyší tie prosby, ktoré odosielate k Nemu, a ktoré ste i dnes odoslali?“

„Verím, pane, lebo čo On sľúbil, to i dodrží. Počuli ste ma, Vaša Jasnosť? Žiadala som niečo nesprávneho, nemožného?“

„Skoro. Žiadali ste, aby Kristus potešil všetky smutné duše, a je veľmi mnoho duší, pre ktoré niet na zemi potešenia, a je bremeno hriechu, ktoré môže byť sňaté až po smrti. Ó, pane, pre duše pre ktoré nieto na zemi potešenia, nie je ani vo večnosti, a bremä hriechu, ktoré nebolo sňaté na zemi, nebude sňaté ani vo večnosti.“

„Ako to? Popierate večnú milosť Božiu?“

„Nepopieram. Ale práve preto nepripustím možnosti zármutku a bremena, ktoré by Ježiš nemohol odňať: Poďte ku mne, a ja vám dám odpočinutie.“

„Áno, po smrti.“

„Nie. Poď a nasleduj Ma! Učte sa odo mňa. To nemôže byť po smrti. Po smrti sa nám už netreba učiť, lebo vtedy sme už doputovali, sme doma.“

„Milostivá pani, viete to iste, že prijdete domov? Kde máte záruku?“

„V Pánu Ježišovi. Áno, viem iste, že Bôh dal pozvať i mňa, že Ježiš zomrel i za mňa a postavil sa i za mňa raz na vždy, jako Baránok, ktorý sňal moje hriechy. Viem, že Svätý Duch je aj mne daný, a že ako vzkriesil Ježiša Krista, tak vzkriesi Bôh i nás pre prebývajúceho v nás Jeho Ducha. Pán je môj Pastier, ja som Jeho ovečka. On sa stará o mňa. On hovorí: Nikto ich nevytrhne z mojej ruky. Áno, mám istotu, že preto, že je Ježiš mojím, púť môjho života skončí v nebeskom domove.“

„Šťastná duša!“ vzdýchnul cirkevný hodnostár. „Je málo tých, ktorí môžu takto hovoriť.“

„Je Vaša Jasnosť tiež medzi nimi?“

Oči mladej panej sa uprely neodolateľne v náhle zbledlý mužov obličaj.

„Vy ste iste prijali Pána Ježiša, keď vám ho Bôh podával?“

„Chcete sa pýtať, či verím v Krista! Je to trochu divná otázka predložená biskupovi.“

„Prepáčte, nepredložila som ju biskupovi. Hovoríme jako duša k duši,“ povedala pokorne.

„Verím, že veríte v Krista, pane, ale či ste Ho aj prijali?“

„A sú to dve veci?“

„Áno, pane, môžem veriť, že mi chcete preukázať dobrodenie, ale keď raz prijdete, a ja vás smiem prijať do svojho domu a smiem z vašej ruky prijať to dobrodenie, to je rozdiel. Pán Ježiš hovorí: Hľa, stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou. Počuli ste už to zaklopanie Pána Ježiša? Pustili ste Ho do vnútra? Priniesol vám On odpustenie, milosť? Úplne zmierenie s Bohom, z neho plynúci pokoj a radosť, je nebe vo vašom srdci?“

V salónku stíchlo zvláštnym tichom. Bledý muž ho tak snadno neporuší, lebo je pohrúžený do hlbokých myšlienok. Pýtateľka pritiskla obidve ruky na srdce, ktoré bilo prudko a úzkostne. Mnoho sa odvážila, možno príliš mnoho, ale neľutovala. Snáď sa na ňu rozhnevá, snáď sa preto obráti Bohušovi v nepriateľa, nech je, ako chce, cítila, že nehovorila sama zo seba, že tak hovoriť musí.

Odpovedi sa jej nedostalo. Kroky i hlasy porušily ticho, vošiel Konrád s majorom. Biskup im temer prudko popošiel v ústrety, pýtal sa majora na synovca a súc ním vyprevádzaní odchádzali obaja hostia. Že sa jeho Jasnosť nerozhnevala, videla Johanka na zdvorilom rozlúčení, ale že na tie otázky nezabudne, prezradzovalo vyhýbanie očí, ktoré nemohly tak priamo, ako prv, pozerať do jej tváre.

S preplneným srdcom ponáhľala navštíviť Achyma. Našla ho jako stojí pri obloku. Súc tým na chvíľu prekvapená zabudla aj na biskupa.

„Achym! Milý Achym, čo tu robíte?“

Okamžite sa obrátil temer s bývalou prudkosťou.

„Johanka, on mi písal.“

Bledý priesvitný obličaj bol pokrytý rumencom rozčúlenia, vlhký lesk očí a červenosť víčiek i chvenie hlasu prezradzovaly, že plakal.

„Kto vám písal?“ S tými slovami zadržala oproti nej vystretú ruku vo svojich rukách.

„Môj otec. Myslel som, že keď neprichádzala nijaká odpoveď, že alebo ste nemali kedy písať — veď som vám narobil toľko práce, alebo, že on ani po smrti neodpustí. Ale nestalo sa ani jedno ani druhé. On sám chcel prísť, ale nemôže, leží nemocný na rheumatizmus. Ó, čo ste mu písali, že mi tak dobre, tak dobre píše?“

„Čo som písala, neviem, milý Achym. Ale modlila som sa a verila, že môj list nezostane bez účinku. Sláva Pánu. Achym, však je to radosť, keď otec odpustí?“

„Áno, lenže vy ju nemôžete pochopiť, tú radosť nás hriešnikov.“

Čoho nedocielila všetka lekárska veda, všetko ošetrovateľské umenie, to sa stalo teraz. Zmŕtvenie držiace do teraz celú bytosť chorého jako v zakliatí, razom pominulo.

Achym rozprával Johanke, jakého má dobrého otca, vynášal jeho ctnosti i bezúhonný charakter. Robilo mu to dobre, že ho počúvala. Neodhováral, keď ho zvala na Lubošín, že dá priviezť kočiar. Ale keď sa po vydaní rozkazu vrátila k nemu, našla ho, jako kľačí pri obloku. Modlil sa nahlas po rusky, a hoci slovám nerozumela, napriek tomu mohla s ním povedať „Ameň!“

„Poďakoval som Pánovi,“ povedal potom, „teraz ďakujem i vám za všetko. Videli ste ma v bahne,“ hlas sa mu triasol, „ale ste ma neodkopli, nie, zľutovali ste sa nad biednym, ukázali ste mu Krista. On žil vo vás, musel som uveriť v Neho. On ma premohol. Som biedny, zničený človek, čo bude ďalej so mnou, neviem. Ale jedno viem, rozumiem už, čo to znamená: Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. A za všetko to ďakujem vám, ach, ale len ešte o jedno vás prosím: Neposielajte ma preč od vás.“

„Ó, nie, Achym, brat; zostaňte, žite, a pracujte s nami. My vás milujeme, my budeme jasať s vami a radi vám pomôžeme niesť bremeno i horko dňa. Ale vedia ujec a Konrád o všetkom?“

„Nevedia nič. List som otvoril, až keď odišli.“

„Škoda, však im to sdelíme.“

„Papa drahý! Zlatý! Achym je už tu!“

„Ale Vieročka!“

Major vyskočil z pohovky. „Kde?“

„Tu, strýče!“

„Achym!“

Ó, výkrik rozradosteného srdca, kto ťa opíše! Kto opíše tú radosť, ktorá toho dňa zavládla na Lubošíne? S Lubošínskymi ju sdielali obyvatelia dobrudžskej fary Dr. Reinhard, pani Oginská, Jaroslav Lakrinský. Pôsobila jako čaro na všetko úradníctvo a služobníctvo. Radovalo sa celé Záborie i Johankin dvor. Bohuš Hričovský, ktorý sa vrátil z hôr, bol taký veselý, jakého ho ešte nikto nevidel odo dňa svadby.

A napriek tomu bolo len jedno srdce, ktoré pocítilo celý význam slovíčka „radosť“.

„Pane,“ volala Johanka, Ty si ich všetkých zachrániš. Tvoje slovo sa nevráti prázdne. Ó, ďakujem Ti, že si ma neposlal k ľudu hlbokej reči a nesnadného jazyka, ktorého slovám by som nerozumela.“

Johanka zabudla na biskupa. No, či aj on zabudne na ňu?

„Prečo som ta chodil?“ povedal v neobvyklej samomluve prechádzajúc veľkým opusteným Čarnovom. „Prečo ma to tiahlo, aby som poznal tú neobyčajnú bytosť? Či som prijal Krista? On prinesie pokoj, radosť, zmierenie. Či mám v srdci nebe? Nebe a ja! Nie, samé peklo so všetkými jeho mukami. Ó, jaké majú oni svetlo, tí, ktorých my nazývame kacírmi! A my tonieme vo tme. U nich i dieťa môže pochopiť, čo to znamená dať milosť a prijať, a u nás nieto milosti! Konrád, Konrád! Už sa ti nedivím! Si šťastný, nuž buď i ďalej. Ja, pokiaľ budem môcť, všetko urovnám a potom? Ach, beda mne hriešnemu! Ak pri dveriach môjho srdca stojíš, Ty Synu Boží, tak odídi, lebo som človek hriešny.“