ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druh môj!

Zase som bol vyrušený, teraz mám málo času, takže napíšem len krátko to hlavné, snáď pozdejšie viac. Keď som sa už pobral na odpočinok, a v zámku stíchlo, spomenul som si, že pri čítaní Biblie som mal svoj Zákonček, teraz mi chýbal, iste zostal v salóne. Chvíľku som uvažoval, či mám a či nie, a v nádeji, že nikoho nevyruším, vybral som sa ho hľadať. Na chodbe a na schodoch horely nočné svetlá. Otvárajúc dvere salónu mimovoľne som zastal medzi ťažkými záclonami. A tu horelo svetlo, svieca v striebornom stojane jako čo by na rýchlo postavená na stolíku, a v kresle pri stolíku sklonený nad tou svätou, predivnou knihou, ktorej čítanie nám laikom cirkev zakazuje, sedel Konrád. Jeho krásna tvár niesla obraz bádania a napnutia. Neviem prečo, ale nemal som chuti vyrušiť ho. Snáď porovnával pred tým čítanie čiastky z proroctva Nového Zákona. Ale divné, napadlo mi zrazu, keď on môže čítať Bibliu, a neuškodí mu, prečo by mala uškodiť mne? Cirkev ju bránila dať do rúk nevedomého ľudu, aby si z nej vo svojej zatemnosti nevyčítal bludy. Rozhodol som sa, že musím mať celé Božie slovo, áno, napíšem si oň hneď zajtra! S tým úmyslom som chcel odísť. V tom Konrád trhnul sebou hľadel temer ztrnule do knihy, zrejme čítal niečo dva tri razy, stiahnul čelo, zavrel knihu a temer prudko ju odstrčil, vstal a zmerajúc salón dva razy rýchlym krokom odišiel druhými dverami. Kniha nebola dobre zavrená, a tak som chcel zvedieť, čo ho nahnevalo. Ale sotva som sa jej dotknul sa zavrela, a tak som sa tedy nedozvedel. Môj Zákonček ležal neďaleko. Tušil som, že si Konrád prijde po sviecu, a nechal som, aby ma tu našiel. Na chodbe na moje prekvapenie som stretol veliteľku Lubošína. Bolo treba vysvetliť prečo blúdim po zámku. Zrejme ju potešilo, že mám Nový zákon, a to ma zase nútilo povedať jej, že si chcem obstarať Bibliu. Mal si vidieť ako jej zažiarily krásne oči. Neurobila síce na to nijakej poznámky, priala mi ešte raz dobrú noc. Za to keď ma ráno priviezol jej kočiš do Čarnova, podal mi balík, že vraj od veliteľky a v ňom vedľa jednoducho viazanej Biblie ležala navštívenka so slovami: „Hľadajte v knihe Hospodinovej a čítajte.“ „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha a to slovo bol Bôh.“ „Ver a budeš spasený.“ Čo na to povieš, Aurel? Mne je tá kniha veľmi vzácna. Nepopustím, dokiaľ ju neprečítam. Preto, že by si mi nerozumel, keby som ti z neznámej knihy uvádzal to alebo ono, dal som poslať jeden výtlačok na Tvoju adresu. Prosím, čítaj sám a povedz mi svoju mienku. Divné: odpoludnia, krátko po obede, keď som bol práve pohrúžený do popisovania potopy, vošiel zrazu knieža-biskup. Nebolo času skryť nedovolenú knihu, a že sa spýta, čo čítam, som vedel. Robí tak vždy, keď ma najde pohrúženého do čítania. A naozaj. Tá otázka ma neminula. Čo teraz? Podal som mu knihu. Pozrel najprv na ňu, potom udivene na mňa. „Načo vám je to čítať?“ pýtal sa chladne. „Knihu mi darovali, vaša Jasnosť. Zdvorilosť káže prečítať ju.“

„Daroval? A kto?“ posadil sa prehŕňajúc listy. „Spanilá veliteľka Lubošína.“

„Ták?“ Pozrel so záujmom. „Ako prichádzate k tomu? Snáď po prvej návšteve aby vám pani Hričovská dala dar?“

„Sám neviem, jasný pane.“ Nútilo ma, aby som mu sdelil včerajší rozhovor o židovskom národe, hoci som vedel, že on, nepriateľ Židov, nebude s ním súhlasiť.

„A Konrád, že predčítal?“ prehodil nedôverive.

„Však sa vaša Jasnosť neráči hnevať na neho.“

„Na neho? Prečo? Je kňaz a jako taký má právo čítať vo Svätom Písme.“

„A mne to vaša Jasnosť dovolí?“

Pokrčil ramenami. V takom prípade jako je váš, ťažko nedovoliť. Ale pretože táto kniha bola už mnohým nebezpečnou a nie je celá čistým, nefalšovaným Božím slovom, vezmite si z našej knihovny Vulgátu a porovnávajte. Pôjde vám to zdĺhavejšie, ale bezpečnejšie.“

„Ďakujem, vaša jasnosť. Je síce pravda, že majúc vo vás krásny vzor mohol by som sa ním riadiť, ale vo mne niet sily, a tak budem hľadať v Božom slove návod, ako žiť, bez hriechu, pretože jako predseda gymnaziálneho Towaryšstva som nútený predchádzať ich príkladom.“

Biskup mi síce prisvedčil, volal ma hneď do knihovne, že mi dá Vulgátu, ale napriek tomu sa mi zdalo, že sa ho moje slová nemilo dotkly. Nuž ako vidíš, mám teraz dovolenie, absolúciu, som istý pred Konrádom a môžem sa kryť biskupom, keby on nesúhlasil. Vôbec, Aurel, musí byť toto poručníctvo? Nemáme my práve tak slobodu zmýšľania a možnosť zdravého úsudku? Musím najsť v Biblii, kde na ktorom mieste zakladá sa duchovná i telesná hierarchia cirkve a kňažstva. Nie som už taký protiklerikál ako prv, napriek tomu je vo mne ešte mnoho slobodomyseľnosti, a nedám sa ujarmiť. Teraz keď som videl, čo to znamená mať slobodu svedomia, tým menej. Ó, bárs by som tu mohol popísať chvíľku pri raňajkách na Lubošíne, pri ktorej Konrád pravda nebol. Škoda. Temer patriarchálnym spôsobom tu konajú svoju rannú pobožnosť. Nás hostí pozvali na ňu. Najprv sa spievaly dve krásne piesne, potom čítal Stanislav o obetovaní Izáka s takou zbožnou vážnosťou a vrúcim citom, že som s tými dvoma ľuďmi žil. Počúval som bez ustania. Potom nasledovala modlitba. Pani Johanka sa modlila. Aurel, prial by som Ti, aby si raz počul takú evanjelickú, zo srdca plynúcu modlitbu, nenaučenú, bez ruženca. Ó, kto tak smele, s takou istotou a s takou radosťou sa smie odvolávať ku Kristovi, ten iste nepotrebuje svätých. Lež dosť. Počujem zvonok. Maj sa dobre a píš skoro svojmu túžobne od Teba zprávu čakajúcemu

Jaroslavovi.