ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A prišiel večer. Slnce práve najkrajšie zapádalo, keď doktor Reinhard vykročil pred starý dom, aby privítal vystupujúceho z kočiara, pána Imricha Hričovského. Zastavil sa na hornom schodíku, ku dveriam viedly tri, ale sotva utkvely jeho láskyplné oči na úzkosťou ztrhanej tvári príchodzieho, zavrely sa ako pred nemožnou vidinou. Na okamih oprel hlavu o dvere pod návalom náhlej závrati, potom silou neobyčajných pováh premohol divný dojem, a keď sa oči pána Imricha uprely ku dveriam, schádzal mu v ústrety. Uklonili sa navzájom bez predstavenia; nebolo ho treba, jeden i druhý si domyslel, koho má pred sebou.

„Ako sa má môj syn?“ zavznela otázka so rtov temer chladne však i nevýslovne smutne.“

„Dopoludnia i odpoludnia sa stav môjho nemocného zhoršil, teraz sláva Pánu, usnul, a jestli mu môj Bôh dá tichý sen, ako sa zdá, ráno nás všetkých poteší novou nádejou.“

„Pán doktor, som pripravený i na to najhoršie, povedzte mi pravdu.“

„Tú vám i hovorím.“

„Niet tedy nebezpečia smrti?“

„Dopoludnia bolo, a i teraz, keby niečo porušilo spánok chorého, by sa mohlo dostaviť; ale vaša milosť ho nezobudí. Ale pretože budete iste chcieť počuť podrobnosti našeho sídenia i priebeh choroby, aby sme nemocného nevyrušovali hovorom, ráčte vstúpiť najprv sem.“

Doktor otvoril dvere vedľajšej izby. Sdelil všetko stručne a prijímajúc malým úklonom vďaku muža viedol ho k jeho synovi.

A bola to zvláštna noc, ktorú ztrávili títo dvaja mužovia pri chorom. Pán Imrich sediac vo tme, aby ho syn, keby sa snáď zobudil, hneď nespozoroval, podoprieral hlavu do dlaní, upieral neodvratne oči na krásnu tvár spiacej mladosti. Bolo vidieť, že žije i mrie s tamtým mladým životom. V nehybnosti upomínal viacej na sochu než na živú bytosť. Doktor vymeňujúc obklady, pečujúc z večera vôbec o všemožnú úľavu sedel pozdejšie pri nohách postele, knihu v lone, ruky chvíľami sopiaté a čítal.

Konečne začalo svitať. Prvý papršlek svetla padnul na pokojnú, vyjasnenú tvár už ticho spiaceho chorého. Doktor sa v tej chvíli sklonil k nemu a po krátkom pozorovaní znovu sa obrátil k otcovi. „Ďakujte Bohu, Vaša milosť; On ma vyslyšal, nebezpečenstvo pominulo, prosím, poďte za mnou.“ Pán Imrich vstal, vošli do druhej izby. „Máte ku mne dôveru, pane?“ Začal domáci pán, ponúkajúc hosťa, aby zaujal miesto na pohovke.

„Úplnú.“

„Tak mi ponechajte svojho syna celkom v ošetrení, a ja vám ho s Božou pomocou vrátim úplne zdravého. Každé rozčúlenie mu škodí. Stretnutie s bratom malo zlé následky, v tom prípade, že by sa opakovalo niečo podobného, neručím za nič. Váš syn potrebuje pokoj, ticho, samotu; ponecháte mi ho?“

„Sám vravíte, že niet ináče nádeje. A ja vás len prosím, urobte všetko, aby nezomrel. Ale čo si pomyslí, keď z rodiny nikto neprijde k nemu?“

„Poviem mu, že som si to jako lekár zakázal, a až by si to prial, hneď odkážem.“ Doktor žiadal ešte to a ono pre nemocného, čím nemálo oživil hosťa; potom ešte raz vošli spoločne do ložnice. Tam stál pán Imrich dlho nad synom a keď ho opúšťal, vo dveriach sa zapotácal; nebyť ochranného ramena doktorovho, bol by klesol k zemi.

„Pán doktor, on je mojím jediným blahom na zemi,“ povedal lúčiac sa pohľadom, ktoré pero nevylíči. Doktor ho vyprevadil von z domu, lebo ponuku, aby si teraz u neho odpočinul, neprijal hovoriac, že ho prechádzka do Lubošína osvieži, a tam že si odpočinie. Idúc cestou vyrovnali spolu ešte všetky účty, neďaleko prvej Lubošínskej terasy sa rozišli, a svitajúci deň doprevádzal lekára zpäť do malého útulného domova.