ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prahu svojej izby stál pán Imrich. Horiaca slnečná záplava jako čo by mu ukazovala k masívnemu stolu, kde nad knihou účtov naklonený sedel mládenec nesporozovavší otvorenie dverí.

„Stanislav, ty si tu? A čo robíš?“

Zo zvolania vyznieval polo úžas polo zajasanie. Mládenca to vyrušilo, obzrel sa. Ale až keď rýchle dopísal číslice, spočítal, podpísal, až potom natiahnul obidve ruky s jasavým:

„Dobrý deň, otče!“

„Nemáš doma dosť práce?“ karhal starostlive pán Imrich.

„Dosť, ba veľmi mnoho. Nehnevaj sa, prosím. Kniha bola otvorená, účet začatý, čakal som ťa, načo nečinne tráviť čas?“ Vyhováral sa mladý riaditeľ vstávajúc. Teraz, keď je toto skončené, nič ti neprekáža ísť so mnou do tretieho dvora. Rád by som sa s tebou poradil o jednej veci.“

„Veľmi rád pôjdem. Ale snáď by si sa mohol trochu zdržať u mňa. Už si dávno nebol na dlhšie, vždy len na dve tri slová.“

„Odpusť, niet času. I teraz prosím, poďme! Mám ešte odtiaľto ísť do Panenského údolia.“

„Ešte dnes? Preceňuješ svoje sily a načo?“ mienil otec zasmušile a vzal klobúk.

Vyšli do záhrady.

Prosím, otče, prestaň sa už starať o mňa. Som zdravý, ak neveríš, spýtaj sa lekára. Vieš, že mi práca bola vždycky rozkošou. Kto by nepracoval rád, keď na všetkých stranách vidí zdar, a keď mu stojí k službám toľko poľahčujúcich okolností?“

Stanislav hovoril živo. Sklonil sa pri tom ku kvetinovým záhonkom, odtrhnul o samote kvitnúcu ružičku a privoňal ju.

„Naše ruže na Lubošíne sa nemôžu prirovnať k stránovskym. Ale už bude na čase, aby som ti prišiel urobiť trochu poriadok. Ako je všetko zapustené. Poznať že tetinka tu už nie je.“

„Máš pravdu, chýba nám. Ale nielen v zahrade.“ Pán Imrich sa zasmušil. „Pustota, prázdnota všade. Nie raz padajú tie chmury aj na človeka.“

Mládenec ukryl zvláštny dojem opätným sklonením sa ku kríčku, z ktorého orezoval plané výhonky.

„Prečo dávaš tým chmurám padať na seba, otče?“ povedal mierne. „Bohuš ťa prosil aj Johanka, nuž povoľ ich žiadosti, daj do prenájmu Stránov a prejdi na Lubošín.“

„A čo by som tam robil? Môj starý otec neustále robí, a ja by som už mal ísť k synovi do penzie?“ Z hlasu hovoriaceho vyznievala trpkosť.

„Otče, ty nám nerozumieš,“ smutne namietal mládenec. „Chytrí ľudia potrebujú pokoj. Okrem toho, načo ti je to, aby si sa ďalej trápil? Ty máš do smrti dosť. Bohuš už viacej nepotrebuje.“

„A ty?“

„Ja mám svoj ročný príjem.“ Mládenec sa nedal zmiasť divným otcovým pohľadom. „Mám vedomosti, ktoré mi otvárajú celý svet. K vôli mne sa ti netreba trápiť, a čo je najhlavnejšie: Čo prospeje človekovi, keby získal i celý svet a svoju dušu by utratil?“

Stanislav otvoril bránku. Vošli do tienistého stromoradia rozdeľujúceho lúky.

„Vôbec, otče, musím ťa na niečo upozorniť, pokračoval nevšímajúc si bledosti pána Imricha. „Obchodné spojenia, do ktorých ste vošli naposledy ty i starý otec, nie sú vonkoncom spoľahlivé. Hoci zdanlive poskytujú vysoké percentá, ja by som ich radšej prerušil.“

„Myslíš?“ Pozastavil sa pán Imrich. „Oginský nám ich doporučil. Otec verí na jeho spoľahlivosť.“

„Človek je príliš krehká nádoba, než aby mohol byť dostatočnou zárukou. Prosím ťa, dovoľ, aby som tie veci bližšie preskúmal a konal v tvojom mene.“

„Ó, rád, lenže ti tým zase pribudne práce.“

„To je to najmenšie. Na druhý týždeň musím tak či tak ísť do Ž. a spravím to tedy snadno jednou cestou.“

„Stanislav,“ zadržal zrazu Hričovský synovu ruku.

„Mal by som plán. Ak svolíš, umožníš mi úplné vzdialenie sa od sveta, po čom nevýslovne práhnem.“

„A ten by bol?“ Zažiaril šuhaj očami.

„Teraz, keď Lubošín má nielen veliteľa, ale i veliteľku, mohli by ťa postrádať, len by si im bol nápomocný radou. Verím, že by môj plán vyvolal u nich radostný súhlas. Nechaj ma previesť stránovský statok i s ním spojený veľkoobchod, ktorý som ti zriadil na tvoje meno, na teba. Ak to prijmeš, sprostíš ma hrozného bremena a umožníš mi pokojné dni v starobe.“

Šuhajove líce sa pokrylo ľalijovou bledosťou.

„Stanislav, čo ti je?“ Zľakol sa pán Imrich.

„Nič, otče. Tvoj návrh ma prekvapil. Prehovor najprv s Bohušom a mne nechaj čas na rozmyslenie.“

„Načo rozmýšľať? Či azda neveríš Bohušovej láske.“ Rozrušil sa Hričovský.

„Ó, verím. Ale on bude súhlasiť s tým, čo povie starý otec.“

„O neho sa nestaraj. S ním to vybavím sám.“ Z otcových očí vyšľahol temný záblesk.

„Stanislav, zvoľ, prosím!“

„Ak tým bude tebe, otče pomožené, urobím všetko rád. Ale čas na rozmyslenie musím mať. Ale keď zvolím tvojej žiadosti, tedy si za odmenu tiež vyžiadam niečo, a ty mi to, otče, neodoprieš.“

„Ó, žiadaj len, všetko, čo je v mojej moci, urobím.“

„Chcem aspoň pol roka cestovať. Potrebujem prirodzene na to i prostriedky. Niečo vezmem zo svojich úspor, ale to mi nepostačí, ostatné musíš dodať ty. Som snáď neskromný?“

Mládenec si prešiel rukou čelo.

„Ó, vonkoncom nie. Keby som ťa nemusel postrádať, povedal by som ti, cestuj trebárs rok.“

Páni umĺkli. Skoro na to vkročili do hája. Z ďaleka bolo vidieť značne vysoko ležiace stránovské dvory.

„Stanislav, rád by som sa ťa niečo spýtal,“ začal zrazu pán Imrich. „Sdelil ti niečo Bohuš? Vieš, čo ho tlačí? Veď ako čo by to niekedy ani on nebol. Povedal ti niečo?“

„Áno, otče. Lež nemôžem hovoriť o tom.“

„Len toľko mi povedz, dopustil sa snáď nejakého podvodu v službe?“

„Ó, ani toho najmenšieho. Bohuš v prenáhlení ublížil hlavne sebe. A ja by som mu mal aspoň čiastočne pomôcť, ale do dnes nebolo ani príhodného času ani možnosti, hoci som ju hľadal.“

Stanislav si vzdýchnul.

„A nedá sa to napraviť?“ Staral sa pán Imrich.

„Otče, neprávosť jakéhokoľvek druhu je hriech, a ten sa nedá napraviť.“

„Nie každý. Ba niektorý, lebo čo sa stalo, nedá sa odstať, hriech môže byť len odpustený.“

„Ale keď už ani odpustenie nemožno dosiahnuť, čo potom?“

„Kto prosí, berie, kto hľadá nachádza.“

„To sa vzťahuje len na Boha. Ale keď zhrešil človek proti človekovi a už od neho nemôže dosiahnuť odpustenia ani nie sú viacej spolu na ceste, ten urazený ho dá sudcovi, a tak je všetko márne.“

Mužov hlas sa chvel podivným citom.

„To je ťažká otázka, ale Božie slovo má na ňu odpoveď. Spomenul som si na Dávida, jako on zhrešil na Uriášovi. Uriáš zomrel a dal ho sudcovi, lebo stojí napísané, že „sa to neľúbilo Hospodinovi.“ Ale keď Dávid urobil pokánie, súd, vyrieknutý nad ním, bol zmiernený len na časnosť, a jemu bolo odpustené.“

Ako človek, ktorého znenazdania preniklo svetlo, tak si pán Imrich zakryl tvár a oprel sa o mílnik.

„Trest zmiernený len na časnosť a potom odpustenie, ach!“

„Áno, otče,“ Stanislav ho zrazu objal.

„Akýkoľvek tieň, ktorý ťa teraz tlačí, ja sa naň nepýtam, ani nikdy pýtať nebudem. Však i keby ťa ľudia, ktorým si snáď kedysi ublížil, obžalovali pred Božím súdom, a ty by si bol už na základe tej obžaloby odsúdený: Pán Ježiš prišiel tých zahynulých odsúdených hľadať, lebo rozsudok smrti bol za nich vykonaný na Ňom, prišiel ich spasiť. Kto verí v Neho, nebude odsúdený. Ver, otče, môj, ver, a budeš spasený.“

„Ó, Stanislav, keby si vedel komu hovoríš tieto dobré slová!“ Zastenal pán Imrich a rozplakal sa na synovej hrudi. Je to vždy bolestný pohľad, keď mužovia plačú. Trvalo to ovšem len krátko a svedkov nebolo, len tam hore, vysoko, kde raz zavznela žaloba i ortieľ, tam hľadelo vševediace oko Božie na zblúdilého, plačúceho syna.