ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo chvíli, keď pani Žofia zanechala syna samého, ozvalo sa na prahu Bohušovej pracovni: „Smiem vstúpiť?“ Inšpektor zamestnaný pri stolíku čistením zbraní, sa práve tak prudko obrátil ako vo fare trochu pozdejšie jeho bratranec. „Ó, prosím, Johanka!“

Riasnaté záclony sa zavrely za nežnou postavou mladej panej.

„Praješ si niečo do mňa?“ chvatne vyzvedal Bohuš Hričovský. Prečo si neposlala sluhu?“

Zakrútila hlavou. „Dokiaľ naši hostia majú poradu, máme obaja voľný čas, a tak som prišla sem, aby sme ho ztrávili spolu, ak ťa nevyrušujem?“

„Mňa? Ach!“ Nevýslovne mnoho leží niekedy vo dvoch slovách! Môžeš ich napísať, ale nepodáš toho žiaru, s akým boly vyrieknuté, ani záblesku očí, jaký ich sprevádzal.

„Robil som niečo, čo beztak nemalo byť,“ priznával sa úprimne, „je sviatok.“

Pristúpili spolu ku stolíku. On schovával nástroje i zbraň a neušlo mu hnutie na nežnej tvári. „Bojíš sa zbrane, Johanka?“

„Áno, Bohuš, keď ju vidím, je mi vždy, jako čo by som sama mala raz ucítiť studený rez ocele.“

„Ty? ale nie dokiaľ ja žijem a vládzem ramenom!“ zaiskril očami.

„Ó, Bohuš, nás obidvoch chráni mocnejšie rameno než tvoje“ nežne odpovedala mladá pani. „Bázeň pred zbraňou je u mňa slabosťou, ktorú musím premôcť s pomocou Pánovou.“

„Johanka, ľahko ju premôžeš, ja ťa naučím strieľať, chceš?“

„Ďakujem, Bohuš. Nechcem, načo? Divej zveri by som sa ani tak neubránila, a na ľudí strieľať?“

„Ty a strieľať na človeka? Áno, máš pravdu, to nie je pre tvoju nežnú ruku.“ Skryl i poslednú zbraň a zavrel skryňu. Keď sa znovu obrátil, sedela na malom divániku pri obloku, opretá o podstavec na ktorom ako na skok pripravený stál krásny jeleň, kedysi prvá korisť šestnásťročného Bohuša. Pristúpil k nej. Chvíľu hovorili o Stanislavových hosťoch.

„Johanka, pôjdeš i ty počuť Konráda?“ pýtal sa zrazu mladý muž. „Veď on bude kázať proti tvojim zásadám.“ „Viem, ale i o našom milom bratovi platí: „Tí, ktorí ťa vodia, svodia ťa,“ a „jako ste bývali vedení, tak ste chodili.“

„A myslíš, Johanka, že len o ňom?“ Zrumenela málinko.

„Však to asi myslíš i o nás, o mne,“ povedal náhle a istá horkosť mu vyznela z hlasu, ale zmizla pod pohľadom hviezdných očí.

„Máš na to právo,“ pokračoval, keď nedostal odpovedi, „prišla si medzi nás neznabohov, medzi pohanov. Oni tam veria v bludy, my,“ dodal prudko, „sme neverili nič, poznal som to zvlášte včera a dnes.“ Mladá hlavička sklesla zrazu do rúk.

„Bohuš,“ a mladá pani položila ruku na rameno muža, „však Pán Ježiš to vedel, a preto ma poslal, aby som vám doniesla nepoznané svetlo, ale ja som nemala do dnes tej smelosti vyjadriť Jeho posolstvo a tebe odovzdať Boží dar.“

Rýchle k nej vzhliadnul a dvoje očí sa vnorilo do seba dlhým rôznym pohľadom.

„Aké posolstvo?“ splynulo konečne z hrdých rtov nesmelo.

„Že to, čo bolo pred tým, bude zabudnuté, On Hospodin, že ti posiela svoje drahé slovo, aby od tejto chvíle bolo sviecou tvojím nohám a svetlom tvojmu chodníku.“ Mladá pani rozbalila na lone položený balík a so zvláštnym dojmom podávala mužovi krásne viazanú Bibliu s jeho menom. Prijal ju bez slova, otvoril a v ústrety mu zasvietilo: „Bohušovi — Johanka.“ A dole drobným písmom bol deň svadby. Na ruke dárkyne zahorel temer studený bozk, pri čom ľaliová bledosť pokryla tvár obdarovaného. Keď prešiel dva tri ráz podĺhlu izbu, zastavil sa pri obloku, kŕčovite tisnúc knihu k hrudi, čelo opreté o sklo do krajnosti rozrušený. Sú chvíle, kedy človek cíti, že nesmie nechať blížneho o samote. I Johanka popošla k mladému mužovi. „Bohuš, prosím ťa, vyplníš mi jednu prosbu?“

V tej chvíli spočinula už v jeho náručí, na prudko bijúcom srdci. „Všetko ti splním, Johanka, čo chceš, len rozkáž a odpusť!“ Posledné slovo zavznelo jako záston sovrenej duše.

„Tak, prosím, zaveďme si rannú domácu pobožnosť, pri ktorej ty, jako domáci pán, budeš čítať časť Svätého Písma, a ja sa pomodlím, chceš?“ Farba sa mu vrátila do tvári. „Však môžeš čítať ty, tak bude lepšie,“ vyhováral sa jakosi zmätene, „a mimo toho často nebývam doma.“

„To nevadí. Keď ti povinnosť nedovolí, tak ťa zastúpim, ale kedykoľvek bude možné, budeš čítať sám. Pravda mi to urobíš po vôli?“

„Ó, áno,“ červenal sa i blednul, „len jedno mi dovoľ, jeden deň nech číta Stanislav a druhý ja. Prosím, nediv sa mojej žiadosti a svoľ, ja o tom prehovorím so Stanislavom.“

„Nevadí, Bohuš, bude to ešte krajšie, a tam v horách si mi povedal, že vo všetkom budeme kráčať spolu, do dnes si dodržal svoj sľub nad očakávanie, verím, že i ďalej dodržíš. K obživeniu evanjelictva patrí predovšetkým uvedenie do života evanjelických práv, aby každý domáci pán a domáca pani boli kňazmi svojho domu. Musíme začať s domácimi pobožnosťami, druhí nás budú nasledovať.“ Vonná hlavička spočinula dôverivo na hrudi muža. Mladá pani verila, že prijde chvíľa, snáď dosť skoro, kedy sa stane pravým kňazom svojho domu súc obmytý krvou Baránka z Golgaty. Na čo myslel on? Kto vie?

„Bohuš.“

„Čo si praješ, Johanka?“ sklonil sa rýchle. „Ty si dobrý strelec, zmužilý bojovník, teba hrozba alebo posmech nezlomí, ty sa nebudeš ostýchať započať domáce služby Božie zajtra v prítomnosti našich hostí, ty sa nebudeš hanbiť povedať im, že si tak do teraz nerobil, ale že sme odhodlaní žiť podľa Biblie, jako kresťania, pravda?“

Okamih boja, potom sa prudko vzpriamil. „Áno, Johanka, aspoň v tomto nesklamem tvojej dôvery, stoj čo stoj, nech myslí, súdi i odsúdi ma svet teraz i potom, ako chce. Pustil ju z náručia a skrížil ramená na hrudi. „Ale nezdá sa ti, že hreším voči svätosti tej knihy, keď ju sveruješ takému hriešnemu neumelému a s ňou nesoznámenému človekovi, jako som ja?“

„Drahý Bohuš, tá kniha bola napísaná pre hriešnikov, akými sme všetci.“

„Ó, neprirovnávaj sa ku mne, ty si svätá, čistá!“

„I ty budeš, Bohuš!“

„Ja?“

„Áno, ty.“

„Ale, Johanka, ty nevieš, čo hovoríš. Ja som od koreňa zkazený, ničomný človek.“

„Keby boly vaše hriechy jako šarlát, budú biele jaká sneh.“

„Ó, čo mám spraviť, aby sa tak stalo?“

„Ver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom.“

„Veď ja ho temer ani neznám!“

„Preto som ti dala Bibliu, aby si Ho poznal.“

„Ďakujem.“ Hlasy na chodbe prerušili ďalšie slová.

„Už musím ísť, aby som pozrela, či ma niekto nehľadá,“ spomenula si mladá pani.

„Ak dovolíš, pôjdem s tebou.“

„Tak poďme.“

Ale neišli ďaleko. Mladej panej oznámili, že ju v salóne čaká návšteva, a Bohuš ponáhľal na dvor dať niektoré rozkazy. V izbe na obloku zostala otvorená Biblia, a z nej milo svietilo: „Bohušovi — Johanka“, slová, ktoré už nikdy neztratia svojej moci. Rozprávaly o nevinej dobrej duši, a o láskavom dôverivom srdci. Ach!

„Stazička, to ste vy? Vás som tu nechala čakať?“

„Nevadí, čakala som rada.“ Dve spriaznené duše si spočinuly v objatí.

„Ako to, že ma prichádzate navštíviť?“

„Mala som mať na to ohľad, že Lubošín má hostí, ale srdce sa nedá umlčať. Vedela som, že vy nemôžete ku mne, a ja som tak nevýslovne túžila po vás.“

„Naše túžby sa tedy stretly, Stázička, ale jako sa máte?“

„Vy neviete ako sa mám? Nepovedal vám to pán doktor?“

„Ô, tak vám to musím sdeliť ja. Sláva Bohu! Našla som Mesiáša, čo sa vykladá Kristus, Ježiša z Nazareta, a On ma prijal. Moja duša je uzdravená, a ja smiem spievať s vami: ,Dobroreč moja duša Hospodinovi, ktorý ti odpúšťa všetky neprávosti, ktorý uzdravuje všetky tvoje nemoci!‘ Prišla som vám poďakovať a poprosiť vás: Zaspievajte so mnou tento žalm. Ale vy snáď teraz nemôžete?“

„Ja? Ó, Pane Ježišu, že by som ti teraz nemohla ďakovať? Stázička, sestra moja drahá, počkaj, hneď budeme spievať, len zavreme izbu.“

Sú spevy, ktoré budú prevýšené len v nebesiach na svadbe Baránkovej, a sú modlitby, ktorým podobné ani tam už nezavznejú, pretože duša navždy upokojená nemá viacej nijakej túžby a tedy môže volať: Prijdi tedy, Pane Ježišu!

Bohuš Hričovský sa nemusel obávať, že niečo urazí Johanku v kázni Konráda Hričovského, ona ju síce počula, ale nerozumela, lebo duša i srdce zostaly dlho, dlho v tej krátkej slávnej odpoludňajšej chvíli, keď smela s Ježišovou sestrou (podľa národa) oslavovať toho zabitého Baránka, kde sa smela s ňou chvieť pred nastávajúcimi bojmi, áno, kde ju smela k týmto bojom posilňovať. Trpezlive i s túžbou čakala večernú chvíľu, v ktorej vedela, že tam v kostole budú spoločne čerpať novú silu z prameňa živej vody, príštiacej z úst Božieho služobníka.

Niet divu, že statkári hovorili, že pani Johanka chodila po Lubošíne jako anjel, ako keby vo svojom srdci skrývala kus neba s jeho blaženosťou. Tie slová boly pravdivé, lebo niet väčšieho šťastia nad spolu cítené blaho navždy zachránenej ľudskej duše.