ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[672] Originál listu (26 × 21 cm). Na konci listu sú Palkovičove poznámky: „Percepi 4. Aprilis per tabellarium Strig. Rescripsi 15. Aprilis per postam. Absolute nulla cautione praestabo. Praestaret in locum ephemeridum scribere opuscula oeconomica in usum Slavorum. Non est opus cautione seu privilegii impetratione.“ Okrem toho na osobitnom lístočku si poznamenal:

„1. Erubrones non irritardi.

2. Verba quidem pulchra de dialecto pure Slavica excolende, sed facta Esau, ut docet vox Boh. Wzdelawaťel.

3. ričet non valet

Ex Ovidii: jam nunquam carmina dicam.

4. Supposito laborat bibliotheca pure Slavica, quia vix aliqui dantur libri, si vero Bohemicum intelligas, rejicio.“

(Preklad: „Prijal som 4. apríla prostredníctvom ostrihomského poštára. Odpísal som 15. apríla poštou. Vonkocom nijakou kauciou sa nezaručím. Nech sa namiesto novín píšu radšej hospodárske spisky na osoh Slovákom. Nebolo by potrebné vymáhať kauciu ani povolenie.“ Na osobitnom lístku: „1. Vtákov netreba dráždiť. 2. Síce krásne slová o pestovaní čisto slovenského nárečia, ale skutky sú Ezauove (falošné), ako dokazuje český výraz Wzdelawaťel. 3. ričet nesprávne. Z Ovídia: už nikdy verše písať nebudem. 4. Čisto slovanská knižnica nemá predpoklad, pretože sú sotva niektoré knihy, ak však niečo české myslíš, zavrhujem.“)

Citát z Ovidia: Parce, pater, virgis, iam nunquam carmina dicam (nebi ma, otče, už nikdy nebudem písať verše).

^[673] M. Hamuljak J. Palkovičovi, 25. 2. 1831 (pozri list 92).

^[674] Pri tomto slove Palkovič na okraji listu poznamenal: „Lexicon quoque“ (slovník tiež).

^[675] Toto slovo Palkovič prečiarkol a na margo poznamenal: „Bohemicum est hoc vocabulum“ (toto slovo je české).

^[676] O Kišovsko-Jankovičovskej fundácii, ani o spomínanej intabulácii nemám bližšie správy.

^[677] O Korodovi nemáme nijaké údaje.

^[678] Hamuljak má na mysli priateľa Jána Herkeľa.

^[679] J. Palkovič odpovedal Hamuljakovi v liste z 15. 4. 1831, a to verne v zmysle načrtnutých bodov (pozri úvodnú poznámku). Slovenský preklad jeho listu uverejnil M. Veselovský v časopise Sokol I, 1862, s. 412.

^[680] Preklad latinského listu do slovenčiny:

Najdôstojnejší pán prepošt, môj najmilostivejší pane!

Nakoľko som mohol vyrozumieť zo slov najdôstojnejšieho pána rektora Derčíka, u ktorého som mal šťastie dnes raňajkovať, príčinu oneskorenia milostivej odpovede od Vašej Vysokodôstojnosti na môj posledný list odoslaný 25. predošlého mesiaca mám pripisovať nedôvere vzniklej preto, že azda v písaných pripravovaných novinách mám v úmysle používať český jazyk.

Vedený prirodzenou zásadou, že človek má hovoriť a písať tak, aby ho tí, ktorým hovorí, vo všeobecnosti čo najlepšie rozumeli, som nútený vyhlásiť, že som sa rozhodol zachovávať našu materinskú reč a kvôli jednotnosti Bernolákovu Gramatiku. Na dosvedčenie tejto snahy v súvislosti s vyššie uvedeným mojím listom pokladám za potrebné pokorne oznámiť, že som pre výpožičnú knižnicu, ktorá sa svojím spôsobom má založiť pre potrebu našich spisovateľov, práve zaobstaral z už zriedkavých originálov Bernolákovej Gramatiky, napísanej totiž po latinsky, sedem výtlačkov, z ktorých dva na určený cieľ tu v prílohe pripojujem. Tak isto už aj pre pečiatku, ktorou sa budú označovať knihy zhromažďované pre túto knižnicu, vyhotovil som a najponíženejšie predkladám akési chronosticon, a to nasledovné: kňIhoWňa WzĎeLáWaťeLoM gazIka I LIteratVrI sLoWenskeg k (k sa môže aj vynechať) VžÍWáňV založená, obetoWána. Pokiaľ ide o nápis o slová v kruhu: Z nagwišším Dowoleňím môžu sa doplniť. Vo veci povolenia založiť takúto pomocnú ustanovizeň, avšak len po dosiahnutí výsady vydávať noviny, podnikli by sme prosebný krok a jej stanovy vo forme návrhu by som potom predložil Vašej Vysokodôslojnosti.

Teraz sa nám však treba usilovať o to, aby sa dosiahla výsada na noviny. Bude totiž potrebné zápasiť nielen s maďarským prúdom, ktorý by chcel aj napokon pohltiť všetky jazyky, ale aj so závisťou uhorských a nemeckých výsadných novinárov. Toto by sa však mohlo prekonať, s božou milosťou, ak nie tu, tak vo Viedni, kde sú presvedčení, že viaceré jazyky v Uhorsku sú na prospech. Úrad, ktorý zastávam, je verejný a hoci akokoľvek sa zdá byť nezlučiteľný so zámerom, bude skôr dôvodom dôvery u vlády. Čo mi pôsobí viac obavy, je svedectvo o základine dostačujúcej na zabezpečenie predplatiteľov. Totiž na majetku, ktorý mám v Orave, pred rokom sa zaintabulovali akési peniaze z kišovsko-jankovičovskej základinovej pozostalosti a zvyšok sa požičal a užitočne tam investoval, teda (majetok), dokiaľ nebude tejto ťarchy zbavený (ako sa už sčasti stalo a sčasti sa stane v tomto roku, v celosti však v priebehu nasledujúcich dvoch rokov), nemôžem pre hypotéku vykazovať. Ale ani úver u tamojšieho úradného fiškusa Korodu, dosahujúci okolo 1600 zlatých vied. m., ak by som aj dostal, nepostačí na tento cieľ. Teda v tomto stave kaucie, ktorú má zložiť tretí, spočíva moja bieda. Je síce pravda, mohol by som ju dostať do rúk od priateľa, ktorý by sa pribral za spoluúčastníka. Avšak tomuto, Ultrapanslávovi, taký prevažujúci vplyv, aký sa bude vyžadovať, nechcel by som dovoliť pri samej redakcii.

Opovažujem sa teda so synovskou dôverou pokorne sa obrátiť na Vašu Vysokodôstojnosť s tou prosbou, aby ste mi ráčili zo svojej strany preukázať túto milosť a milostivým odovzdaním kaučnej listiny potrebnej pre vyššie menovaný cieľ — v ktorej sa má určiť a ohraničiť tak lehota napr. dvoch, nanajvýš troch rokov, ako aj suma do 3000 zlatých vied. meny — zbaviť ma starosti zháňať kauciu inde a zároveň touto zárukou v mene takého mocného ochrancu dať žiadosti vážnosť. Inak sa v tomto ohľade zachová a zabezpečí opatrnosť, takže Vaša Vysokodôstojnosť môže aj z tejto stránky mať spokojnú myseľ.

Napokon porúčajúc sa do osvedčenej milosti ostávam s hlbokou úctou

V Budíne 31. marca 1831