ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi horami, rozprestretými naširoko, žil si človek v pošmúrnej jaskyni, čo mu určil za obydlie všemohúci Život. Krásne tu bývalo, až rozkošne, za kvitnúcej jari i teplého leta. Staré jedle rozkladali tônisté vetvice nad pažiťou, poprerastanou mäkkým machom a posiatou kvietkami ako drobné voskové hviezdičky… Potôčky žblnkali, hora šumela, vtáčatá spievali. A za tichého večera doznel i súladný hlahol zvonov, ktorý sa niesol zďaleka, na krídlach jemného vánku, čo rozcítilo neraz horkým bôľom srdce vydeseného samotára. V taký čas nadišli i zvedavci po kamienky, jagajúce sa zvláštnym leskom, čo rozdával podivný ten človek bez nárokov na akúkoľvek odmenu. Kochali sa v horách, rozprestretých naširoko, chválili jaskyňu, uloženú v brale tak romanticky. Obdivovali ozvenu po doline roztratených bielych, vápenných skalísk. Pustovník ostával sám, samotný, i keď zavítala mĺkva jeseň a doputovala dlhá-dlhočizná, studená zima.

Iba jedna návšteva nevystávala v jaskyni. Tou bol všemohúci Život. Prichádzal v rozličnej podobe. — Tu ako márnivá kráska, ktorá zapáli láskou srdce, len aby ním opovrhla. Tu ako gazdiná, upomínajúca pichľavými slovami na potreby. — Tu ako vedomec, týrajúci myseľ otázkami, na aké nenájsť odpovede. Tu ako pán, ktorý vtíska ostrý čakan do rúk nevoľníka a núti ho krušiť skaly, až sa mu pot cícerkom leje z ukonanej tváre. Najviac však ako zápasník obrovskej sily, ktorý z rozmaru vyzýva úbožiaka k obrane, a zahrávajúc si s ním, zadáva mu bolestné údery, až zmoreného uloží na chatrné lôžko.

Prichádzal, keď pŕchlo lístie, i keď sa rozzelenelo znova… Vtáčky zamĺkli i rozspievali sa sviežimi túžbami. Ponad šíre hory leteli oblaky, biele ako labute. A hosť len prichádzal! Z ukonaného čela pustovníka zviezli sa ťažké kropaje potu. Z hlbokých, dumných očú vyhŕkli slzy od bolesti neraz, a dopadnúc na zem, menili sa v kamienky podivného lesku, ktoré zvláštny ten človek rozdával všetkým, čo ho popýtali. Niekedy, keď súladný hlahol zvonov doliehal z diale vábne, lákavo — schytil sa — odísť ta-ta, medzi ľudí. Ale všemohúci Život mu vždy zastúpil cestu. Vtedy cítil vlhkosť skál ako väzeň pieseň žalára, ale uzmieril sa skoro. Naučil sa rozprávať s kvietím, s horou, s vtáčou i motýľmi, i s chmúrnym mračnom, burácavým bleskom i s vyjasnenou oblohou. Obyvatelia lesa poznali ho a pokladali za svojho. Na jeho krok vtáčí spev nezamĺkol, srnka neufrnkla, jeleň neufujazdil a nerozmumlal sa ani túlavý medveď. Ale hlahol diaľnych zvonov zaznel a žeravá túžba ovládala krv i kosti. Ušiel zo zátišia, aby sa viac nenavrátil. A všemohúci Život nezaskočil mu cestu! Márne volali za ubehlíkom štebotné vtáčatá: kam ideš? Márne sa ho dopytovali zvedavé srnky: kde ponáhľaš?? Šiel, hnaný túžbou, nezdolnou túžbou, do mesta, skade doznieval súladný hlahol zvonov do jeho samoty.

Keď ho v meste poznali — vítali ho medzi sebou so zvláštnou úctou pre tie kamienky, čím ich obdarúval. Chválili i jeho skrýšu, tajomný šumot hôr i romantickú polohu jaskyne, v nej, mysleli, rodia sa oné drahokamy, hoci aj netušili ako… Usilovali sa mu byť vďační. Daromne! — On už sťažka rozumel ich lichotivým rečiam. Tváre zdali sa mu znešvarené hrubými grimasami a pohyby ich boli mu raz smiešne, raz zas neprirodzenosťou odporné. Nevedel viac chápať ich radosti a poňať ich obyčaje. Preto sa i zobral ešte toho dňa do hôr, kde ho vítali biele bralá, i vtáčatá, i srnky. — Vítal i mumlavý medveď…

Blízko jaskyne pristavil ho všemohúci Život s úškrnom víťaza na ústach: — Neostal si? Kedy pôjdeš zas??

— Neviem, ale nechcel by som viacej! — odvetil človek. Hádal sa i zápasil so svojím otročiteľom ďalej, často až do krvavého potu horkých slz. A tie krôpky i kvapôčky, dopadnúc na zem, menili sa v kamienky zvláštneho lesku, čo on bez nárokov na odmenu zbieral a rozsýpal po horách. A rozdával ľuďom, ak ho vyhľadali. Rozdával ochotne.

Míňali sa roky… Mladina blízko jaskyne dospela, keď raz človek, ubitý nešetrnými údermi Života, nevstal viacej z lôžka. Rozhučali sa žiaľom hory, rozložené naširoko. Zasmútili vtáčatá, srnky i mumlavý medveď zasmútil. Žblnkavý potôčik zmenil skočnú nôtu a ľudia, dozvediac sa o tom, prišli v húfoch pochovať človeka, nad ním rečnili, ako im je nevýslovne drahý! Ako ho nikdy — nikdy nezabudnú!! Harmonický hlahol zvonov zaliehal v smútočnú náladu pozdravom z druhého sveta.

Pustovníkova tvár bola už vtedy spokojná a biela, sťa po pažiti rozkvitnuté drobunké kvietky, podobné hviezdiciam z čistého vosku. Ani jaskyňa nebola viac tak pošmúrna. Jagala sa dojasna a fialkova ako z ametystu, kým pod hrubým starým bukom preberal Faun na píšťale o tom, ako rastú opravdivé drahokamy z krvavého potu a horkých-prehorkých sĺz…