ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stúpal som na vrch, vyčnievajúci vysoko nad končinami zeme. Zachcelo sa mi ujsť pred Žalobami, alebo aspoň pochopiť príčinu nesmierneho nešťastia, plniaceho priestory desnými výkrikmi, prerušenými bezcitným jasotom.

Šiel som po vychodených serpentínach a Žaloby za mnou. Odbočil som neznámym svahom… Sihlina šumela — no nedostával som odpovede na otázku.

Našiel som sa na čistinke, plnej pavučín. Pod nimi krpatelo pestré kvietie a v jemnučkých sieťach trepotali sa zúfalo drobunké, hynúce mušky. Prekvapilo ma, že je tých pavučín sila a lapených mušiek bezpočet. Ale nerozmýšľajúc nad tým, bral som sa za svojím cieľom.

Húštiny redli. Nasledovala zóna zakrpatených svrčín, kosodrevia a potom už len rozváľané, sivým, zoschnutým machom patinované balvany…

Vysilený námahou sadol som na najvyšší. Mal som pocit, akoby sa povrch našej planéty rozvinul podo mnou do nekonečna, podobajúc sa onej lúke, zatiahnutej pavučinami, pod nimi krpatie kvietie a v ich jemnučkých sieťkach trepoce sa tisíce dokonávajúcich, nešťastných životov.

Z pavučín niektorá sa zdvihla, a prešumiac mi ako hustý oblak ponad hlavu, tratila sa v hraniciach nedohľadna…

— Zachytiť sa do jedného z nich a letieť so Žalobami i trudnou otázkou pred chápajúceho všetky veci!!… Vtom som však počul v duši zrozumiteľný ohlas: Najväčšie tragikum človeka je hlúposť, za ktorú nemôže, a najťažší hriech páchajú tí, ktorí vedia o tom a biedu túto vypočítave využijú.

A keď som sa vracal z vrchu, dôjduc na lúku, zatiahnutú sieťami pavučín, trhal som ich — oslobodzujúc kvietie i uviaznuté životy. A povzbudzujem Žaloby robiť to isté!