ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Biele, bielučké ružové obláčiky, kde sa vzali? Kam uletia? Aká pustá by bola obloha bez nich!

Na javisku vidieckeho mesta zjavila sa zaujímavá blondínka. Mladosť a oheň kvitli jej v hlbokých očiach a spod dlhých mihalníc volalo akési nerozlúštené tajomstvo. Študenti a mladí páni vôbec zaujímali sa o ňu. Ba i starší prikývli — pekné stvorenie, mala by sa vydať. — Dámsky svet nebol k nej už natoľko zhovievavý. Hovorilo sa o nej všeličo, ale nič takého, čo by ju mohlo dehonestovať. Zdedila vraj po tetuške neďaleko pekný majetok. Z toho skromne žije. Najala si dvojizbový byt na predmestí s peknou záhradkou pod oknami. Inak z domu skoro ani nevychodí. Návštevníkov nemá, iba obstarná výsluha zájde k nej deň po deň, ale pred večerom odchodí. Mala vraj muža, ktorý jej odišiel za more a nikdy sa odtiaľ nevrátil. Zlomyseľnejší šeptali však aj iné veci, o nich však nevedel nik nič istého.

Roznieslo sa, že sa volá Betka a rodným menom Schmidtová a pochádza iste z dákejsi nemeckej rodiny.

— Prečo však len prišla sem? — rozvraveli sa zvedavé jazyky. — Rodiny tu nemá, a keď má prostriedky, mohla sa usídliť i bližšie ku svetu ako tu medzi horami.

Skoro však zbadali v meste, že Elizabeta nie je nijakým svetlom pod koryčaťom, za ktorým by nezaleteli mušky, ani kvetinou v úžľabine. Videli ju v elegantných šatách a jej štíhlosť a krásu všade závideli. Pozvali ju do spoločnosti, kde sa vedela znamenite obracať. Hrala divadlo a okrem trochu nenašskej výslovnosti podarilo sa jej výborne. Nebola len pekná, ale mala nevysloviteľné kúzlo v hovore. Kam vstúpila, rástol úsmev a v dušiach kvety, ktoré hneď neuvädli. Pomaly snovala sa pozornosť okolo nej ako ťahavá povoja, a bavilo ju to. Bolo vidieť, mala temperament, nenarodila sa spievať nábožné piesne v dvojizbovom domci so starou posluhovačkou. Vystihol to hneď i akademický maliar Bero Klesák, ktorý si rozložil svoj ateliér v tomto romantickom kraji. Hľadal typy k svojmu veľkému obrazu, maľoval-maľoval.

Mohol tam nazháňať peknú zbierku, keby mu Elizabeta nebola vliezla do duše.

Stalo sa to po jeho prvej výstave, kde medzi poslednými návštevníkmi nechýbala ani táto kvitnúca žena. Ukonaný prijímal blahoželania svojich známych i hodnostárov mesta. Kúpili mu niekoľko podarenejších obrazov. Napokon pristúpila k nemu Alžbeta, utkvela na jeho bledastej tvári dlhým pohľadom a podala mu ruku.

— Sú to pekné práce, majster. Keby nebola vytrovená, dala by sa vám odmaľovať.

Tieto slová z pekných úst zaviali ako omamný parfum na udivenie umelca. Čosi už počul o tejto dáme a pomenoval ju nositeľkou ilúzií. Maľoval ju, jej výrazné krásne oči, súmernú tvár, štíhlu postavu, a najmä úsmev, úsmev na perách, ktorý rozsieva okolo seba, blaží a stŕha — bolo hneď horúcou túžbou jeho duše.

— Ak mi postojíte niekoľko ráz pred plátnom, bude mi to vyznamenaním, milostivá, — zajakal sa majster.

— Teda ešte tento týždeň, u mňa, a či u vás?

— U mňa, ak dovolíte. V neďalekej obci mám ateliér, ako dovolíte, prídem po vás autom.

— Poteším sa tomu.

Stará posluhovačka Schmidtovej mala od divu skapať, keď Klesákovo auto zahučalo na tichej ulici. Všimla si vychudnutého, starostlivo pričesaného mĺkveho pána a vedela hneď z jeho počerného dumného pohľadu, že je to nie obyčajný návštevník.

— Idem sa dať majstrovi odmaľovať, — zaštebotala, — čo poviete na to?

— Ja by sa nedala, — pozrie ona na prišlého nedôverčivo. — Človek vraj so svojím obrazom vždy voľačo stratí. U nás hovoria — umrie.

— Povedačky, — usmeje sa Betka, a nasledujúc maliara, sadne za ním do auta.

Chvíľa, a prevrčia mestom. Vyhrnú na širokú hradskú, oblaky prachu ostávajú za nimi, zbočia do hlbokej dolinky, kde pod košatými lipami rozkladá sa starý priestranný kaštieľ.

— Ach, tu to bude, — mihlo Alžbete hlavou. — Sem by mala teda prísť s týmto cudzím pánom ešte niekoľko ráz? Stáť mu pred štetcom a prípadne sa i obnažiť?

Pri tejto myšlienke ovial jej ľahký pýr belostný obličaj a všimla si dôkladnejšie spoločníka pri volante.

— Sme, prosím, doma, — kývne jej on zdvorilo. — Nech sa páči k nám!

Dáma sa vzchopila ako zo sna a šla za majstrom inštinktívne. Viedol ju na poschodie starými chodbami, viedol cez miestnosti, zapadnuté prachom, kde v jednej za ohromnými gotickými oknami čakali bez hnutia jeho rozostavené plátna.

— Tak tu je vaša pracovňa? — prevraveli jej zamĺknuté oči.

— Tu, — pokynul jej hlavou. — Môžeme sa hneď dať do práce, — uvoľnite sa, prosím, a sadnite si hentam na to kreslo. Ja si všimnem osvetlenia.

Alžbeta si sadla a v tú chvíľu zbadala, ako tento prostý umelec dostal nad ňou akúsi nevysvetliteľnú, tajnú moc. Upravil jej účes, narovnal obličaj, uhladil rozhádzané šaty. O chvíľu počal skicovať. Stŕpnuto hľadela naňho, predišlo jej, že je to ani nie človek, ale akýsi čarodejník: ona, ktorá rozsievala ilúzie, pocítila ilúzie, vyvolané človekom iným.

— Aké je tu všetko divné, — blyslo jej hlavou, — a máte už i dokončené plátna okrem tých, čo som videla na výstave? — všimla si jeho úhľadnej drobnej ruky, ktorá sa jej zdala pohybovať vo vzduchu.

— Moje plátna, milostivá, sú roztrúsené po svete, — vnikol jeho hlas rovno do srdca, — i v Paríži. Prichodím sem len z času na čas, načrieť krásy a vône z tohto kraja a okúpať sa v jeho velebnom tichu.

— Tak vy poznáte šíry svet!?

— Som rád a rád by mu niečo dať, čo ešte nevidel a na čom je pyľ mojej citlivej duše.

— Spravte to — budem mať z toho radosť i ja.

— Práve to robím, maľujem vás!

Takto sa stretali znova v starom kaštieli, znova a znova. Majster maľoval na plátno, ale i na dno svojho srdca. Pri takom krásnom zjave ostať len umelcom je ťažko. Pri rozchode dvíhal vždy jej ruku k perám a dvíhal vždy horúcejšie. Napokon sa zišli aj ich ústa. Ona v noci nemohla usnúť. Videla, ako rastie práca, a poznávala v nej sama seba. On zas, osypaný ako jabloň v kvete, díval sa jej nežne do očú a chcel vystihnúť z nich to najosobitnejšie, čo tento krásny tvor boží charakterizuje. Pri pohľade na ňu, ba i pri čírej myšlienke unášali ho ilúzie. Precítil, ako mu je nezbytná v práci, nezbytná k životu. Ľudia vídali Klesákovo auto, poznali už jeho sirénu, i komu hovorí. Obraz krásnej blondínky sa dokončieval.

V jeseni chystal sa majster do Paríža.

— Poď so mnou, — nahováral svoju priateľku, keď posledný raz zatiahol štetcom na portréte a chyboval už iba rám. — Pozri, mám utešené plány. Je pekný ten obraz?

— Ako živý, — a vrhla sa mu do náručia. — Ty si zázračný človek.

— A vykonám ešte dokonalejšie diela. Tuším to, cítim, keď ty pôjdeš so mnou, — a zasypal ju bozkami. — Pôjdeš?

— Nemožné, — vypäla sa mu z náručia. — Mám muža, a nech odídem, stratím všetko, čo mi dal.

— Pletky — nahradím ti to ja. Nemôžem bez teba žiť a neviem tvoriť bez teba.

— Dobre, teda choď najprv sám a zariaď, čo treba, — usmiala sa naňho s neopísateľným kúzlom. — Potom príď po mňa a pôjdeme.

*

Rozlúčili sa ako duše, ktoré nemôžu byť bez seba. Dni sa míňali a Alžbeta dostávala zprávy. Jej portrét získal si v Paríži ohromný obdiv. Majster ho však nepredal nikomu. Nemôže — nemôže! Zvesť sa rozniesla, došla i do mesta blízko ateliéru v starom kaštieli. Ľudia sa rozhovorili o úspechu našského umelca. Pokladali ho už trochu za svojho a na jeho inšpirátorku sa nehnevali. Veď on dal tomu dielu telo, ale ona ducha. Návštevy u Alžbety Schmidtovej sa rozmnožili a prišiel i pán Alfréd, majiteľ starého kaštieľa.

— Dovolíte, milostivá, pozvať vás na miesto, kde sa zrodil slávny váš obraz? Ta by ste sa mohli i preniesť z tohto zlého bytu, tam by ste mali všetko, — navrhol jej trochu ošumelý elegán, ale človek, ktorý sa vie obracať, i kde je ovocie sladké a vonné. — Majster, keď sa vráti, nájde vás.

Alžbeta váhala, ale pristala napokon. V kaštieli dostala apartemán, kam presídlila i so svojou posluhovačkou. Prečo by platila nájomné, keď jej je takto lepšie — a čo môže mať kto proti tomu, ani pán Klesák nič.

Ani nikto nemal. V meste a či v chotári mesta bývať, to je už jedno.

Uškŕňali sa iba ľudia, ktorí si všetko vykladajú po zlom a nikomu nevedia nič odpustiť.

Na jar vrátil sa Klesák z Paríža. Šiel rovno do starého kaštieľa, kde ho prijal majiteľ domu priateľsky a ochotný na všetky služby.

— Ďakujem, — ukloní sa on, — ale prišiel som len zbaliť svoje plátna. Dielo je skončené — odídeme.

Bez odkladu šiel za svojimi vecami. Na chodbe stretol Alžbetu, vyobliekanú a krásnu ako vždy.

— Ako si to vysvetliť? — zamrelo mu slovo v hrdle. — Ty si v kaštieli starého mládenca?

— Ale, Bero, keď ti všetko vysvetlím, porozumieš, — utkvela na ňom zvlhnutým pohľadom. — Myslela som vždy na teba. Keď si ty odišiel, niekoho som musela mať. A pán Alfréd je opravdivý gentleman.

V tú chvíľu puklo čosi v starej komnate s veľkými gotickými oknami. Bol to práve pred chvíľou znesený a vybalený krásny rám na parížskom obraze roztomilej Alžbety.

Majster sklopil tmavé oči. Bolestne precítil, ako nádherné ilúzie rozbili sa na krúpy, a bez slova vytackal sa z komnaty.

Von na širokom nádvorí slnko práve zapadlo. Vysoko na hlbokej, zružovenej oblohe váľali sa obláčiky ani barance jeden za druhým a bežali kamsi, bežali.

— Biele, bielučké, ružové obláčiky, — mihlo ešte Berovi v očiach, — kde ste sa vzali? A kam letíte do blížiacej sa noci? Akou pustou ostane mi obloha bez vás!