ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mám rád žeravú, najplnšími farbami zžierajúceho ohňa hýriacu pahrebu, nekonečne rád. Preto sú mi i tie milé nudné zimné večery, keď si šťastnejší zájdu do divadla a zrak môj uľpie v otvorenej peci na dýchajúcich hlavniach, čo tak nádherne zmierajú. Ak schýlim tvár bližšie k otvoru, pociťujem i čosi z onej jemnej teploty, ako keď som sa priblížil prvý raz vo sne ku rumennému líčku svojej peknej lásky.

Nenávidím pieseň krutého Nera nad horiacim Rímom. Ale by skoro nedbal byť tým rozpáleným uhlíkom, prechodiacim z rozkošne červenej do iskrivožltkastej farby… žíhať ako on, žiariť ako on a prežiť všetko, čo dá dobrého a krásneho náš život — vášnivo prežiť za chvíľu…

Ale nevolané tiene vnikajú i sem, a hopkujúc po práskajúcich hlavniach — ochladzujú žeravé uhlíky, čím je žeravejšia pahreba — tým istejšia i moc drobunkých, mihotavých tieňov, pricláňajúcich červené a žltasté farby, až — prejdúc cez tisíc nepoňateľných variácií — splynú v šedivobielej, čo sa tak nápadne podobá povrchu zotletej kosti.

V izbe je už tma. Iba pomedzi trosky vyžaruje nevyhasnutá iskra, svietiac mi do tváre i do duše, na znak, že je ešte nie všetko na konci… A ja, privierajúc dvercia, odvraciam oči ustato, ako v divadle po zakončení posledného dejstva nádhernej tragédie. A som tak rád, ak sa mi niekto ohlási.