SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Idyla

Sedeli pod starým košatým dubiskom — on a ona. Boli mladí, plní nežnosti a rozkošných snov. Hľadeli na seba a mlčali. Jesenný vetrík šumel žltkastým lístím. Šepotal, vyprával:

— Blázni, vy nerozumní! od tisíc rokov spievam túto pieseň. Od tisíc rokov šepcem — čomu sa tešíte, kráse?

I potriasol košatým dubiskom a vrhol skrkvaný suchý list k nohám zaľúbených. A nezbadali to on a ona. Hľadeli na seba, tešili sa a mlčali.

— Blázni, vy nerozumní! od tisíc rokov spievam túto pieseň. Od tisíc rokov šepcem — čomu sa tešíte, láske??

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

I potriasol košatým dubiskom a vrhol skrkvaný suchý list k nohám zaľúbených. A nezbadali to on a ona. Hľadeli na seba, tešili sa a mlčali.

— Blázni, vy nerozumní! od tisíc rokov spievam túto pieseň. Od tisíc rokov šepcem — márnosť, márnosť a všetko je márnosť, nerozumiete???

I potriasol, silno potriasol košatým dubiskom. A padalo suché lístie k nohám zaľúbených…

— Chápeš?

— Chápem! — odvetila, pritúliac sa k nemu nežnejšie, oddanejšie.

— A on?

Objal strojnú hlávku a vdýchol horúci bozk na jej malinové pery…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama