SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z galérie

Voľakde som ho videl — iste v ktorejsi galérii. Bol to obraz, maľovaný podivným štetcom. Zblízka nebolo badať, len farbu na farbe bez ladu a skladu. Belasotmavý základ a potom čiar-šmúh a nezmyselných ťahov od výmyslu sveta.

Niekoľko urážlivo žltastých fliačkov v rade. Prvý bol i najväčší. Vyčnieval ani gombík elektrického zvonka. Smiešne vyčnieval.

— Patrí to k maľbe, či si to len akýsi hlupák robí žart i zo mňa? Nech som sám, iste siahnem po tom urážlivo žltučkom „gombíku“. Hádam ho i odštiknem. Takto som si len pomyslel o pôvodcovi všeličo, čo by on sotva prijal najvďačnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy pristúpil ku mne cudzí pán a odviedol ma k náprotivnej stene.

— Ach! — vydralo sa mi, keď som sa z diaľky zahľadel na obraz. Tie farby, ožijúc, prevraveli k duši. Belasotemný základ… čierny… šmuhy… nezmyselné ťahy rozplynuli sa ako para a pred zrakom vynárala sa dráha… most s ozornými oblúkmi, i vlak, dlhý, osvetlený vlak, jachajúci ponad širočiznú rieku z temnej noci do jasného rána…

A čo je svet náš iného ako najzmätenejší obraz najprístupnejšej galérie??