ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto by veril, že práve dvere vyskúšajú sily nášho najcennejšieho „ja“? Dvere, ten neživotný predmet s kľučkou, jej sa cez deň lapáme i sto ráz, a s čapmi, čo často odporne vŕzgajú, zobúdzajú našu nervozitu.

Nemyslím na taje kľúčovej dierky a na sluch, kloniac sa k nej okradom s hriešnou zvedavosťou. Ide mi o niekoľko — povedzme — o štyri kroky, z nich spravíme dva pred a dva za dverami, nájduc sa tak na prahu alebo von z domu na priedomí.

Túto vzdialenosť delia dvere na pravé poly a preto šťukot kľučky alebo prípadný vrzgot čapov možno nazvať i výstražným hlasom, jemu inštinktívne podliehame.

Viďme!

Ak sme neurobili ani krok z izby a dvere sú zavreté, bývame obyčajne citliví na krivdy, hriechy, popáchané na dušiach nevinných. Zastrájame sa, i päste zatíname. Keby sa energia vyvinutá spravodlivým vznetom duše dala odmerať, mohli by sme to poznačiť číslom 100 a tlak ostatného, čo je ešte vzácne nášmu „ja“, číslami 10 — 1, alebo i 0.

Pri prvom kroku nebadať na nás vážnejšej premeny. Ako sa však lapíme kľučky, preváži sa v nás čos’, znakom čoho je stisnutá päsť hlboko vo — vrecku. Pri treťom kroku, najviac nevedomky, vyťahujeme skrotnutú pravicu, aby nás nik neupodozrieval. A na štvrtom? — Keby sa spravodlivým vznetom duše vyvinutá energia dala odmerať, mohli by sme ju poznačiť číslami 10 — 1 alebo i 0, a tlak ostatného, čo je ešte vzácne nášmu „ja“, číslom 100.

Vyriecť súd nad tým? Božechráň! Veď tá štvorkroková vzdialenosť môže byť i púťou z izbičky dobrého filistra na trúchle polia martýra pravdy božej, na čo je istotne potrebná nevšedná charizma… Je však v tom vždy podarené komikum, keď tá púť znamená len prosté štyri kroky a my, zanechajúc svoje lepšie „ja“ za dverami, stojíme na prahu v povedomí, že sa v nás vôbec nič nezmenilo.