ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko dní, čo prevravela, zvlnená — vzbúrená.

Skoro si videl ožiť vrchy a doliny. Cesty sa hmýrili, zástupy zbíjali sa po mestách a dedinách, heslá sa niesli široko-ďaleko. Zdalo sa — všetko je na nohách a všetko je dôležité. Zem sa pohla, tá mŕtva stará zem, čo odchovala už (i pochovala!) rozličné národy na svojich prsiach. Vršiská a pohoria? Čo by — svaly stvrdnuté a napnuté do prasknutia. Hluk vyznavačov všelijakých právd? Čo by — hovor zeme, vážny hovor zeme, hľadajúcej v svojich deťoch samú seba.

Iba Jeseň maľovala si údolia na červeno, belaso i žlto, akoby sa nič nedialo. Slnce vychodilo a zapadalo za pohoria, rozsýpajúc sa v ohnivých farbách, ako dnes, keď je už všetko zamĺknuté.

Chladná je už zem — studená. Zlaté lístie pŕchne z líp, červenie sa bučina, ako rok po rok o tomto čase. Hviezdna noc zadýchla mrazom strapaté chryzantémy v zapustnutých záhradkách. Belie sa na prútí stromov, i na krovoch chalúp sa belie. Z vyzývavých plagátov na rohoch ulíc už len zdrapy visia, ak vôbec ešte čo ostalo. A život chodí — valí sa, ako predtým — všedný, otrhaný.

Po mestách ceng a huk. Dychtivý zhon za prácou a šťastím.

— Hio a hejk a hajs! — po dedinách (ešte sa vozí hnoj). Vrzgot kolies, žaloby a chichoty.

Staré biedy — staré piesne!

A jednako len čosi prevravelo. Ohromné trhovisko vyprázdnilo sa: kto predal — predal a kto kúpil, kúpil! Ostalo blata a hodne, hodne smetí — ale to je predsa len nie všetko. Do kriku a revu zápoliacich protivníkov zamiešala sa i sama zem, stará, skúsená. Ona hľadí tisícročia na ukrutné boje stvorenstva, vidí mravcov červených, čiernych i žltých a pozná i potvoru mravenčiaka, čo vypľazí lizák, a keď mu mravcov nalezie, vtiahne ich bojovné fronty spokojne, a mľaskajúc — mliaždi ich v mohutnej hube a požiera.

Ó, zem vie mnoho — mnoho! Ona najlepšie pozná korene, čo sajú život, a víchre, čo roznášajú smrť. Rozumie všetkým rečiam a chápe všetky pohľady, čo je pre ľudský rozum zložité, ako najjemnejší hodinový stroj, pre ňu zjednoduší sa ako kyvadlo. Vie o vitamínoch ako i o prostunkých impulzoch života, hýbajúcich ľudskými dušami, tvoriacich i rumiacich ohromné svety spoločenstva, rastúce s ujúkaním a padajúce s rachotom.

Zem je múdra — najmúdrejšia po Tom, kto ju sformoval.

Slovo jej je drsné pravdivosťou a tvrdé ako žula.

Ťažké je jej slovo!

Miliónmi úst sa rozvraví — a ustane ich hlas. Jej slovo nesie sa nad všetky zvuky — tiché, ale preniká všetko a ohromnou ťarchou svojou zasiahne prv či neskôr všetok telesný i duševný organizmus prostunkým ohlasom o tom, čo živí a o tom, čo umára.

Počuli ste, ľudia, hlas svojej rodnej zeme? Čo nepočúvate — je vašou materou. Z nej ste vyrástli ako to stebielko, ako tá trávička a — ak si namýšľate — ako ten dub alebo javor. Ona zajasala nad vašou kolískou, ona vás oplače, veľkých i malých jednako.

A ona vám radí — dobre radí:

— Chcete žiť? Vyrásť ako krásna dubová hora? Nezabúdajte na korene, ktorými sajete živnosť a silu k tomu, čo ste. Videla som vás maličkých a biednych — vidím vás vyrastať. Ak sa odtrhnete odo mňa, odtrhnete sa od svojej minulosti, odtrhnete sa od pôdy, bez nej niet pre vás života.

— Nezdvíhajte hlavy jedno nad druhé: v pýche svojej ste najsmiešnejší! I najvážnejší spomedzi vás nie je viac, než mravec: ak padne — nájde sa hneď druhý na jeho miesto!

— Neklamte sa heslami. Všetky heslá sa končia túžbou žiť, čo patrí všetkým. Čím skôr pochopíte to, tým pokojnejší a šťastnejší bude váš život.

— Neokrádajte sa o hodnoty života. Všetci máte po jednom žalúdku a niekoľko krátkych rokov kŕmiť ho. Nenásytnosť jakživ neukojiť a smrť rozmarne rozhadzuje do vetra, čo ste nazhŕňali. Hľadajte spokojnosť i s málom miesto bohatstva, ktoré vyvoláva hriechy a plodí nenávisť.

— Chcete sa rvať? Nezabúdajte na svojich najväčších nepriateľov, čo sú mimo všetkých vás. Rujte sa so vzduchom, nech neroznáša choroby… rujte sa so skalou, nech vydá chleba… rujte sa s vodou a ohňom, nech vám neničia živnosť a príbytky, ale nech vám slúžia… rujte sa s výškou i s hĺbkou, rujte sa, ak ľúbo, i so mnou, nech stvrdnú vaše svaly a vyostrí sa váš um… len nežerte sa sami medzi sebou, lebo i keď posledný ostane z vás, tí najväčší nepriatelia ešte vždy ho obstanú.

— Nečakajte raj na mojom lone: žiť znamená i vytrpieť niečo. Trpím ja — potrpte i vy. Mám vás len do času — utrpením vybrúsi sa duša vaša pre večnosť!

Takto znie ohlas našej rodnej zeme. Niekoľko dní — ozvali sa všetky kúty a zdalo sa — ona mŕtva mlčí. Ale všetko zmĺklo, vášne ľudské sa ukonali, len ona hovorí: naša zem… naša mať!

Rozumejme!!