ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už v útlej mladosti zamiloval som si úprimne túto rozkošnú dcéru matky Mnémosyny. Bol som náramne povďačný jej neviditeľnej rúčke, čo odcláňajúc závoj bielych hmiel spred zrakov, dopriala mi pohľad až po roztekavé úzadie najvzdialenejšej ľudskej minulosti. Na jej vážny hovor ožívali do púšte zasadené ozorné pyramídy… i klasické stĺporadia pohanských chrámov… Tu vznešené postavy apoštolov, ktorí hlásajú radostnú zvesť mojim modlárskym predkom… tam zas pôvabný zjav krásky, siahnuvšej smelo za cenu dvoch životov po ponúkanom pohári krvi z ruky údivom ukroteného sansculota… Všetko, všetko mi ožívalo, odohrávajúc svoju úlohu. Mne kvôli?…

Predstavoval som si túto riaditeľku najvšestrannejšieho pantoskopu — s múdrosťou v očiach, ušľachtilých čŕt, pritom plnú vážnosti a pozornosti. Aj som si umienil vyhľadať ju, pokloniť sa jej a vstúpiť prípadne i do jej služby. Šťastie mi neprialo. Dlho nevedel som ju nájsť, až som sa dotúlal k palote, nad ňou zbiehali sa siete drôtov zo všetkých strán ani na nejakej centrále všesvetovej pošty.

— Kto tu býva? — pýtal som sa vrátnika pod bránou. Nad ňou skvel sa vkusný reliéf sfingy, ktorú práve akási grécka bohyňa odhaľuje…

— Klio, dcéra božskej Mnémosyny! — znela odpoveď. Dostalo sa mi hneď i poučenia ako k nej. Nebolo to ľahko. Po schodoch a chodbách, zdobených rytými i maľovanými postavami a výjavmi, tmolilo sa množstvo ľudí ako v nejakom veľkom závode, živo besedujúcich. Tak bolo i v predsieni s podobizňami vojvodcov, náboženských a spoločenských reformátorov, vedcov, básnikov a podobne. Moju pozornosť upútal oznam, adresovaný národom, triedam a jednotlivým uchádzačom, kde Klio sama označuje podmienky svojej ochoty. Pochopil som, nie je to viac oná klasická Múza, ktorá žila v mojich predstavách, ale moderne vycibrená potentátka. Predišli mi osobnosti, spomínajúce na každom kroku — čo „o tom“ povie História? — treba „to“ zachovať pre Históriu! a cítil som po prvý raz horkastú príchuť v ústach i v duši.

Kýs’ neznámy priateľ rozvravel sa vedľa: … vydržiava tisíce pracovníkov a tisíce zručných agentov ju podopiera. Podobá sa rozmarnej panovnici, čo zdvíha i zvŕha hrdinov podľa ľubovôle a často bez akejkoľvek logiky. Z úboho drobunkých ľudkov urobí, keď chce, velikánov činu a titanov potápa v bezvýznamnom šedivom dave. No prístupná je i dôvodom: v príhodnom čase napraví chybu a pácha bez výčitky svedomia iné…

— Prosím, pane, — kynul mi vtom sluha od dverí, — dcéra božskej Mnémosyny pozýva vás!…

Prekročil som prah nádhernej prijímacej siene. Dnu zanášal sa rytmický klepot telegrafických strojov, cengot telefónu — vôbec šum a ruch usilovnej práce, ktorej by sa otec Zeus náramne čudoval. Tu sa tvorí história národov a národíkov! mihlo sa mi hlavou a pocítil som ešte čosi z niekdajšej piety, keď mi podišla v ústrety strojná dámička klasických čŕt v modernom pracovnom úbore.

— Prajete si? — pýtala sa ma s koketným úsmevom: — čítam vám z očú, chceli by ste vstúpiť do mojej služby — pravda? — A nečakajúc odpovede, pokračovala: — Práve by ste sa mi zišli! Viete narábať ďalekohľadmi a sklami ako tieto? — a ukázala na stolík, kde popri foliantoch ležalo niekoľko čudesných nástrojov a zväčšujúcich i zmenšujúcich skiel na pekný výber. — Práca je veľmi jednoduchá… Práve pred vami bol tu povereník istého národa, ktorý by potreboval dejiny. Nechal nám niekoľko dát, k ostatnému dopomôžu ďalekohľady a sklá, čím sa skracujú výhodné a nevýhodné údaje podľa potreby. Čo hľadíte tak zarazene? To je požiadavka doby! Iná doba bude mať i požiadavky iné. A potom, viete — doložila dôverne — deje ľudstva rodia sa úboho ako človek sám — náramne úboho a narastú len v rukách našich podľa potreby. Nezdá sa vám to? Prečo? Či objektívnosť? Ach, áno, príde i na tú — príde, pri národoch, ktoré vymreli! Nuž — odhodláte sa??

— Prišiel som sa len pokloniť a dať výraz nekonečnému obdivu nad vašou prácou… — vyhovoril som sa. A keď som o chvíľu kráčal popod bránu, na dotaz vrátnika — čo a ako? odpovedal som bez otáľania: — Priateľu, ak som nepomýlil dvere, niet predajnejšej neviestky zo všetkých deviatich dcér božskej Mnémosyny ako vaša pani! — Na čo on, ako verný sluha, vzplanúc hnevom — búšil za mnou ťažkou dubovou bránou, až to otriaslo reliéfom sfingy a palota zachvela sa do základov.