ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Mešťania slobodného kráľovského mesta Brezna mali už v prvých rokoch sedemnásteho storočia veľký zmysel brániť si svoju dedovizeň a svoje slobody. Vyrástlo to už z dejov, ktoré sa tu odohrali a ktoré ako hlinu premiesili mäkkú a bezzáujmovú ľudskú dušu. Časom vybudoval sa tu tvrdý a neústupný charakter, v ňom rástli generácie i so svojimi chybami a dali základ duševnej tvárnosti budúcim. Spoločnosť nebola bez chýb ani za najdávnejších čias. Mala svojich patricijov, svoje súdy, právo — ius gladii, pred ktorým korili sa všetky hlavy, ako i svoj kriminál, ktorý po dlhé roky sotva kedy bol prázdny. Ale ruka justície bola prísna, tváre sudcov i senátorov, ktorým predsedal richtár, kamenné. Taký dvadsaťštyričlenný súd — vigintiquatuorvirát — upravoval mravy nielen živých, ale i mŕtvych, rozdával palice a lopaty previnilcom, z nich nameral dosť i ženám, ktoré sa v niečom zabudli. Samopaš netrpel, na schladenie horúcej krvi mal prinajmenej trlicu na rínku, ktorá v nedeľu po službách božích dostala svoje obete. Vyniknúť nebolo ťažko, a ak kto nemohol byť bez toho, mohol na seba, svoje svaly, alebo svoju krásu a nežnosť ľahko upozorniť. Ak sa kto obesil, nebol tým ešte von z obliga. Vigintiquatuorvirát zasadol, fiškus vstal a povedal svoju obžalovaciu reč i proti mŕtvemu; ak už duša bola v pekle, telo ešte bolo tu a tomu namerali vysokou mierou. „Nech menovaný,“ tak znel ortieľ, „je z tohto mesta na chotár popravným majstrom na káre vyvezený, a po odťatí pravej ruky a hlavy nech je jeho telo spálené a prach do vetra rozhodený. Deliberatum est.“ Viacej sa nedalo urobiť.

V takýchto prísnych regulách rástol mestský mrav. Aký div, keď skoro každá nedeľa mala i svoju senzáciu. Naposledy sústredil sa záujem mesta na veštici a bosorke Kataríne Flochovej, ktorá práve sedela v najväčšej istote naprostred rínku.

— Čože si vykonala, — pozerali si ju vážne meštianky i poctiví majstri, patriaci do najrozličnejších cechov.

— Ej, čarovala, — zneli poznámky, — nebála sa ani Boha, ani ľudí, šatku stiahla z mŕtveho a dala ľuďom použiť. Údila v komíne gate a košeľu, naloženú šípom a tŕním.

— A na čo jej to len mohlo byť?

— Ktože ju vie, opýtaj sa jej.

— Ešte sa jej spytovať, — ozvalo sa bojazlivo. — Veď má oči ani zrkadlá, povie ti niečo a ostane na tebe.

Takto sa mleli celý deň zvedavci okolo delikventky. Večer, keď ju vypustili, dráb zaviedol ju na richtárov rozkaz do Drakšiara, kde mala chalupu.

— Ty, Dora, — pohrozil jej dráb, odchádzajúc, — pritisni si kolom dvere, nech ťa v noci niekde nevidia, lebo zhoríš na Viselniciach!

— Ba, choďže už, — zasotila drevenú závoru a ľahla si spať.

Utrpenie sa však ešte neskončilo. Spravodlivosť vykonala svoje, ale ľuďom nezapchala ústa. Kam sa Dora obrátila, všade znelo príšerné — striga, striga, bosorka. Deti si zakrývali ústa, aby im zuby nepočítala, lebo im vypadajú. Pomáhala si, ako vedela, postavila sa na nohy, skrížila pohľad, zatiahla si šatku a strašila ľahkoverných. — Veď vás ja nájdem, nájdem vás ja! — A strach mal hneď veľké oči, ľudia verili, že ona všeličo môže spraviť, i človeka obrátiť na koňa, prečo by nie. Aj sa jej báli priblížiť, človek nikdy nevie! Ani páni senátori neodvážili sa zadrieť do nej, ani sám pán richtár.

Iba jeden mládenec sa jej nebál, hoci zazerala naňho spod pritiahnutej šatky, ale to bol i chlap, vysoký skoro na dve siahy, nohy ako stĺpy, ruky ani valce, na krku bol by azda aj žarnov uniesol. Bol to Jakub Bombura, pravým menom Mikovíny. Nebol bohatý, skoro ostal sám v chatrnom stavaní, ale bol patricij z predného rodu, nemal ho rád ani richtár, ani úradskí mesta ho nemali v láske pre výstupčivosť. Ak sa kto v nedeľu pobil v mestskom hostinci, to bol iste Kubo Bombura, ale on naozaj ani nedaroval nikomu. Majetok síce nemal, ale chlapom bol. Sotva by sa bol odvážil kto v meste ísť s ním za pasy. Keď sa mäsiarski majstri lapili doňho i na stávku, pohádzal ich radom na zem ako múčne vrecia.

— Kde len berie tento Kubo toľkú silu, — čudovali sa mešťania. — Nemá sa ani dobre čoho najesť.

Kubo sa však dal na zárobky, vedel pracovať za dvoch a kto ho chcel mať, ten mu i dal. A najradšej vychodil na salaš, tam sa najedol, nastrebal žinčice, nanosil bačovi dreva i narúbal a potom sa vyspal do dobrej vôle. Na salaši nebolo smutno, vychodili ta mešťania aj ich dievky a gazdiné po syr. Ale prišli i iní chlapi, známi, neznámi. Mali zbraň, pošmúrne tváre a radi si rozkazovali. Sotili každého, kto sa im dostal do cesty. Tak to spravil jeden i s Bomburom.

— Ale iďže, — skrútil sa tento pohŕdavo. — Neondej.

— Aké neondej? — osopil sa naňho chlap ani hora, s vybíjaným opaskom a valaškou. — Čo som ja s tebou kedy husi pásol?

Bača i valasi žmurkli na seba. Vedeli, čo bude, a nemýlili sa. Slovo na slovo a chlapi boli vo vlasoch.

— Čože sa tak dvíhaš? — okríkol ho neznámy. — Ktože si ty?

— Ja som mešťan, — vzopäl sa tento hrdo. — A ty si, ty si zbojník!

— Tíí, ty papľuh, takého mi povedať! — sčervenel nepriateľ ako rak, — to si ešte odnesieš!

— Odnesie, kto odnesie, — pozrel mu Kubo smelo do očú a sledoval valašku, blýskajúcu sa v ruke.

V druhú chvíľu však už valaška odfŕkla ani trieska. Psi zavyli, známi i neznámi obstali chlapov a nastalo klbčovisko.

— Dajže tomu chlapčiskovi, Jano, — posmeľovali jedni. — Nech ide mater cicať!

— Kubo, nedaj sa, — volali zas druhí. A telá sa zvíjali ako ohromné hadiská, v chrbtoch pukalo, kosti zapraskali.

Kubo dostal po líci i do brucha, zrútil sa na zem, sotva sa však Jano spamätal, už bol zas na nohách, žily mu navreli a vrhol sa naňho ako rozzúrený býk. Diváci prestali dýchať. Divý zápas chlapísk ich frapoval, už čakali, všetko sa skončí bezvýsledne, chlap ako chlap, vyrástol na tej istej bryndzi, na tej istej žinčici a na tej istej baranine. Keď tu zrazu Kubo sa otočil, schytil Jana za chrbát a za hlavu a tak ho tresol o zem, až zadunela. Jano ostal ležať na pažiti ako snop, lapal dych poriadnu chvíľu a ani sa viacej nechytal do bitky. Mumlal ani trafený medveď.

Kubo si stieral krv, ktorá sa mu valila z vyrazeného zuba, gánil na soka, ak by ešte mal chuť, ale toho prešla všetka. Prítomní zas obzerali Kuba, či sa mu nič nestalo.

— To je hej chlap, — hovorili si i tí neznámi, — taký sa neobrátil ešte na tomto salaši.

— No, Kubo, nie darmo si jedával halušky tri razy denne, — vychvaľovali ho Brezňania, hrdí na neho. — Tak to vravela i tvoja mať, že ťa niekoľko rokov pridájala. Z ničoho je nič. Ale košeľu máš krvavú na chrbte.

— Musím si umyť, to mi iste pomliaždil ten zbojník!

— Aký zbojník? — počala sa škriepka znova.

— Komu sme my čo? — kričali chlapi hrozive a blýskali valaškami, až psi zavýjali znova.

— Veď ja nič, — umýval si Kubo skrvavené plece vodou z válova. — Ale ak chcete, ešte vám ukážem!

— Škoda sily mariť, — ustával hnev urazených. — Radšej poď s nami, bude ti dobre!

— Ale ja, medzi vás, ja, mešťan, — to už nie! Chudobný som, ale zbojníkom nebudem! Raz som nie na to, keď chcem, zarobím si a mám, čo by sa ja túlal po skalách ako medveď!

A tu stalo sa niečo, čo nečakal! Z davu vyrazila ostrá tvár Katy Flochovej. Letela rovno naňho ako osa.

— Len sa tak nezdŕdaj, Kubo! — zasipela naňho posmešne, — azda je to pre teba novina, nejedol si jaživ kradnutú baraninu?

— Nejedol! — zdúpnel Kubo, obzerajúc si opovržlivo bosorku.

— Len sa nevyhováraj, — dobiedzala ďalej, — veď som aj ja bola pri tom!

— Čože? Ty, klietkárka! — sotil jej do očú, poblednutý ako mesiac. — Ja tvojho Antikrista! — podišiel k nej hrozivo. — Nech nehľadím na tú tvoju mrcinu, rozdriapem ťa v rukách! — a v tom ju brnkol trochu do pŕs.

Bolo to pre neho trochu, pre ňu priveľa. Potočila sa, zachrčala a prestala dýchať. Iného nestalo sa nič.

Kubo videl, zle je. Bosorky je nie škoda, mali ju už dávno spáliť alebo hodiť do bacúšskeho stavu. Ale zabiť, to je zle, — zvesil Bombura hlavu a hľadel chvíľu ako do prázdna.

— Neboj sa, budeme ťa brániť, — posmeľoval ho bača i valasi. — My sme videli, ako sa to stalo.

— I my, i my, — znelo zo všetkých strán, čo však nezmenilo fakt. Na pažiti ležala stará žena, prsty skrivené, zuby zaťaté, ostré oči stĺpkom. Ako by len volala kohosi pred súd. Čo na tom, že začala ona, nik ju nevolal, nik neprovokoval, čert ju sem dovliekol. Jednako bola, a už jej niet, a to už spadá do právomoci breznianskeho fiškusa, i vigintiquatuorvirov a pod hrozné právo — ius gladii.

— Hoj, Kubo, — zahmkal si sám pre seba, — už sa ty so svojím rodiskom musíš rozlúčiť, — obzrel si ho z kopca, ako leží pri Hrone v objatí drsných bášt a múrov.

— Nikdy som nemyslel, — povedal zarazeným očiam, matnejúcim okolo neho. — Pôjdem, kde ma dve oči povedú, ešte je niekde svet i pre mňa.

— Neutekaj, Kubo! — ozvali sa z kúta hlasy. — Ostaň a poď s nami!

— Nikdy! — pokrútil hlavou.

Ešte sa postaral o Katu, aby ju mal kto zniesť do mesta, a či už bola, či nebola bosorka, uložiť kresťansky do mestského cintorína. Potom sa zadíval ešte do blčiacej pahreby a zahľadel v tie zmĺknuté, ohňom ožiarené markantné tváre.

— Majte sa dobre, — pozdravil úctivo a ako netopier stratil sa v tme.

II

Z breznianskeho salaša šiel horami, prťami, kade ho už cesta viedla. Do vrchov sa nepúšťal, na hradskú nezostupoval. Tade chodia mnohí, furmani i kupci, mohol by trafiť na nejakého známeho. A Jakub Bombura, ako sa mu to s Katou prihodilo, štítil sa akosi ľudí, nevedel sa rovno pozrieť do očú. On pre starú bosorku mal čisté svedomie. Veď mohla sedieť doma pri peci a nebol by zavadil o ňu, ale ona ani teraz nedala mu pokoj, stavala sa mu pred oči a hnala ho kamsi nevysvetliteľne. V duši jeho ozývalo sa to hrozné: — Jakub, Jakub, zabil si, zabil, — a on nevedel si pomôcť, preto hľadal horu a iba v jej húšťach cítil sa istý. Lebo ked bol už preč z breznianskeho chotára, ťažko ho budú môcť dolapiť a tobôž súdiť. A keď už musel medzi ľudí, vyhľadal salaše. Poprosil baču, alebo vykonal mu niečo a tam medzi deťmi prírody, pri žeravej vatre zo smoliakov alebo z kosodreviny, cítil sa ako doma. Tak zašiel až na ľubietovský salaš.

— Daj Boh šťastia, — pozdravil slušne, ako sa patrí, a tu videl, akísi čierni, začadení chlapi obracali barana na ražni.

— Bože daj, — odpovedali mu akosi z pleca a obzerali si ho pozorne. — Kdeže ideš touto cestou?

— Nuž ja veru z Horehronia, — odpovedal im, — niekam dolu až do Senice. Nemám nikoho a tam mám strýka Eliáša, rád by som k nemu na zimu.

— A nič nenesieš so sebou?

— Čo by niesol, — pochopil hneď príčinu zvedavosti, zbadal baču, ako sa obzerá, a vedel, prečo to robí.

— No niečo len musíš mať, — dobíjal jeden z chlapov a počal ho chytať za šaty a ohmatávať.

— Dajže ty mne pokoj, — ohnal sa Jakub.

A tu ten chlap našiel sa naraz na zemi. Prítomných to prekvapilo. Ich kamarát na pažiti vedľa vatry váľal sa ako sviňa v blate, to už neodpustiť, to už ide do cti, — počali vykrikovať a prišelcovi vyhrážať. Ten sa však nezľakol, stisol päste a rozkročil sa naširoko.

— To si iste ty, čo si tú bosorku zabil na breznianskom sa-laši! — vyčítal mu nevdojak ten prvý, ktorý sa už zbieral na nohy. — Myslíš, nevieme o tom? Ked prídeš pod ľupčiansky zámok, tam ťa nájdu a posadia do chládku. Na zámku majú poriadne pivnice, môžeš v nich zhniť ako stará metla.

— Poddaj sa! — obstali ho chlapi hrozivo. — Alebo ťa rozsekáme!

A už sa to začalo. Zbojníci vrhli sa na Bomburu a chceli si ho zaskočiť od chrbta, ale on švihol jednou päsťou a oni sa váľali v blate ani hrušky, rozohnal sa druhou a už nemal okolo seba nikoho, všetci odťahovali sa na úctivú vzdialenosť, nik sa ho neodvážil dotknúť.

— Hej, chceli by ste ma oddať hajtmanom, vy lotri zbojnícki, — zahrešil im rozkatený, — ale ja vás oddám čertu, nech si vás zoberie do jazerného pekla.

Nemal však už koho oddávať; barana na ražni, aby nezhorel, krútil už valach a zbojníci odbehli krátkou cestou. Iba teraz usmial sa naňho bača.

— Chlap si, — potľapkal ho po pleci, — nech sa nepostavíš, rozsekajú ťa, alebo oddajú panským drábom miesto seba. Najedz sa a napi sa po chuti, i vyspať môžeš u nás do rána, po takej ruvačke dajú ti pokoj.

Tak sa i stalo a Bombura pohol sa len na svite. Bolo pekne po daždi, vtáctvo spievalo, kvety sa privrávali. Kráčal hustou bučinou a spúšťal sa k ľupčianskemu zámku. Na nešťastie spustil sa však až dolu na cestu. Neviezol nič na plti, ani na voze, tu ho však pristavili mýtnici.

— Stoj, kto si?

— Vidíte, kto som, — odpovedal chlapsky, — pocestný. Neveziem nič, od čoho by som vám mal platiť!

— Aká to reč, — fľochli na neho drábi zlostne. — Tu sa panstvu platí, a nie nám, voľačo už len nesieš, z toho dáš, čo máš.

— A chceli by ste? — zadíval sa na nich Jakub posmešne.

— Chceli, konáme si len svoju povinnosť!

— A ja si tiež konám len svoju povinnosť, keď vás vyplatím z toho, čo mám, — a hrkol jedného drába do druhého, až ten tretieho prevalil. — Ta mi choďte z cesty! Furmanov staviate, kupcov pristavíte, no tam máte aspoň pre čo, ale pristavovať i chudobného človeka, ktorý nemá len dve päste, je už priveľa. Čo človek len na to žije, plniť pokladnicu vášho panstva?

Tých však už nemusel presviedčať, váľali sa predesene v prachu a boli radi, keď ho videli miznúť na zákrute.

Takto sa musel Jakub prebíjať, ale prebíjal sa rezko, videl — človek nemusí byť zbojníkom, aby zavadil i tam, kde nechce, to je už tak, niektorí ľudia prežijú život a nikto si ich nevšimne, iný človek zas spraví krok a už má hádku. Sú ľudia, ktorí priťahujú blesky a hromy a kapustný hlúb nič nepriťahuje. Takto si vysvetľoval svoje nehody i Bombura a kráčal odmerane ďalej. Niže Bystrice stretol sedliakov, stáli okolo naloženého voza, zaviaznutého po osi v blate, a božekali. Jeden behal s dlhým kolom, podkladal ho sem i tam, oprel i o plece. A hió, koníčky šli sa roztrhať, natrhli už i pobočky, skoro by boli ušli bez voza.

— Počkajteže, — zastal pri nich Bombura a zmeral fúru očami. Bola poriadne naložená senom. Tu on vzal kôl, podložil pod zadné koleso.

— No, pohnite! — zdvihol voz pred ich očima do vzduchu.

— Hió, hióó, — kričali sedliaci zo všetkých strán, a voz sa vyšmykol z priepadliska. Blato vystreklo vysoko, i do Jakubovej tváre, ale nič. Fúra už šla svojou cestou.

— Ej, ej, — kývali hlavami sedliaci. — Ty máš sily. Mohol by si s nami, a budeš nám i richtárom. Ty zadrhneš i medveďa, ak nám príde jalovice biť, poď s nami do Badína, už sa i tak mrká.

Jakub šiel, bola práve muzika v obci. Zaviedli ho do krčmy, tu sa tancovalo a mládenci chytali si dievky. Jakub hľadel, v duši jeho sa pohlo niečo, zbadal černookú peknú Marišu, vysokú a hybkú ako jedľa. Díval sa na ňu a čakal, veď už dávno nemal ženy v rukách, ale márne čakal. Mariša šla z ruky do ruky. Konečne Jakuba vďační sedliaci prestali baviť, ani pálenka mu už nechutila, vstal a namieril rovno k černuši, i popýtal ju o tanec. Zrazu stal mu do cesty akýsi pyšný územčistý mládenčisko. Nos mal dohora, z očú sršali mu blesky, lapil dievča za ruku a trhol nabok.

— Mariša, — potrhol dievča drsno za sebou, — to by si mala s kým tancovať! — obzrel si neznámeho hosťa zvysoka. — Veď je to dákysi tulák.

Jakubovi vohnala sa všetka krv do tváre, stal si naprostred krčmy a zastavil tanec, nikomu neuhol, nikto ho nevládal odstrčiť, vypäl sa ako dub, nohy ako stĺpy, ruky ako valce; zdalo sa, sú to len ľudkovia, ktorí sa mrvili okolo neho.

— I ja vašich tristo materí, — zmeral ich Bombura, zadržiac niekoľkých, ktorí mu nadbehli. — Takto vy tu uctíte chudobného človeka!

Nastala trma-vrma. Cigán stíchol, ustrašené oči hľadeli, čo bude. Čo smelší mládenci zhŕkli sa okolo a merali Bomburu očami zdola nahor. Prvý medzi nimi bol ten, čo odviedol Marišu, ostatní prišli na pomoc. Ale aká pomoc. Sotvaže zavadili do tuláka, on sa ohnal a chlapci ležali na zemi, rozkydaní ako tekvice v tráve. O chvíľu leteli po jednom z krčmy ako smeti pred metlou. Všetko vyhrnulo sa na dvor, najprv dievky, potom i mládenci, ustrašení Cigáni chránili si v kúte husle, basu a rozladený cymbal. Bombura ostal sám.

— Počujte, muzikanti, — zavolal na nich, plný dôvery, — peňazí nemám, ale ak mi zahráte, odplatím sa vám raz statočne.

Muzikanti radi, že im nikto nepolámal inštrumenty, fľochli zboka druh na druha. Páčila sa im taká reč. Ani oni najčastejšie nemali peňazí, iba dobrej vôle. Primáš hneď i spustil akýsi rezký kurucký čardáš, cymbalista dal tomu korenie a basa vážnosti. Bombura si naddvihol ošúchaný širák so sokolím perom, zdupotal nohami a zavýskal si, tancoval na div očí, kresal od výmyslu, lebo drobčil sebe, čo tam po kom, chlap môže byť veselý, keď musí byť sám. Napokon však neostal sám. Hudba rezala, tí zvonku napínali najprv uši, potom krky, napokon po jednom vlúdili sa do prázdnej krčmy, najprv len mládenci a chlapi, potom i dievka s omašľovanými dlhými vrkočmi. Vidieť takého chlapiska kresať, to sa nestane hocikedy. Napokon videl Bombura okolo seba všetkých, smial sa im do duše a oni usmievali sa naňho. Zjavila sa i počerná Mariša, stála a čakala, cítila, že tomu človeku spravila, čo nemala, a nie je to hocikto. Keby sa aspoň pozrel na ňu. A nečakala darmo. Bombura ju zbadal, zatlieskal dlaňami a v druhú chvíľu niesol ju už v ohromných rukách ako pierko.

Ráno hovorilo sa len o podivnom tanečníkovi, všetky dievky snívali o ňom, i počerná Mariša, ktorej sa poriadne vryl do pamäti. Bombura však zbočil a stratil sa, nikto nevedel kam.

A zvesť o jeho ohromnej sile šírila sa pred ním i za ním. Vedeli už o ňom, i páni na zvolenskom zámku i tí na Vígľaši, čakali ho, aby im už ukázal niečo, ale on nie, nemal pre pánov nič na obdiv, ani pre ich paničky. Zasa udrel do hôr a zahol do Štiavnice, do toho podivného mesta slovenského bohatstva, kde pilné ruky z tvrdej skaly vyberali zlato a striebro. Nešiel za tým, len si obzrel tie diery i starobylé múry, kde sa nejeden kráľovský zrak obrátil. Na konci mesta stavil sa vo vyhni. Kováči, chlapi ako z bronzu, ťahali mechy a zohrievali železá.

— Daj Boh šťastia, — prihovoril sa im a prizeral na nákovu, kam bilo troje svalnatých rúk poriadnymi perlíkmi. — Akosi sa vám slabo poddáva to železo, mali by ste udrieť tuhšie.

— Nuž, perieme, ako vieme, — odvrkli mu pohŕdavo.

— Len vám akosi nejde.

— A tebe by šlo? — zgánili naňho.

— Podajte mi perlík a oprobujem! — Jakub praštil na nákovu a železo sa rozišlo ako maslo.

Udiveným kováčom ukázal ešte niekoľko kúskov, lapil ráf a pokrútil ho ako žinku, chytil konskú podkovu a rozlomil ju v rukách, akoby bola zo syra.

— Ty si azda ten Miesiželezo, — otvárali oči a pohostili ho. — Skade si a kam ideš, ostaň u nás, ty by si sa zišiel pri banskej práci, zaplatili by ťa dobre.

— Nie, ja nemôžem, — vyhováral sa. — Musím ešte ďalej, za strýkom Eliášom do Senice, tam by rád prezimovať.

— Škoda! — ľutovali kováči. — A i tu by si dostal dobrý kus chleba!

Bombura sa poďakoval a šiel ďalej, horami, poľami, ako najčastejšie. Tak došiel cestou-necestou do Svätých Jánov, tri míle od Senice. Tu v krčme videli silného chlapa, ktorý vyhadzoval na dvore ťažké vrecia obilia ako hračku, hneď sa to roznieslo a tamojší zeman, Ján Lászlóffy z Thardu, poslal svojho kasnára pozvať ho do služby. Jakub i šiel, do Vianoc ešte ďaleko a obťažovať strýka Eliáša bude dosť času.

Na Lászlóffyho gazdovstve vodilo sa mu dobre, plat nemal veľký, ale najesť sa mohol vyše hlavy, aj si to všetko nahradil, čo na potulovaní zameškal. Mlieka bolo tam a mäsa do sýtosti. Skoro sa našiel vo forme, ako keď ešte nepoznal tulácky život. Keď bolo treba zdržať splašené kone, na to bol Jakub, keď sa zdivel bujak, a mumlajúc besnel i plašil všetkých na dvore, skočil mu do cesty Jakub a pri pohľade a úžase pána Jána Lászlóffyho lapil ho za rohy a dotiaľ sa naťahoval s ním, kým ten, vysilený celkom, krotko nešiel ku válovu.

— Človeče, máš ty sily! — divil sa zeman a obzeral chlapa. — Mohol by si veru nechať sprostú robotu a ísť do cisárskeho pluku za granátoša.

— Ej, vojenský život nie je pre mňa, — mrdol Bombura plecom. — Biť by sa i vedel, ale poslúchať, to nie!

— Prečo, spravili by ťa veľkým pánom a ty by si rozkazoval iným!

— Veľkí páni musia poslúchať ešte väčších, čo z toho? — bránil si Jakub spôsob doterajšieho života. Cítil, nebolo mu zle, najedol sa, vyspal sa, a keď si vykonal svoje, bol si sám sebe najväčším pánom. Ale jednému sa priúčal s chuťou, keď ho pán Lászlóffy pojal so sebou na poľovku alebo na šerm. Naučil sa zručne narábať šabľou, kopijou a budzogáňom. Neraz pán zeman, ktorý v šermovaní vyrástol a mal už rodinnú tradíciu za sebou, musel uhnúť pred Bomburovými útokmi, keď nechcel ostať v hanbe.

— Chlapák si, Jakub, — pochvaľoval ho, — spravím ťa prvým svojím horárom!

— Ďakujem, pán môj, — uklonil sa. — Dobre mi bolo, ale ja už nemôžem tu ďalej, strýko Eliáš čaká ma už týždne v Senici. Odkázal som mu, musím za ním. Tak to vyžaduje zemianska česť!

III

Jakub bol muž slova, ako raz povedal, tak i spravil, na všetkom bolo badať, že i pod ošúchaným odevom prúdi v ňom zvláštna krv. Na panstve Lászlóffyho pomohol ešte rozvážať obilie i vymlátiť, ale pred Vianocami zobral si svoje drobné veci do tanistry a prešiel tie tri míle do Senice. Za jazykom zašiel do zemianskej kúrie, takej ako všetky. S mrežovými oknami, s ťažkou dubovou bránou, priestrannými maštaľami a širokým dvorom. Lenže na dvore iba niekoľko poľovníckych psov zavrčalo naňho a niektorá sliepka, čo sa povaľovala v prachu, inak bolo vidieť na prvý pohľad, že sa tu o dobytok, gazdovstvo a také malichernosti nemá veľmi kto starať. V oknách nekvitli kvety, z čoho bolo hneď poznať, že panej dom nemá. V maštali gagotali husi, ktosi ich napchával kukuricou alebo šúľkami. O chvíľku ciepkala odtiaľ gazdiná, stará Jozefína, ktorá tu strávila už svoju mladosť.

— Daj Boh šťastia! — pozdravil sa jej Jakub úctivo. — A tu býva pán Eliáš Mikovíny?

— Čože chceš s ním, — zmerala ho gazdiná a chcela ho odbaviť úsekom. — Pán veľkomožný oddychujú po poľovačke! A s kýmže to máme šťastie?

— Povedzte mu, že je tu jeho synovec Jakub Mikovíny, zvaný Bombura, z Brezna!

— Ach ták, teda hosť? — snažila sa natiahnuť starena milšiu tvár. — Tomu sa poteší, i tak mu je dlhá chvíľa; aspoň sa bude mať s kým podiškurovať. Nech sa páči zatiaľ do kuchyne.

V kuchyni usadila gazdiná Jakuba za prostý stôl a tu ho čakalo prvé prekvapenie. Už si myslel, že nedostane ľahko koštiaľa, tá však otvorila pec a vytiahla z nej celú štvrť barana, uškvareného na červeno. Zašla i do pivnice a o chvíľu svietila krbka na stole, veľká ako poriadne decko.

— Tak nech sa ľúbi, pán Jakub, — a probovala úsmevom prikryť deravé zuby.

— Hen na polici je i mäkký postruhník, ulomte si, však vládzete, a zajedzte si i zapite do chuti, — prešla do celkom iného tónu. — Ja zatiaľ zobudím pána a budete mať času na všetko.

Pán Eliáš Mikovíny hodnú chvíľu sa neukazoval, iste ho bolo ťažko budiť, ale Jakub ani neľutoval toho, navykol na poriadnu stravu, nuž naložil si, ako sa patrí na chlapa. Nalial si i do džbánka, ale tu už s móresom, nech ho strýko Eliáš nevidí hneď pod forgom, i tak si nemyslí o ňom veľa dobrého. Konečne vrzgli dvere, vošla Jozefa a zvala ho z kuchyne do izby.

— Veď mi je tu dobre, — zdráhal sa Jakub. — Nikde mi lepšie nebude.

— Nech sa len páči, — ponúkala ho neústupne. — Zemanovo miesto je tam v tereme, prenesiem ta všetko, pán veľkomožný je už hore.

Po dlhom nahováraní Jakub poslúchol a šiel.

— Ach, carissime frater, — zvolal mu oproti Eliáš so zemianskou srdečnosťou a roztvoril mu náruč v ústrety, — nuž ty tulák, kde sa toľko táraš, chodíš po dvoroch, biješ sa a spíš s dievčiskami, čo tebe starý strýk, ten môže so svojimi psami i zahynúť. No sadni si, najedol si sa?

— Najedol, — obzrel si Jakub robustného starca. Vidieť, bol z tvrdého rodu Mikovínych, ale hneď z prvých slov bolo poznať i to, že je hlavaj a čudák.

— Aj si sa napil? — pýtal sa strýko synovca.

— Napil veru, — prikývol tento hlavou.

— No veď také víno nerodí sa v Senici, to je hen z bratislavských vŕškov, vonia ako muškát a kĺže sa ani smotánka dolu hrdlom, či je tak?

— Je, strýko, je.

— No vieš, keď si sa najedol a napil, — obzrel si ho pozorne, — teraz už môžeme pokračovať. Vidíš, ja tu nemám veľa, ale mám všetko, čo mi treba. O gazdovstvo sa nestarám, v záčine je len toľko, čo nám vystačí na chlieb. Kravy máme dve, tie doja celý rok, ale kone by si videl, nemá krajších ani Eszterházy, na tých si zarajtujeme. Vieš jazdiť?

— Niečo viem, a niečo sa naučím!

— Tak je dobre, — obzeral si ho strýk ďalej od hlavy po päty, — múdry sa nik nenarodil! A kto sa chce učiť, všetkému sa naučí! Teda sa vieš vyškriabať na koňa?

— Viem, strýko, viem!

— A aj obsedieť bez sedla?

— Probujem i to!

— Tak môžeme hneď ísť!

Vyšli na dvor a tu za veľkou pajtou pekný žrebčínec, vystavaný krajšie ako sama kúria. Ako vošli, zaerdžalo zo päť hladkých lesklých koní, natiahli múdre hlavy, šľahli očami, dúfajúc, že nemusia dlhšie stáť pri válove. Ani sa nemýlili. Eliáš pojal troch, uzdu dvoch hodil synovcovi, pred maštaľou vyšvihol sa na pekného havrana a fľochol zboku na Jakuba, ako si poradí on. Ten však vyskočil tiež na pekného beluša a druhého žrebca pojal poboku, kone zaerdžali od radosti, zahriebli kopytami a o chvíľu vyleteli spod brány na ulicu. Cesta bola plná prachu, ako v tomto kraji.

— Musíme sa prejsť s nimi, — obrátil sa Eliáš. — Nech im krv nezachladne. A vtom sa už i skúrilo na ceste ako sivý oblak vo vetre. Nikto by to nebol čakal od toho starca. Jakub tiež stisol kolenami svojho beluša a letela pätorka kamsi do polí a hájov ani strela. Do večera obišli poriadny kus sveta. Keď sa vrátili, Jakub bol azda ustatejší ako strýko, nenavykol ešte na takú prudkú túru. Čakala ich zas baranina a poriadny krčah vína.

— Chlap si, Jakub, — potľapkal ho Eliáš. — Prvá skúška nebola zlá a ešte sa hocičomu u mňa naučíš, potom môžeš vstúpiť hoci i do kráľovskej gardy, lebo vieš, — ponúkal ho a vysvetľoval mu pritom, — naši predkovia neboli len takí hocijakí ľudia a ani zeman nie je zeman. Z našich predkov jeden zachránil starého pána kráľa Belu IV-ho, keď utekal z pustatiny Mohy pred rozbesnenými Tatármi. Tvoji otcovia bránili vlasť i pred Turkom, nežili len sebe, bruchu a žene, vedeli narábať šabľou, kopijou i budzogáňom. Skúsime i my, aby si nevyšiel z cviku. U Lászlóffyho, počúvam, načrel si do toho, ale čo Lászlóffy, ten je viac len medzi kravy a medzi ovce, ani poriadneho brnenia nemá, ani šable a kopije, ale počkaj, ja ti ukážem!

Na druhý deň zaviedol ho do ohromnej komory, tam boli šable, dlhé, krátke i ohnuté turecké, kopije stáli hore stenou, budzogáne ľahšie i ťažšie viseli z povaly a železného brnenia stálo na koloch, mohol sa chlap doňho zašiť celý.

— Vidíš, Jakub, tu si máš z čoho vybrať, — ukazoval všetko radom so sebauspokojením. — Tomu som ja žil, a tomu žijem ako chlap. Pozri, ľudia sa žalujú na Turkov i na kurucov, koho berie kuruc a koho Turek? Toho, kto sa mu dá. Mňa neberie, mám niekoľko svojich ľudí, a keď si stanú do gliedy, môže do nich hoci i hrom biť z jazerného pekla, všetko sa od nich odrazí, lebo sú ako z kremeňa. Ľud len jajká, žaluje sa, hľadá vždy nejakého pána, ktorý by ho chránil, ale sám sa nepohne, musí ho vždy niekto pohnúť, aby si vedel pomáhať. No ale nechcem mať z teba orátora, vezmi si brnenie, natiahni na seba, poď na dvor. Pôjdeme najprv na šable.

Na dvore sa zrazili a Kubo snažil sa mať ohľad na strýka, vek je vek. Veď už mal i vlasy, bradu a fúzy posypané snehom. Hneď sa však presvedčil, že strýko aj pri svojom veku nie je zo slamy. Útočil naňho ako mladík a sotva sa nazdal, už mu šabľa letela z hrsti.

— Synak, lepšie to drž! — poučoval synovca. — Tu ťa to len trochu mrzí, ale v bitke môže ťa to stáť život!

A Jakub sa priúčal ako nadaný žiak. O niekoľko dní vyobracal strýka, až sa mu kečka parila, a napokon jemu vyletela šabľa z hrsti.

— Vidíš, chlapče, teraz už bude z teba niečo! — pochvaľoval mladého chlapca. — Keby otec vstal, nezahanbil by sa za teba.

Potom prešli na kopie a napokon na budzogáne. Sadli na kone a tak útočili, až skaly zaiskrili pod tvrdými kopytami. Kopije, keď sa zrazili, zaprašťali a budzogáne zazvonili na brnení. Raz bol v prevahe jeden, raz druhý, radosť bolo dívať sa na nich. V Eliášovi rozprúdila sa stará krv, až kypela, a Jakub našiel sa iba teraz po prvý raz v živote vo svojom elemente.

— Hej, je to rozdiel, — zdôveril sa pri večeri strýkovi, — obalkovať sa okolo oviec a nájsť si takéto zamestnanie. Strýko Eliáš, vy ste ozaj ešte nie starý.

— Starý budem, keď umriem! — bolo badať, potešila ho poznámka. — Ešte však nevieš všetko, zajtra vystrojíme sa do hôr na poľovačku.

— A však vy tu ani nemáte nijaké medvede, — pozrie naňho Jakub maliciózne. — V takýchto vŕškoch sa poriadna zver ani neukáže!

— Máme, čo máme, — vykrútil si Eliáš fúzy, — uvidíš!

Ráno už niekoľko jazdcov zdupotalo na dvore. Vystrojili sa i vyzbrojili. Starý Eliáš rozkázal psov lapiť na svorky. Vyšvihol sa na svojho havrana, Jakub na erdžiaceho beluša a vypálili do hôr ako šíp. Spoločnosť bola z okolitých zemanov, ani pán Lászlóffy nechýbal. Dlho ponevierali sa po bukových i ihličnatých horách bezúčelne. Už ich to počalo i mrzieť. Ak nejaký srnec alebo srnka, vyštvaní psiskami, čo sa premihli. Poľovníci začali sa už posmievať samým sebe. Najedli sa a napili a naprázdno.

— No len vydržať, vydržať, — dodával ducha Eliáš. — Večer je ešte ďaleko.

A nemal najhorší čuch. Sotva trochu ochladlo, trafili na divé svine, dajednu aj položili. Mali už toho pre meno, česť bola zachránená.

— Ale počkajme ešte, počkajme, — zdržoval starý Eliáš ochabnutých pánov. A vyplatilo sa, lenže to skoro bolo pridrahé. Pod dubovou horou vyrútil sa ohromný kanec a mal vystreté rovno na Eliáša. Ten sa bránil, ako sa dalo od neho čakať, ale kanec je kanec a starý Eliáš — predsa len starý Eliáš. Kým sa poľovníci na krik a na štekot zhŕkli, starec bol už na zemi a diviak na ňom. Vrhli sa na rozľútenú zver zo všetkých strán kopijami. Tie však nechytili sa tvrdej kože. Bol strach, skončí sa to smutne. Tu však skočil Jakub, lapil diviaka za hrivu, nakriatol mu ju na jednu stranu a vrazil mu ostrý nôž rovno do srdca.

Nastalo uľahčenie. Páni žasli nad ohromnou silou mladého človeka, iní pomohli Eliášovi na nohy. A bolo zas všetko dobre. Ešte pri vykladaní na voz nastalo mordovisko. Kanec bol už nebohý, ale mal svoju váhu, naťahovali sa s ním do únavy, kolmi podkladali, všetko darmo. Korisť bola priťažká. Tu zas vystúpil Jakub, rozkročil sa, lapil kanca, žily mu navreli a ten v druhú chvíľu bol už vo voze.

— To je chlap, čo? — pozrel Eliáš hrdo okolo seba. — To je nie na slivkách a na hrozne, to je na mäse, na bryndzi a na haluškách vychovaný.

Po riskantnom zápase starý Eliáš niekoľko dní postenával. Jakub ho opatroval statočne. Ani neodišiel od jeho postele. Keď prišiel k sebe, lapil synovca za ruku a pozrel mu do očú.

— Ty, Kubo, — prehovoril k nemu dôverne, — vidím, chlap by si bol. Mal by si i šťastie, povedz — neoženil by si sa? Čo sa ty, zeman, po salašoch budeš ponevierať. Pôjdeš so mnou do niektorého zemianskeho dvora a dostaneš nevestu i bohatú i peknú. Chceš?

— Ale, strýko, — zastal mládenec prekvapený, — veď ja už mám!

— Koho, kde?

— Nuž v Badíne, — začervenal sa po uši, — tú počernú Marišu. — A rozprával mu, ako pochodil na ceste.

Eliáš počúval pozorne a zvážnel. Hneď pochopil, o koho ide.

— Len by si si ty, zeman, nevzal sedliačku, — zachmúril sa. — Bola by to hanba pre celú našu rodinu.

— Žena, ako žena, strýko, — stisol plecami Jakub. — A Mariši veru nechytí nijaká veľkomožná panna.

— Ale mne, starému Eliášovi, chytí, — začervenal sa a pery sa mu zachveli. — Zajtra pôjdeme do Domenských na pytačky!

— Ak sa chcete oženiť vy, strýko!

— Teba chcem oženiť, ty papľuh, — zrudol tento ešte viac. — Chcem z teba spraviť človeka!

— No, ja už ostanem taký, aký som! — zaťal tento hlavu a ťažké ruky skĺzli sa mu na dubový stôl.

— Tri dni dávam ti rozmyslieť si, — zatínal starec päsťami. — Alebo si rozmyslíš, alebo choď, odkiaľ si prišiel. Neotravuj mi život, i tak som už na konci.

Tri dni Eliáš čakal, či sa synovec poddá, večer tretieho dňa však odišiel tento bez stopy. Márne ho stará Jozefína čakala na večeru. Zbytočne rozkázal Eliáš priniesť z pivnice toho najlepšieho vína. Ostalo na stole, nik sa ho nedotkol. Mikovínych krv búrila sa a hnala Jakuba z pokojnej kúrie znova do rozvíreného, nepokojného života.

IV

Jakub, keď zanechal kúriu v Senici, nechápal sám, čo ho to ženie zo spokojného života. Strýko Eliáš je strýko Eliáš a inakší už nebude. Keby sa však Jakubovi nechcelo do ženby, napokon bol by sa s tým uspokojil, konečne ani on sa nestačil oženiť, nemusel by sa ani synovec, ale celá tá kúria zdala sa mu už pridusná, voľný svet ho zval a nevedel odolať jeho hlasu. Udrel zasa do hôr a šiel z obce do obce, z panstva na panstvo. Tak sa pristavil u grófa Ľudovíta Nyáriho a odtiaľ na panstve Jána Czobora. Tu pobudol dlhší čas. Rok-dva minuli sa mu všade, robil výborne, bol užitočný či v hospodárstve, či na poľovkách, páni ho mali radi. A, ako krásny chlap páčil sa i dámam. Nejedna nechala oči na ňom i keď nevedela jeho zemiansku genealogiu. Keby bol hľadal ženu, nepotreboval ani rady ani odporúčania starého Eliáša, bol by si ju našiel a prípadne i vybojoval v súbojoch i sám. Ale jemu sa páčil voľný život, nebol práve od krásnych očú, ale predchodilo mu to vždy ako zbytočná príťaž. Narodil sa alebo sa bezstarostne túlať, alebo na niečo veľkého, významného.

Po niekoľkých rokoch ešte raz sa vrátil do Senice, pozrieť strýka, prišlo mu to ľúto, veď bol chlap, ako sa patrí, a dobrák ako kus chleba. Našiel ho už sklesnutého, telesne schudol a tvár sa mu zvráskavela. Pobudol tu zo päť dní, akoby sa len prišiel odobrať.

Na ďalšej túlačke obrátil sa v bátovských horách. Iba medzi mohutnou bučinou cítil sa dobre, nechýbalo mu kamarátstvo, ale keď nevidel ohromné buky, alebo duby okolo seba, necítil sa doma. S vážnym pohľadom mohutných pniskov celkom zrástol, ako by i on bol jeden z nich.

V ten čas povrávalo sa veľmi hlasno o zbojníkoch, čo žili po horách. Pandúri a drábi hen z banských miest chodili ich lapať. Zavreli do väzenia, oddali sudcom a katovi na nútený výsluch.

Istého dňa tak pristavili na ceste i Jakuba Bomburu a začali hneď inkvirovať.

— Odkiaľ si? Kam ideš? Za akým cieľom? — upravovali naňho otázky.

Pred chlapom mali dosť rešpekt, ale sa im zdal ošúchaný, a keď im začal rozprávať o strýkovi Eliášovi zo Senice, budil podozrenie.

— A nie si ty zbojník? — dali sa ho hneď podchytávať. — Celý tvoj zovňajšok nasvedčuje tomu!

— Ja som zbojníkom nikdy nebol, ani nebudem, — vyvrával Jakub odmerane, — pobil som sa so zbojníkmi neraz i na breznianskom salaši, ale živil som sa vždy statočne, ako sa na zemana patrí.

— A ty si zeman? — vystúpilo teraz už naozaj podozrenie. — Zemani tak, ako ty, nepotulujú sa, ostávajú na svojom. Pôjdeš s nami do Kremnice, tam sa ukáže, či si ty zeman a či zbojník!

Jakub už myslel, pandúrov rozhádže, ale prišlo mu zas na um, že potom povedia — keď sa brániš a chceš vyslobodiť, nie si poriadny človek. Riadny človek výsluchu sa nebojí. Ide a povie, čo žiadajú od neho. Tak len šiel dlhými cestami, až prišiel do slávneho mesta Kremnice. Tu však, ako podozrivého zo zbojníctva, dali ho hneď do väzenia, ešte to i rozchýrili o ňom. Dozvedeli sa o tom i bystrickí kupci, ktorí prišli na úrad a oznámili, že dvaja bystrickí drabanti poznajú všetkých zbojníkov na okolí, tí by iste poznali i uväzneného, kto je, čo je!

Mesto Kremnica rozhodlo požiadať bystrickú mestskú rudu, aby patričných vyslala do Kremnice a spolu s nimi i bystrického kata. Bystrica ochotne povolila susednému mestu a tak dňa 23. augusta 1618 nastal výsluch pod predsedníctvom mestského richtára Filipa Ertla, radného pána Jána Mittenhofera a mestského podnotára Joachima Stubenvolla.

Takéto pohostinstvo slobodného a kráľovského mesta zlatých baní Bomburu nemálo prekvapilo. Celý svoj život správal sa, ako sa svedčí na zemana. Ponevieral sa medzi všelijakými ľuďmi, ale okrem toho, že odbrnkol tu vešticu, čo sa mu zaplietla do cesty na breznianskom salaši, nič mu nepriliplo na svedomí. Pasoval sa so zbojníkmi, pobil sa s nimi, ale zbojníkom byť, to sa priečilo celej jeho povahe. Veď ako by sa pozrel do očú niekomu z mesta Brezna, kde ho znali ako chudobného, ale poriadneho človeka, akoby sa ukázal na oči strýkovi Eliášovi, ktorý prižmúril oči nad všeličím, ale česť mu bola nadovšetko. Odkedy ho chytili v bátovských horách, myslel, je to len žart, privedú ho do mesta a pustia ho. A tu hneď do väzenia, putá na ruky. Prejde týždeň, dva, ani jesť mu poriadne nedajú.

— Čo som vám ja vykonal? — pýta sa vyšetrujúceho sudcu, keď ho drábi predvedú.

— No čo, — stisne tento plecami, — to sa ešte len dozvieme. Je oprávnené podozrenie, že si chodil po zboji.

— Ja po zboji, aká to reč, aké máte proti mne dôkazy?

— No, vieš, dôkazov ešte nemáme, — uhýna mu sudca, — ale akiste budeme mať. Máme drábov, pandúrov, máme i väznicu, teda pravdepodobne nájde sa i ten zbojník. A keď sa nenašiel dosiaľ, možno si ním ty!

— A to je justícia, pán sudca?

— Hja, kamarát, — poškrabal sa tento za uchom, — čo je ľudské, nič nie je dokonalé, tá pravá spravodlivosť bude len na božom súde.

V tomto duchu diala sa potom i inkvizícia, ktorej sa Jakub Bombura musel pekne podrobiť. Ako sa voláš… Odkiaľ si… Prečo si odišiel z Brezna… kde si chodil… u koho si slúžil… od koho máš rany na hlave, na chrbte… tak to šlo do nekonečna.

Predstúpili pred súd i bystrickí svedkovia, desiatnik a dráb. Popravný majster stál so svojimi holomkami v úzadí, hotový na rozkaz do práce.

— Ty si jeden z tých, — tvrdil desiatnik, — ktorí nedávno hostinec, ležiaci vo vrchoch medzi Kremnicou a Bystricou, nočnou hodinou vyrabovali a niekoľkých poviazali. Poznám ťa podľa rán, jednu máš na hlave.

— Čo ty na to, Bombura? — pozrel naňho sudca.

— Ja, pán sudca, na hlave nemám nijakej rany, — zastal si obžalovaný meravo ako stĺp. — Ranu mám na pleci, dostal som ju od zbojníka na breznianskom salaši, kde som sa bil.

Prezreli ho, a vskutku.

— A čo ty vieš, — obrátil sa súd k druhému svedkovi z Bystrice.

— Ja len toľko viem, — vystrel sa tento pred súdom, ako sa na drába svedčí, — že som podobného človeka videl medzi zbojníkmi. I na breznianskom salaši, kde taký človek, ako ty, odrel práve istú bosorku.

— To som ja nikdy nerobil, — vysvetľoval Bombura sudcom. — Keď som ja mal s niekým niečo, vybavil som si to po chlapsky, ale kožu z niekoho drať, na to som ja nebol!

Sudcovia pokývali hlavami a rozhodli sa pre podozrivosť vyšetrovaného podrobiť ho riadnej tortúre na budúci štvrtok.

28. augusta obrátil sa na mesto Kremnicu Štefan Soós, rytier zlatej ostrohy z Poltáru. Dopytoval sa na Jakuba Bomburu, čo je, kto je, aký je starý, ako oblečený, čo vyznal pri výsluchu? Či je nie jedným z tých zbojníkov, ktorí ho v Hornom Uhorsku na ceste pristavili a zo všetkého orabovali.

Richtár pozrel na sudcov a tí rozhodli sa za próbu mučením.

V najbližší štvrtok, ako už bolo určené, predvolali Bomburu-Mikovínyho do mučiarne. Tu mu predkladali otázky a popravný majster so svojimi holomkami počal ho spovedať derešom.

Jakub ľahol si sám a obnažil sa, ako rozkázali. Keby sa bol lapil do holomkov, vyhádže ich všetkých i so sudcami a richtárom z mučiarne, hoc mal putá na rukách, ale nie! On sa vrchnosti nesprotiví, keď dereš, tak dereš, nech páni vidia, s akým človekom majú do činenia. Kat a holomci gánili na čudného človeka s uspokojením a počali mu sádzať mokrými povrazmi. Tu sa ten však vzchopil, zdvihol hlavu a zavolal na nich hromovým hlasom:

— Dosť, — a smiete vy takto palicovať čistého zemana?

— A si ty zeman? — nastalo hneď veľké zhrozenie medzi pánmi.

— Som, — skočil Jakub Bombura-Mikovíny z dereša a odstrčil holomkov od seba tak, že sa skopŕcali popravnému majstrovi k nohám. — Svedkom toho je magistrát slobodného a kráľovského mesta Brezna, potom môj strýko Eliáš Mikovíny, zeman v Senici, ďalej zeman Ján Lászlóffy z Thardu vo Svätých Jánoch, u ktorého som za čas slúžil, opýtajte sa. Strýkovi Eliášovi som už dal znať tajným písmom, čo si vy tu, páni, s čistokrvným zemanom dovoľujete.

— Zastaviť, — zdvihol hneď richtár ruku a mučenie bolo na konci. Jakuba predviedli z mokrej cely do slušného väzenia. Ale celá história vŕtala im už v hlave. Popravný majster a jeho holomci dostali svoju mzdu a šli. Svedkom richtár dobre vynadal a prepustil ich s prázdnou rukou. Dňa 30. augusta písala už Kremnica do Brezna a hneď 31. dostala i odpoveď.

— Breznianska mestská rada odpovedala na list kremnickej mestskej rady, v ktorom píšu, že mladík Jakub Bombura-Mikovíny, brezniansky patricij, pre podozrenie zo zbojníctva je väzňom a občianskemu dozoru odovzdaný. O jeho živote a správaní žiada sa informácia. Dáva sa poučenie: Jakub Bombura-Mikovíny je tunajší rodák, nám dobre známy, nedopustil sa nijakej viny, ani nespáchal nič, čím by sebe, rodičom alebo príbuzným zavinil nejakú hanbu. Preto nezaslúži, pre prosté podozrenie, akéhokoľvek dlhšieho väzenia. Žiadame mestskú radu, ak nevedieť o ňom nič zlého, vyhlásiť ho hneď nevinným a prepustiť na slobodu. Nech to uväznenie jakživ menu a statočnosti rodu i príbuzných nederoguje a neškodí.

Keď richtár Ertl skončil, zadíval sa na prítomných, čo oni na to. Tí natiahli tvár, ale opatrní radní mali na list svoje poznámky.

— Nuž viete, — pohmkali si radní páni, Mittenhoffer, Lilge, Taschler, Maško i podnotár Stubenvoll druh za druhom, — vec je vážna, lebo zeman je zeman, ale Jakub Bombura-Mikovíny nebol vždy v Brezne, chodil až po Moravu, zadrel do všelikoho, bil sa a ruval, ktovie, čo všetko porobil. Najlepšie podržať ho ešte niekoľko týždňov, i pán podžupan zo Zvolena dopytuje sa na neho, iste nie bez príčiny.

Tak sa i stalo. Ale listy na mestskú radu dochodili z viacerých strán. Tak prišiel list od Eliáša Mikoviusa zo Senice, opatrený i pečaťou Mikovínych. Starý pán iste ožil pri písaní tohto listu. Nadával na mestskú radu, aký je to poriadok, či páni vedia, čo je to pre číre podozrenie tak sa vrhnúť na statočného zemana, že on, ak ho nevypustia, podá žalobu proti nim, čo hneď na kráľovskú kúriu. Prišiel list i zo Svätých Jánov, od zemana Lászlóffyho s dobrým vysvedčením, prišiel odinakiaľ, takže richtár Ertl i jeho radní mali už plnú hlavu, ale nepopustili. Písali do Brezna, že zaisťovacia lehota pre próbu väzňov, i keď sú nevinní, je podľa mestského štatútu pätnásť dní, a tie si musí Bombura odsedieť. Prečo sa túlal, keď je patricij, prečo nesedel doma medzi slávnymi múrmi opevneného mesta Brezna.

Breznianska mestská rada hneď sa zišla a krv sa rozprúdila. Čo taká Kremnica, oni majú bane na zlato, my máme bane na zlato — a rozkázali notárovi napísať do Kremnice rezolútne: … protestujeme proti takému násiliu, aké musel podstúpiť u vás náš patricij Jakub Bombura-Mikovíny ešte i po vydaní nášho svedectva o ňom. To uráža naše práva, výsady a slobody. Vaše panstvo poskytuje nám hojnej príležitosti také neoprávnené pokračovanie zvyklým právnym spôsobom stíhať a pomstiť…

Týmto boj Brezna s Kremnicou vyvrcholil. Jakub Bombura pocítil to hneď, lebo začali s ním krajšie zaobchodiť. Videl, že jednako len neurobil dobre, keď svoje rodné mesto opustil pre kadejaké dobrodružstvá. Ale ťahalo ho to, čo sa dalo robiť. Teraz však už zatúžil späť. Keď pomyslel na krásne hory, kypiace vody, ťahalo ho domov, ťahalo. Pre tú bosorku, Katu Flochovú, ktorú odbuchol na salaši, nemal už strach. Bolo to už iste premlčané, ale jednako čakal, či mu ešte odpíše mestská rada.

A nečakal darmo. Po kraji, po Turkoch a ich hordách, túlali sa kuruci, dobrých chlapov bolo treba a chlapiska, akým bol Jakub Bombura-Mikovíny, nebolo ľahko nájsť na šírom okolí. Preto mu i písal richtár v mene mestskej rady — príď, Jakub, príď medzi nás, keď bude treba, zídeš sa nám a my tebe. — Kremničania vycítili, že zdržovať násilím patricija slobodného kráľovského mesta Brezna nemožno viacej. Chceli sa zaistiť aspoň pred jeho pomstou. Predložili mu reverz, v ktorom Bombura prisľúbil na svoju vieru a zemiansku česť, že sa pre kremnické uväznenie ani on, ani jeho priatelia nebudú pomstiť na kremnických pánoch.

Dňa 22. septembra 1618 opustil tento zvláštny človek bohatú Kremnicu a zamieril rovno hore Hronom do Brezna.

V

Jakuba očakávali jeho spoluobčania s istou zvedavosťou. Spor medzi Kremnicou a Breznom vyzdvihol jeho osobu. Ako chudobný zeman a sluha nebudil predtým záujem. Chalupa, ktorá mu ostala, nakrivila sa pod krovom, a ledva stála ešte na svojom mieste. Majetku na šesť volov, kde sa vlastne autorita začínala, mal primálo. Nejaký ostredok pri Hrone a lúku Pod Zárubou pod klenovským Veprom, to bolo všetko. Nemal teda čím zaimponovať a skoro pocítil, že i pri nevšednej povesti, čo ho predchádzala, nezmenilo sa ešte to staré: — nemo est profeta in patria sua. Bosorku Katu Flochovú nik mu už nevyhadzoval na oči. Pri všetkej hrdosti a pýche, ktorá tu už bola odjakživa vo vzduchu, rešpekt pred jeho päsťou, ťažkou ako kováčske kladivo, bol jednak prizrejmý. Richtár mesta prijal ho ešte najsrdečnejšie, vedel, časy sú zlé a taký chlapisko, aký bol Bombura, zíde sa mestu. V mestskej rade odporúčal vyvoliť ho za jedného z horárov. Nech má čo robiť. Ľudia sa ho budú báť a jemu zverený revír bude iste v poriadku. Ale na uprázdnené miesto bolo chlapov viac, more patrio — počal sa hneď boj; keď Jakub Bombura, prečo by nemohol opanovať horáreň v Rohoznej Ďuro Brnák? A múdre hlavy rozhodli za Brnáka.

— Ej, zle ste to spravili, — vyčitoval richtár prítomným. — Nepamätáte sa už na rok 1599, keď vojská veľkého vezíra Ibrahima rozliezali sa po Zvolenskej až po Brezno, nevšímate si nábehy martalúzov a Bethlenových hajdúchov. Nie je veru rozumné chlapskými rukami opovrhovať.

— Veď vy to nejak urobíte, pán richtár, — ozval sa jeden zo senátorov.

Tým sa hádka i skončila, Jakub Bombura videl, žiť je ťažko, ak sa chce človek statočne preživiť. Nahovárali ho vstúpiť medzi hajdúchov, on však nechcel; cisárski či necisárski zvíťazia, vedel, pre mesto je to jedno. Sám sa nebál nikoho, a spoluobčanom nalieval odvahy nebáť sa tiež. Slovenská krv bola slovenská krv a zišlo sa jej, keď ju niekto rozprúdil, ale ten niekto musel najprv poriadne zaimponovať, čo taký boj s kremnickým magistrátom, čo všetko bolo za tým.

Ale tu sa stalo niečo, čo všetkým pochybovačom zapchalo ústa. Povýšenecká hrdosť a pýcha naraz spľasla a Bombura z prostého Kuba jednako len vyrástol na chlapa. Keď nastali pekné letné dni, zlé zvesti lietali po okolí ako čierne kavky.

— Turci sa ukazujú v chotári, Turci!! — znelo výstražne.

Hoci cesty k Breznu boli i stromami zasekané, ľudia sa báli z domu. A taký krásny čas! Trávy už bolo všade do pása a nik sa k nej nelapal.

— Napokon na koreni zhnije, — hmkali ľudia a pokyvovali bezradne hlavami.

— Čo spravíme, Jakub? — pýtal sa ho richtár.

— Len sa nebáť nikoho, — vypäl sa tento povedome. — Len nech jeden začne a pokosíme sená.

— Začne, začne! — zvesil richtár hlavu, — ale kto? Žijeme ako potkany v diere!

— Už sa len niekto nájde, — mrvil Jakub ťažkými rukami, — a ostatní pôjdu za ním.

Na druhý deň vypožičal si Jakub poriadny rebriniak, naložil naň kosu, vidly a hrable, a hio, šiel ku klenovskému Vepru Pod Zárubu dorobiť si seno. Kosa sa mu len tak blýskala v rukách a šústala trávu v celých snopoch. Túto on hneď roztriasal, posušil a nakladal do rebrín. Pred večerom už mal toho skoro pod pavúz, obzrel sa spokojne, a tu, hľa, po rozhodených ešte riadkoch brodil sa akýsi vojengoš. Stúpal opatrne, akoby sa len ohliadal, krivá turecká šabľa visela mu z pása.

— Špehúň! — blyslo hneď Jakubovi v hlave. — Kdeže idete, dobrý človek?

— Prišiel som pozrieť tento pekný kraj, — odvetil mu oslovený lámavo, — kade je cesta do Brezna?

— Nuž tadeto, pán môj, tadeto, — zdvihol Bombura pavúz zo zeme, lapil ho poriadne do pravej ruky a ukázal Turkovi cestu.

Špehúňovi ovisli gamby a oči mu dobre nevypadli, díval sa na chlapiska s úžasom, ten však, keď sa Turek skrúcal, praštil ho pavúzom po hlave. Hneď sa vystrel na zem. Nato priskočil k nemu, odpäl mu krivú šabľu a jedným šmahom odťal mu hlavu. Zanechal voz svojmu osudu a s Turkovou hlavou na šabli vyšvihol sa na koňa a ako vietor šibal do mesta.

Toto žilo svojím tichým životom, starostlivým, ale mĺkvym a plachým. Keď Bomburov kôň, spenený od potu, zastal na rínku, nastal zhon. Na Bomburovi spočinuli užasnuté oči zo všetkých strán.

— Čo nového, človeče?

— Nuž len toľko, — odpovedal, — Turci sa nám už túlajú po chotári, tu, hľa, je dôkaz, — zdvihol pred zrakmi ustrašených krvavú tureckú hlavu.

Hneď bolo toho plné mesto. Občania zhŕkli sa v mestskom hostinci, čoskoro zasadla mestská rada a tu richtár nedal sa len tak ľahko odbiť.

— Občania, — prehovoril, — časy sú nebezpečné. Turci nám dorážajú do chotára, skoro prídu i hajdúsi, potrebujeme riadnu meštiansku stráž a pre stráž zas poriadneho vodcu.

— Tak je, tak je! — prikyvovali senátori.

— A tým vodcom nech je chlap, ktorý sa nebojí nikoho. Tým je náš rodák Jakub Bombura-Mikovíny, nech ho Pán Boh živí!

— Nech ho Pán Boh živí!! — zahučalo zo všetkých strán. Vyhrmelo i na široký rínok, preniklo do ulíc, i pod vysunuté meštianske krovy.

— Nech ho Pán Boh živí! — Jakuba Bomburu-Mikovínyho! — nieslo sa do neskorej noci.

Tak konečne prišiel Bombura k náležitej autorite vo svojom rodnom meste. I ku primeranému postaveniu. Teraz ho už nikto neznevažoval.

Nikto ho nemeral na páry volov, všetci čakali, že ak príde na to, Bombura sa ukáže a mesto obráni pred Turkom, ako pred hajdúchmi a hoc pred samým čertom z pekla.

Začiatkom roku 1621 dohrmelo množstvo kurucov a hajdúchov Bethlenových pod mesto, ktoré bolo už opevnené, ale len čiastočne. Múry a bašty sa len dvíhali, ale ľahko ich bolo ešte obísť. Vojaci rozložili sa pri Hrone pod Mazorníkovom. Viedol ich Bethlenov vodca Ďuro Széchy a hneď i odkázal mestu, že ho zrovná zo zemou, ak mu nepôjde vo všetkom poruke. To všetko znamenalo: 600 fertáľov pšenice, 400 fertáľov ovsa, 200 okovov piva, 1000 toliarov, 200 volov, 200 oviec a iné náležitosti.

Richtár to oznámil zvolaným mešťanom a títo všetci zhíkli od hrôzy.

— Teraz si voľ, človeče, — bedákali — alebo ťa vyrabujú podľa vôle, k tomu ti zoberú všetko, sprznia i ženy a dievky a tiež skapeš.

— Ťažká tu veru voľba, — zneli výkriky a z ulíc znel plač a náreky.

Posolstvo chodilo za posolstvom a mesto horelo napätím. Nebolo to po prvý raz. Ľudia už na všeličo navykli, ale bolo to jednako len hrozné.

— Čo si len počneme, čoho sa chytíme, — blúdili splašené oči bezradne.

— Nebáť sa, — chlácholil vodca mestskej stráže, — máme do činenia s chlapmi, tí vedia, čo je mužské slovo. Niečo im dáme, na niečo zabudnú a niečo im proste odoprieme!

Odmeraná chlapská reč bola tu naozaj najlepšou obranou. Kuruci dostali obilia i piva, napili sa a boli hneď dobrej vôle. Keď videli poplach v meste a zbadali, že sú obyvatelia celkom dobrí ľudia, nechcelo sa im krv prelievať, hľadeli na vec z veselšej stránky a i pre seba zaujímavejšej.

— Postavte si chlapa, Brezňania, — odkázali na mesto, — nech sa bije s naším chlapom na meče, kopije a budzogáne. Ktorý zvíťazí, ten vyhrá a my sa podľa toho budeme správať.

Hrozný deň, ktorý sa už zdal privaliť mesto, trochu zlahodnel. Myšlienka pre svoju nevšednosť ľúbila sa nielen v kuruckom tábore, ale i v Brezne.

— Čo sa máme mlátiť a pobiť na hromadu, — niesli sa poznámky, — keď to vykonajú i dvaja miesto všetkých. Boj sa rozhodne a bitka tiež.

Ešte len teraz prišiel Bombura Brezňanom ako na zavolanie, narástol nad všetkých, hľadeli naňho s úctou a očakávaním, ako na jediného človeka, ktorý môže zachrániť mesto, jeho majetok a životy. Bombura to vedel a cítil, teraz nadišla jeho chvíľa: alebo padne pri Hrone na pažiti, alebo dokáže cenu svojho života. Sám sa nepoznával, cítil odjakživa i na svojich tuláckych cestách, že je nie mečom, ktorý by sa mal zavesiť niekde na klin do komory. Čakal na pevnú hrsť, ktorá ním dokáže veľké veci. Vedľa neho rástli synovia bohatých mešťanov, hľadeli naňho ponad plece, ale on tušil, že na niečo je, na čo sa nehodí nikto z nich. Na voľačo veľké, významné, kde príslušníci iných bohatých rodín zastanú ako kosodrevie vedľa mohutných jedlí a smrekov. Tento čas, videl, nadišiel. Hron sa valil vo svojom koryte, ako tiekol od tisícročí, ale v jedinkú chvíľu mohol sa zafarbiť červenou teplou krvou. Čia to mala byť krv? Splašených mešťanov, a či otužilých kurucov, ohromného žoldniera Petra Pintéra, ktorý posmešne vykrikoval z plavého tátoša spoza Hrona, odetý do panciera, a uškľaboval sa na zdesených mešťanov, schovaných za múrmi mesta, a či jeho, Jakuba Bomburu-Mikovínyho.

Vrelo v jeho duši, vrelo, i keď bojoval najprv sám so sebou. Nie je ľahká vec položiť všetko na jednu kocku a pre iných. Malicherní ľudia nie sú toho ani hodní. Ale v najvážnejších osudoch ľudstva rozhoduje vždy akási tajomná sila, ktorá si vyhľadá a uplatní prostriedky svojej veľkej vôle. Tak si i medzi Brezňanmi našla Bomburu, ktorý sa dočkal práve v tých najväčších zmätkoch plnosti svojho času.

— Jakub, Jakub, ujmi sa nás, — volali naňho nielen richtár mesta a senátori, ale i cechmajstri a hospodári, gazdovia, gazdiné, ich synovia i dcéry. — Ak sa nás neujmeš, všetko z nás zdriapu a pohynieme pod konskými kopytami!

— Nič sa nebojte, — vypol sa Bombura. — Vykonám, čo viem, čo hneď i dušu tam položím. Alebo on umorí mňa, alebo ja zrazím Pintéra, inak to nejde!

Do nedele kuruci odpočívali pod Mazorníkovom, jedli, pili, hodovali. Ďuro Széchy povolil a jeho vodcovia súhlasili. Nech sa bijú dvaja na pažiti pri Hrone na šable, kopije i budzogáne. Kto vyhrá, ten vyhral i vojnu! Trasľavo zazvonili zvony pod Dúbrovkou, v záchveve ich hlasu triaslo sa celé mesto. Ešte predpoludním obsadili zvedaví mešťania chatrné múry a bašty. Od brehu zas zhrnuli sa kuruci peši i na koňoch ako mrákava. Vystúpil Peter Pintér, zašitý do panciera a pokrikoval s posmechom na svojho soka, ktorý ani nemal nijaké brnenie, kde by sa bolo v meste i našlo. Tu usilovné ruky orali a siali, trepali konope a mlátili zbožie cepami. Kde by tu takých panských vecí! Kdesi mali akýsi šišak i pancier u richtára. Ale to bolo pre Jakuba iba ako hračka. Vzal si meč. Sadol na beluša, ako mal kedysi u strýka Eliáša, prežehnal sa na čele a hnal sa popri Hrone rovno proti ohromnému sokovi.

— Hej, hej, hej!!! — pokrikovali vojaci podľa cvalu tátošov. — Pintér, ukáž mu, čo je kurucká päsť!

— Bombura, nedaj sa! — ozvalo sa tlmene a so strachom spoza múrov.

Bojovníci sa zrazili niekoľko ráz, šable zaiskrili na slnku a zarinčali v chlapských rukách. Pintér napádal mohutne. Bombura odrážal, a napodiv zručne.

— Jaj, už je stratený! — zliali sa s ním ustráchaní mešťania v jednu dušu. — Nikto mu viac nepomôže, kuruc je ani drak!

— Ale, pozrite, Jakub sa nedá, — strach menil sa v jasot. — Kurucovi vyletela šabľa z hrsti, Jakub mu ju vyrazil. Kde sa to len naučil takým rytierskym spôsobom?!

— Kde, — znelo zas, — na svojich túlačkách vo Svätých Jánoch a u strýka Eliáša v Senici, človek nevie, kedy sa mu čo zíde!

Diváci, jedno, či na pravom a či na ľavom brehu Hrona, stratili dych i duše, žili len dve duše, vnorené do seba ostrým pohľadom, jedna bola Pintérova, druhá Bomburova. Keď šable vypadli, podali im ich, keď sa tie zlámali ako triesky, vtisli im dlhé kopije do hrsti, kone pod jazdcami zdiveli a rozbehli sa, akoby zápasili aj ony. Bohaté hrivy a konské chvosty zaviali v povetrí ako zástavy. Svaly sa napli do prasknutia a kopije zaprašťali. Zlomili sa jedny, dali im iné; súboj pokračoval, musel pokračovať, všetko bolo ako vo vytržení. Nebolo možné skončiť bez výsledku!

— Pintér, ukáž mu. Vezmi si ho zboku! — kričali hajdúsi na Kuruca.

— Jakub, nedaj sa! — tŕplo všetko okolo. Mali aj prečo. Kopije sa roztrieskali, bola už z nich len hromada úlomkov a triesok. A Pintér sedel na Plavcovi ako prikovaný a Jakub váhal, vzdať sa a či nie, napokon bolo to jedno, jeho teplá krv zafarbila by Hron, a nielen jeho!!

— Nie!! A hoc tu i dušu dám, — vzopäl sa Bombura, krásny ako rytier z báje, na svojom tátošovi, bielom ani pena.

Podali im budzogáne, ťažké, ostnaté. Keď už ani to nerozhodne, tak nič. A jazdci sa zrazili, budzogáne zatrieskali, údery padali, ako keď sa balvany z Ďumbiera rútia do doliny. A vtedy si Bombura spomenul ešte raz, načo žije, prečo nezahynul na svojich túlačkách, prečo prišiel do svojho rodného mesta. Cítil, celé mesto hľadí na jeho päsť, i kuruci, a zahnal sa budzogánňom s takou silou, ba ešte väčšou, ako keď kedysi v štiavnickej kováčskej vyhni udrel na nákovu. Pintérov pancier preboril sa ako mäkký plech a jazdec bez slova zrútil sa na zem.

— Bombura vyhral, Bomburááá! — zatriaslo povetrím. Takého jasotu nebolo ešte v Brezne. Ten prekvapoval i odzbrojoval a porážal.

Kuruci, keď i nechtiac, uznali to tiež, kde je raz chlap, tam je slovo, tam napokom i uznanie. S úžasom hľadeli na Bomburu a snažili sa mu potriasť ruku, i chlapili sa dať mu pocítiť, s kým ma do činenia, ale čo — keď on potriasol ktorú hrsť, ruka ovisla ako trak na plote.

Do rána po Széchyho vojskách nebolo pod Mazorníkom ani pamiatky. Brezňania z vymeraného šarcu vykúpili sa dosť lacno. Kuruci najedli sa u nich i napili, ale ďalej nešli. Mešťanom odľahlo. Vtedy pochopili, že sa človek začína nielen od šesť, alebo dvanásť volov. A Bomburovi zaistili jeho kapitánstvo v meštianskej stráži.

V Ďurovi Széchym zas práve tu dozrela myšlienka, ktorá mu skryto kolovala v duši. O niekoľko mesiacov zradil Bethlena a dal sa do služieb cisárovi.

VI

Zvesť o hrdinskom zápase rozlietla sa po všetkých banských mestách. Ľudia boli zvedaví na Bomburu, ale Jakub nebol na nich. Poznal, čo je človek, i to, že ľudská sláva — poľná tráva. Cvičil si ďalej svoju meštiansku stráž, opatroval rodné mesto a chránil s mečom v ruke jeho životné práva. Bolo treba pekných rúk a odhodlaného srdca, lebo pliaga na pliagu rútila sa na Pohronie. Po Turkovi kuruci, po kurucoch cisárski a po cisárskych, aby bolo všetkého dosť, prišiel mor, ktorý plnil domce smútkom a nárekmi. Pán, nepán, šesť volov, či dvanásť, a či ani jeden — jedno! Smrť chodila mestom a jej ťažko povedať stoj! Nebolo jej možno zasekať cestu ani mečom, ani kopijou, ani budzogáňom. Bomburov duch však i vtedy podopieral ostatných, on skúsil život, poznal jeho dobré i zlé stránky a žartom, odvážnym, veselým slovom staval srdcia, kde sa rútili do prachu. Richtár i mestská rada cítili, akí bezmocní by boli bez Bomburu, ktorý sa nebál života a nebál ani smrti. A práve vtedy im oznámil, že chce na ďalšiu cestu.

— Kam, Jakub? — pýtal sa ho richtár.

— Nie ďaleko, — odpovedal tento trochu vyhýbavo, — len sa chcem staviť niekde v Badíne a dopýtať sa na niečo a potom rád by som byť ešte so strýkom Eliášom, slabý už bol, keď som ho zanechal. Je tomu niekoľko rokov a odkázal mi ešte prísť, keď ho chcem nájsť nažive.

— No, veď nepôjdeš pešo, — položil mu richtár priateľsky ruku na plece, — máme mestský koč i mestské kone, zachránil si nám ich pred kurucmi, na čo sú! Mestský hajdúch nech ti je pohoničom, choď, pozdrav strýka tam pri Morave a vráť sa šťastne zdravý!

Jakub neodkladal, videl, smrť sa poneviera krajom, môže vziať iných, môže vziať i jeho. Dal zapriahnuť pekné sivky a šli. Stavili sa len v Bystrici nakŕmiť kone. No a potom v Badíne. Pristavili sa v krčme, skade kedysi vyhádzal všetkých mládencov. Pustil sa s ľuďmi do reči, či sa ešte pamätajú. A oni sa veru pamätali, lebo taký chlap neobráti sa tu tak ľahko.

— A či žije tá moja počerná Mariša?

— Azda ste si prišli po ňu, — odpovedali mu žartom.

— Keby nebola vydatá, veru by si ju i vzal, — zadíval sa chlapisko ako do nekonečna. — Naponevieral som sa svetom, ale takých čiernych očú, ako ona mala, nevidel som jakživ!!

— Ani ich nebolo, ani ich viac nebude, — odpovedali mu sedliaci smutne.

— A čo, — vytušil hneď Jakub Bombura skutočnosť. — Umrela? — Miesto odpovede sklopili chlapi oči.

— Na mor?

— Na mor!

— Taký je život, — zavzdychol si Jakub a sadol do koča.

Za deň i pol bol už pri Morave a zamieril rovno do Eliášovej kúrie. Našiel tu tú istú Jozefínu, tie isté sliepky ako kedysi, iba o kone asi nemal mať kto starosť. Strýka našiel na lôžku.

— No, chvalabohu, carissime, — volal tento naňho, keď vošiel dverami. Bol už zakvitnutý a biely ako jabloň. V jeho očiach kmitla už predzvesť, že nebudú svietiť dlho.

— Dobre, že si prišiel, — kázal mu sadnúť si, — počul som, že si chlap, a to je moja posledná radosť. Povedal som. Mikovíny vedel si zastať svoje miesto i pred kráľom Belom IV. Vedel si si zastať i ty pred kurucmi, a kým budú u nás rásť chlapi, ako si ty, budú si vedieť ubrániť svoje a hoc by i dušu hneď dali. Zo svojho práva na život neupustia! A teraz, však vieš, okrem tej starej Jozefíny a päť žrebcov nemám nikoho. Jozefíne nechám niečo, nech pamätá, a ostatné je tvoje, pochovaj ma a majetok si využi ako vieš. Ak nechceš do kúrie, môžeš ju aj predať, Lászlóffy zo Svätých Jánov ju vďačne kúpi i s majetkom a bude to aspoň v zemianskych rukách. Ale tých päť žrebcov nepredaj nikomu, ani nedaruj, tie v Brezne vychováš, a keď pocestuješ, nechoď viac ako kadejaký tulák, daj si z nich zapriahnuť aspoň štyri a cestuj ako vicišpán. Nech ľudia vidia, kto je posledný potomok Mikovínych.

Jakub počúval vážne strýkove slová. I poplakal si vedno s ním. Neodišiel mu od postele niekoľko týždňov. Keď si pýtal vína, podal mu vína, keď vody, tak vody. Nech vie, že má niekoho. Prišla jeho hodina a usnul. Jakub ho opatril a pochoval, ako Pán Boh prikázal. I pekný železný kríž dal posadiť nad jeho hrob. Potom však zariadil ostatné s Lászlóffym, ktorý mu vyplatil niekoľko vreciek dukátov. Dal zapriahnuť do koča dva breznianske sivky a štyri zdedené žrebce. Sám si sadol na pekného beluša do sedla, rozkázal hajdúchovi hnúť a koč sa kĺzal ticho ako po namastenej niti. On si cválal za ním, nech nemyslia, že rajtuje pred pánmi.

Tak sa mihali cez mestá i dediny, ľudia sa obzerali za nimi a stŕhali klobúky. — Kto je, ten je, veľký pán je a zaslúži si poctu.

Keď prešli Štiavnicou, hajdúch chcel skrútiť rovno na Bystricu.

— Nie! — predstihol ho na belušovi. — Ešte do Kremnice! Nech vidia!

V tomto trape zašumela v žilách Bomburových dávna zemianska krv. Prišlo mu na myseľ to veľké uponíženie, ktoré musel pretrpieť ako tulák. Bolo mu do smiechu i do zlosti. Ale vedel, ľudia sú sprostí, pred veľkým pánom vedia sa koriť po zem, schopného človeka zmiešali by s blatom, hoci ho neskôr potrebujú.

— Pomalšie! — zavolal na hajdúcha, keď vstúpili do ulíc a pohonič poslúchol, veď pochopil. Usadil Bomburu do hintova, beluša priviazal za koč. Tak šli po meste, ako niekedy rímski cisári po Ríme z vyhratej bitky.

— Wer ist? Kto je to? — pristavovali sa Kremničania a mali oči nechať na krásnych tátošoch.

— Wer ist? Čo to za pána? — natiahol krk i pán Stubenvoll a podíval sa zvedavo do pekného hintova. V tú chvíľu však i zmrzol.

— Veď je to náš Bombura z Brezna, ktorého sme my ako tuláka a zo zbojníctva podozrivého väznili! — bežal hneď za richtárom Ertlom a prekvapene zvestoval novinu radným pánom Mittenhofferovi, Lilgovi i Taschlerovi, kto to uháňa na parádnom breznianskom koči.

— Teda Bombura, ach jaj, — natiahli páni tváre, — mali by sme ho azda uctiť a pohostiť!

— Nie, len nech ide ďalej, — upozornil opatrný Mittenhoffer. — Uctíme ho a jemu príde niečo na myseľ, ešte sa poráta s nami. Dajte mu len pokoj, nech len ide svojou cestou. Sicher ist sicher!

A Bombura šiel, krásne tátoše, niesli ho ako vo vetre. Prešiel Zvolenom i Bystricou, až zastal na údiv Brezňanov na mestskom rínku.

Obstali ho hneď zvedavo. Videli, vrátil sa zdravý a dobrej vôle medzi nich a boli tomu radi. Boli by mu darovali i tie dva mestské kone, ktoré pribral. Ale čo tomu, už je pán! Všetci by boli chceli od neho počuť aspoň jedno slovo.

— Čo nového? — obrátil sa k nim kamarátsky. — Mor už stíchol?

— Stíchol, pán kapitán, — mrkli naňho. — Ale mal jednu chybu!

— Akú?

— Nepobral tých, ktorých mal, — uškrnuli sa, — ale len tých lepších!

— Príde rad i na horších!

Mešťania počúvali, ale ešte viac zaujímali ich krásne tátoše. Obzerali si ich pozorne od hrív i od chrbta a užasnutí pokyvovali hlavami.

— Za to sa už oddalo ísť do Senice! — mrkali očami. — To sú už hej kone!

— To sú!