ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi haraburdím v zabudnutých kútoch divadla stála od rokov drevená kostra koňa s obstojne vypracovanou umelou hrivou. Tento kôň mal zvláštnu minulosť. Pri veľkých národných slávnostiach nahrádzal v živom obraze plnokrvného tátoša a pre časté upotrebenie nazvali ho herci i „nesmrteľným“. Toto pomenovanie si on osvojil a bol naň i hrdý. Nie bez príčiny! Na ňom, dokonale maskovanom a ovenčenom, ako sa len dalo, sedala obostaná dvorom najčarovnejšia z krásavíc v bengálskom osvetlení, znázorňujúc triumf nejakej mimoriadne významnej historickej chvíle. Obecenstvo tlieskalo. Z lóží padali ruže. Nič prirodzenejšieho, ako že si tá umelá hriva namyslela: Všetko to patrí mne, predovšetkým mne!

Po slávnosti odniesli dreveného koňa do skladu, čoraz väčšmi skusoval, ako si ľudia nevedia oceniť zásluhy. Dostal sa vždy do bezvýznamnejšej spoločnosti, až sa našiel v zabudnutých kútoch, kde rok za rokom ukladali sa mu na hrivu i chrbát vrstvy zožierajúceho prachu. Zato on neprestal veriť vo svoj význam a v zbožňovanú lásku publika, očakávajúc, že ho zas vyvolá na javisko a obsype kvietím i potleskom. V tomto presvedčení hľadel na všetky ostatné predmety zapadnutých kútov zvysoka, čo mu zas staré kulisy, lepenkové štíty a šišaky, drevené kopije, začadený lampáš a podobné veličiny nevedeli odpustiť. Ako by aj, keď mal jazyk taký nepokojný!

— Čože ty… — prevravel napríklad k starej tamburici s potrhanými strunami a spľasnutým bruškom, — tebe táto spoločnosť zodpovie! Ale moja minulosť je iná. Ja som nesmrteľný!!

Tamburica patrila náhodou medzi osobnosti, ktorým sa už nechce protirečiť. Tým ostrejšie zastal sa jej skrivený plechový meč, čo blýskal kedysi po boku akéhosi kráľoviča.

Keby si ty vedel pravdu, veru by si nižšie nosil tú svoju umelú hrivu!

— A čo? — okríkol ho kôň nadmieru podráždený…

— Nič! — odsekol meč s chladom skúseného filozofa. Chcel asi doložiť niečo veľmi pichľavého, keď sa vtom otvorili dvere a vstúpil riaditeľ s pomocníkom. Nastalo slávnostné ticho. Všetko bolo zvedavé, komu pripadne pocta z tejto nevšednej návštevy dostať sa na svetlo. Všetci mysleli predovšetkým na seba. Umelá hriva „nesmrteľného“ koňa celkom badateľne zastrihala ušami. Len vzbudiť pozornosť! A čisto vyholení páni skutočne zamierili ku kostre. Kôň dobre nezaerdžal od radosti a hodil povedome pohľad po zaprášených kútoch, hltajúc každé slovíčko…

— Tak je to, kamarát, — uľavoval si riaditeľ, — národ chce svätiť a nemôže to byť bez ovenčeného koňa na javisku. Myslel som, čo? Dám vyviesť takého, ako všetky poriadne kone na svete! Ale slečna Lola, ktorá má znázorniť triumf našej pravdy: — jaj, že si ona na takého nesadne! Že by jej skočil doprostred publika!! Musí teda postačiť táto rozheganá mrcha. A nech tej niet? Musel by dať spraviť podobnú, alebo stať si i s tebou pod slečnu Lolu. Ľudia majú záchvaty, že chcú oslavovať… hocičo, ale oslavovať. A nemôže sa to jakživ obísť bez koňa, ktorého chtiac-nechtiac, musíme vyvliecť na javisko…

Medzi tými slovami, plnými nelichotivých výrazov, pocítila kostra niekoľko úderov, hodne neláskavých, aké sa nedajú mylne vysvetľovať. V rebrách zavŕzgalo a pyšne vztýčená hriva sa povážlive rozkývala…

— Počul si? — ozval sa plechový meč pichľavým hlasom, keď sa návšteva vzdialila zo zapadnutých kútov.

— Počula si?? — pošepla začudovaná tamburica starej deravej kulise.

— A ste počuli??? — rozremzili sa škodoradostne lepenkové šišaky, štíty, drevené kopije, začadený lampáš atď. — A on vraj nepatrí medzi nás! On je „ne-smr-teľ-ný“!!

I rozchichotali sa všetky predmety zabudnutých kútov. Pod ťarchou ich výsmechu naklonila sa tá umelá hriva na oslabenom trupe a v druhej chvíli — prásk!! padla na podlahu do prachu medzi papiere a handry, pochopiac konečne, čo je sláva tohto sveta…!