ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrá? Zrejmé, hrá!

Stojí ktos’ zvonku pod stenou mojej pracovne, zahalený do podivne voľného plášťa a tisne čarovné husle pod bradu?

Ťahavé plné zvuky lejú sa zvoľna, tichučko z dokonale ovládaného nástroja. A keď sa prederú cez stenu, zdajú sa mi už ani chlácholivý sen, ľahunký sníček.

Len pred chvíľou nebolo ma doma, hoc som sedel na zvyčajnom mieste pod knižnou policou, bádajúc perom do otvoreného kalamára. Navštívil som práve ďaleké kraje svojej bujarej mladosti. Počul som spievať do nekonečna rozliate vlny nežne pracujúceho mora, zvuk jeho stlmil ruch obrovského mesta, až zjemnel i ten na báječné akordy kedysi zažitej kompozície, ju vyrážali čarovné husle opusteného samotára. ;

Načúvam — poddajúc sa oným citným tónom ako čln kolembavým vlnám, a čosi zbolí, tu v duši zbolí, ba až zhryzie… Pery moje vyčitujú komusi horko pre ten bolestný zvuk, kým si neuvedomím, že slnečné lúče dopadajú oknom rovno na červené súkno môjho stolíka a zo steny hľadia na mňa oči dvoch veľkých národných umelcov, i starý bača so zapekačkou v ústach. Hľadia ako prv…

A jednak hrá ktosi. Zrejmé — hrá! Spoza steny lejú sa tiahle plné zvuky zvoľna, tichučko, ako ukájajúca ozvena onoho tak dokonale ovládaného nástroja.

Stojí ktosi zvonku pod stenou mojej pracovne, zahalený do podivne voľného plášťa a tisne čarovné husle pod bradu??

Možno!… Veď mal som priateľa, ktorý mal zas mnoho z mojej duše. Za čiernych večerov naslúchal som, ako prenášal hrozné tušenie srdca chvejnými prstami na struny, plačúce pod slákom. Splnilo sa všetko. Miloval, súc milovaný, a umrel! Stál som v bielučkej komôrke, keď vstúpila kvitnúca slečna v čiernom závoji… a na stene viseli husle. Pochovali ich s ním? Neviem! Ak by ich však bral kvôli mne do ruky — na porovnanie mojich výhod voči jeho sklamaniu — ich zvuky niesli by sa iste ani sen, chlácholivý, ľahunký sníček!