ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chumáče uhlím páchnúceho hustého dymu, ktoré vybuchujú z ťažko fučiacej ozrutnej lokomotívy, padajú na perón za súmraku, ním prebleskuje obličaj slnka spitý sladkosťou dňa a klesá ako veľký kruh hasnúceho kovu za lahodné linaje posledných karpatských výbežkov.

Sadáme!

Kolesá započnú svoju rytmickú nôtu hladko a vážne. Skoro však prejdú do rezkých a najrezkejších daktylov, víriacich istotou víťazného pochodu odhodlaných, čo od vytýčeného cieľa neupustia.

Zaborím sa do hĺbky rastúceho mäkkého šera, oživeného stálym pohybom čiar, tvarov a tých najrôznejších predmetov novým chlebom obťaženého kraja, jeho teplý dych zaváňa oknom. Za nami otvorené žírne polia tratia sa kdesi v neurčitých črtách nekonečna, kým sprava i zľava vždy smelšie a smelšie zvlnené výšiny berú nás vo svoje vystreté ramená.

Kolesá tíchnuc stanú a hnú sa znova… Čo po nich?! Cestujúci, na tvárach s výrazom cudzích duší, vchodia i vychodia… Čo po nich?! Vo svaloch mohutnejúca náruč sa úži — úži a zdvíha nás, nesie — k akejsi tajomnej hrudi nezmerných rozsahov. Pomedzi štíhle topole, čnejúce strmo ako rad obeliskov, zvibrujú zlatom kovové vlny širokej rieky a nad mestom, posiatym svetlami, mihnú sa zárezy múrov, bášt a obrysy hranatej zámockej turne.

Rozvravím sa s nimi a s bielymi vežami, poliatymi bledunkým jasom mesiaca a kynúcimi vľúdne zo slivkových sadov… I s vlnami rieky, ktorá volá na mňa ako na rodného syna — sa rozvravím. Kolesá tíchnu, stanú a hnú sa znova. Gigantická náruč zdvíha nás, nesie — až zacítim tlkot akéhosi veľkého srdca…

Hovoríme si o tom, čo bolo, čo je — i o tom, čo bude, ako ktorí sa poznajú, milujú a nezrieknu druh druha jakživ. Oči sa nevedia nasýtiť úsmevov a duša bájnych zvukov tlmenej symfónie, jej príjemné vlnenie rozráža len jediný odporne drsný motív.

Rozmýšľam, kde sa vzal? Neuhádnem! Cítim, že hľadím do obličaja krásneho, ale sa bojím lepšie prizrieť mramorovému čelu, ak na ňom zazriem ostrý zrak pohany. Je tam? Ó, iste! Ale — kde sa vzal? Kde sa vzal?? opätujem si v polosne. Márne! I ružový úsvit sa prelieva ostrými hrebeňmi odrastených vrchov. Rieka, čo ma odchovala, vrhne mi kde-tu z lúčov nového dňa do ospanlivých očí… Ale márne hádam!

Zázračná náruč zdvíha nás vyššie a vyššie pomedzi bralá, popod sutiny hradov… Zaborím pohľad do diali, oživenej stálym pohybom čiar, tvarov a najrôznejších predmetov, chatrným obilím zvlneného kraja, jeho čerstvý dych zaváňa oknom… Márne, neuhádnem! I hlavu už zhliadam, hlavu oných dlžizných ramien, tajomnej hrude a v nej tlčúceho veľkého srdca… Hlavu do nebies vztýčenú, mohutnú, kráľovskú. Márne! Kolesá stíchnúc stanú…

Zosadáme!

— Kde sa vzal ten rušivý motív, kde sa vzal? — spytujem sa i v tichej svetličke, privrúc oči a preberajúc sa v blednúcich dojmoch.

Konečne to mám!!… Nad mojou riekou vyčnieva kdesi v rade romantických sutín obrovská budova, obohnaná vysokými múrmi, hoc i nie je hradom. Jej pevne mrežované, osvietené okná vnárajú svoj pohľad do snivej považskej noci i do srdca cestujúceho — smutným pozdravom zo žalára!!