ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Mikuláš Kolčan počal budovať svoju kariéru, nevedel hneď, na čo všetky svoje schopnosti sústrediť. Chlapci na gymnáziu zbierali známky, zbieral i on. Prišli na rad chrobáky a motýle, i on sa o to zaujímal. Potom starý Junker vzbudil záujem triedy o rastliny a kvety, odtláčali ich do pijavého papiera, a Mikuláš tiež. Ale jeho nepokojná povaha nezastala pri tom, mal chrobáky rád, i kvety a rastliny, ale čo len to, toho si môže hocikto nazbierať. On však chcel mať niečo, čo nemajú druhí. Zašiel si teda do hôr a zbieral kamene, také kvarcové kryštály, fialové ametysty, rudy i zeminy. Opatril si galenit i pyrit a hodiny vedel sa prenadívať na lesklé kryštály. Pomaly mal ich vo svojom ťažkom limbovom kufre celú kopu, od soľných kociek až po azbest.

— Ako to len odvlečieš na stanicu, keď pôjdeš domov na prázdniny? — zadrela do neho domáca.

— Odvlečiem, ako odvlečiem, — odvrkol Mikuláš a pohládzal si kamene a lesklé kryštály ako doma kedysi zajačiky. — Všetci ľudia majú niečo radi, a ja mám kamene.

Keď zasvitli prázdniny a Mikuláš sa vrátil k rodičom, divil sa otec i mať, aký je len ťažký ten limbový kufor.

— Čo to máš tam, chlapče, že je to ťažké ako kapustný sud?

— No, mám tam zbierku, pozrite!

— Joj, Pane Bože, na čo ti len bude toľko skália a štrku? — užasli domáci.

— To sú kamene ako v košickom múzeu, — vysvetľoval študent povedome. — Len škoda, že sa mi nepodarilo odlomiť z toho pekného pásikavého achátu! Boli sme v Košiciach na výstave a ja to tam na dvore vidím, klátik ako odpílený z pňa a zakopaný oproti vchodu do piesku. Ej, mať k pyritu, galenitu, ametystovým kryštálom a rudám ešte aj taký achát, to by mi už musel kdekto zazávidieť. Obzrel som sa, či ma nikto nevidí, našiel som poriadnu skalu, a prásk o achátový klát.

— Joj, a ťa nechytili? — zbledla mať.

— To nie, ale skala sa rozprskla na kúsky a klátik sa ani nepohol. Škoda!

— Chlapče, chlapče, čo len z teba bude, — pozerali na seba otec i mať.

— Už len bude, čo bude, — odpovedal Mikuláš a ukladal svoje skvosty na povalu, kde pod pôltom slaniny spával i on.

Roky sa míňali a zo žiaka stal sa dospelý študent, zo študenta zas človek, ktorý si získal nárok na slušné spoločenské postavenie. Aj si ho obstaral. Mal peknú rodinu, slušný byt a mnoho-mnoho kníh i časopisov. Stával sa človekom, známym svojou ambíciou v práci. Priateľov nemal, iba obdivovateľov alebo závistníkov. A nemali mu čo závidieť, platu mal, práve vyžiť, a okrem toho veľkú nehodu v živote. Zastaral sa do všeličoho a obyčajne, ak pršalo, vietor mu uchytil dáždnik. Ak išiel dakde za nejakým cieľom, najčastejšie verejným, na smiech čudákov, potkol sa neraz.

— Tak mu treba, — uškŕňali sa kolegovia, — prečo chce byť inakší ako my, čo chce byť o hlavu vyšší, keď o to nikto nestojí!

Mikuláš zbadal len teraz, akými malichernými záujmami je svet pospájaný. Aká záhada je na tých ľudských tvárach a čo na dne ľudských duší.

— Eh, nič to, — zveril sa raz po krutých bojoch starému novinárovi Andrušovi, — život mne dá za pravdu, napokon verejnosť presvedčím!

— Mnoho zdaru, — usmial sa priateľ dobromyseľne. — Len v živote je mnoho nepredvídaného, napríklad — presvedčiť! Komu sa podarí, komu nie. I Pán Kristus, ako viete, musel prísť v plnosti času, a jednako ho ukrižovali. Myslíte, každý človek je človek?? Presviedčať, to nie je matematika, jedného získate, sto a tisíce získa ich bezprostredný záujem. Mne ide o pravdu, ale či nájsť spôsob donútiť ľudí, prijať ju! A to závisí od toho, kto ju hlása, najmenej.

Z tohto rozhovoru nadobudol Mikuláš všeličo. Prestal predne bojovať s vetrom, svoj demokratický náhľad o ľuďoch, že všetci nosia hlavy na väzoch, radikálne zmenil. I z toho, čo sa udalo v každodennom živote, videl, ako málo je ľudí a mnoho-mnoho živočíchov, vegetujúcich inštinktívne. Počítal si na prstoch, koľkí asi smrteľníci rozmýšľajú samostatne v jednom národe, a prišiel na smiešny výsledok. Začal chápať, aké to vetry previevajú spoločenstvom. Predstavilo sa mu pred oči tisíce veterných mlynov, točiacich sa, vŕzgajúcich podľa prúdov vetra napravo, či naľavo. Či nie je don Quijote, ktorý sa pustí s nimi v boj, a či nemusí obísť žalostne ako on!? Niet malých ľudí a niet veľkých, lebo všetko vynášajú na povrch, alebo vrhajú do hĺbky akési záhadné vlny. Ľudia sa rodia ako tvory a stávajú sa ľuďmi, ak prídu na povedomie svojej ľudskej dôstojnosti… na to prišiel Mikuláš a búrky života stávali sa mu znesiteľnejšími. Pracoval ako prv, podľa svojho najlepšieho presvedčenia, videl, čo je na zemi, i čo nad oblakmi, ale nechcel už presvedčiť všetkých. Utiahol sa so svojimi najbližšími do lesov a do hôr, nechcel už zavadzať nikomu.

— Beh sveta je malicherný a bláznivý — čo na tom meniť, vulgus vult decipi…

Ale i v tomto očakávaní sa sklamal. Ľudia, navyknutí na jeho smelú protimienku, hľadali ju a vyvolávali, čakali ako ozvenu v horách. Meno Mikuláša Kolčana potulovalo sa stále po novinách. Ľudia sa s ním preli, vyzdvihovali i podvracali jeho náhľady, hoc sa im i nikde neohlásil. Kolčan, zapustnutý už na odeve i brade, s úžasom videl, že sa nevystúpil z cesty nikomu, obdiv trvá, i závisť a zlosť, tieto dva večne hrmotiace mlynské kamene. Spomedzi nich sype sa pre neho horkastá múka.

— Čo je to s vami, človeče? — oslovil ho raz starý novinár pri istej príležitosti, ktorú si našiel sám. — Ste ako tôňa a vyzeráte starší ako ja!

— Hja, paripy života, priateľu, niekoho vynesú, niekto dostane sa im pod kopytá.

— Hovoril som vám, ale nedať sa, nedať, — kývne hosť šedivou hlavou. — Nikdy to nebolo horšie a nikdy lepšie na svete nebude! Patrí to k životu. Za vami je už kus poctivej práce, máte sa o čo oprieť, máte na čo poukázať, prečo ste žili!! A máte priateľov, ktorí vás spomínajú, lebo ste im dali niečo zo svojej duše. To musí stačiť. Stačilo iným, postačí i vám! A ak dovolíte, čím sa zapodievate teraz?

— Všeličím! — sklonil oči Mikuláš, akoby sa bál priznať. — Krátim si čas, ako viem. V krútňave života prišiel som na to, na čo som pri svojej pohnutej púti myslel tak málo.

— Smiem vedieť, čo to je? — sklonil sa novinár zvedavo.

— Prečo nie, — usmial sa Kolčan už i pri myšlienke na to. — Je to rodina, pane, rodina, žena, syn i dcéra. Človeka musí zbičovať život a pozná, ako máličko nájsť v tom šírom svete. I vtedy, keď má úspechy, i keď sa stane slávnym, bohatým a mocným. Svet má záujmy. Za jeho darmi a nadšenými slovami tušiť vždy nastrčené kostnaté ruky, čakajúce na svoj obulus. V rodine, ak je dobre vychovaná, ostáva srdce srdcom, i keď už niet, kto by jej dal ten obulus, rozumiete mi, priateľu??

— Áno, áno, — prisvedčí tento, — ale odpusťte, nejde mi do hlavy, že by vám po toľkej tvrdej práci mohlo toto stačiť. Iste sa aj iným zamestnávate.

— Ak vás to zaujíma, poviem vám to, — vymkne sa Kolčan dôvernejšie. — Za detstva mal som náruživosť, vrátil som sa k nej. Zaujímal som sa dlhé roky o ľudí a ich boje, pracoval som za ich chlieb, budúcnosť i šťastie. Zazdalo sa mi, natískam sa im zbytočne, oni majú rozumu dosť, i vôle nadostač. Preto som odišiel. Teraz zbieram kamene. Nehľaďte tak udiveno, kamene, pán môj, kamene, naše krásne hory majú ich dosť a ony nie sú mŕtve, žijú, pán môj, žijú. Ráčte, prosím, bližšie do mojej pracovne. — A uviedol hosťa k zaplneným skleným skriniam. — Pozrite, to je môj svet, tie ametysty a opále, galenit, pyrit, rudy železná, strieborná i zlatá až po biely azbest. To sú tie nerasty, ony žijú a rastú v skalinách a pod kôrou zeme.

— Pekné, pekné, — prikyvoval priateľ, — ale odpusťte, kameň je kameň, a človek je človek. Nevrátite sa k ľuďom?

— Nie, — stisol plecami.

— Prečo? Ľudia by dnes už boli pozornejší k vám. Škoda by bolo zakopať vaše sily. Čaká vás ešte pekná budúcnosť. A tu čo?

— Pozrite, priateľu, — dotkne sa dôverne prstami jeho ťažkej ruky, — tu mám to najdrahšie, — pokoj! Po rušnej púti človek zatúži po ňom živelne. Tie kryštály a rudy, konglomeráty a zeminy mi ho nenarušia, hovoria ku mne vo dne i v noci, keď by ľudia stratili reč; nehovoria o pomste a skaze. Svedčia o večných zákonoch života, ktoré sú zázračné a večné, a len práve ľudia ich nevedia vystihnúť a rešpektovať!!