ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domky a sypárne ani na ďalekej Sibíri — krovy obrúbené lesklými cencúľmi a privalené riasnatými bielymi perinami novonapadnutého snehu. Celú noc znášala ich Meluzína plačúc, bedákajúc… azda nad smutným údelom sŕdc, čo tlkocú v tých chalúpkach, tvrdým snom obkľúčené, akoby ani netĺkli, alebo tŕpnuc očakávajú záblesk zore nad Kriváňom?

I cesta samý číry sneh, dosahujúci niekde až neveľké obloky stavísk, čo sa nevedia rozhľadieť, ako umdlené oči chorého. I chrám je taký, ako ho maľujú na biele Vianoce. Spodné okná zaviate kde celkom, kde dopoly a na vrchných, oblúkovitých, jagajú sa srieňové arabesky v lúčoch vychádzajúceho slnka.

Mladá lipka nad potokom osypala sa ako najbohatšia jabloň bielym — mŕtvym kvetom. A potom, ten niekedy tak bujaro zurkotavší potôčik, zamĺknuc, spí… spí… spí!

Iba na obrovskom topole, vyčnievajúcom skoro tak vysoko ako chrámová veža, striehne čos’ veľký čierny havran.

Komu slúži? Kto ho poslal? Ktovie! Ale márne čaká, nepoletí k pohlavárovi čiernych duší s radostnou zvesťou. Lebo sa už otvárajú dvere, prví chodci, boriac sa vysokým snehom, pretláčajú chodník od domu k domu a volajú i na mňa, kypiaci túžbou po živote: Dobré ráno!