ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, Bože, čo si ja počnem, čože si ja už len počnem teraz?! — rozbedáka sa jedného dňa pani S., prevracajúc po dome všetko čím hore, tým dolu. — Žofka, Žofka, nevidela si niekde náprstok, ten — vieš atď.

Žofka, chyžná i pestúnka v domácnosti, nevidela ani zbly, ale práve preto musí usilovne hľadať, zhybujúc sa pod postele, šmátrajúc metlou popod skrine a vôbec všade, kam sa nedá inak priblížiť. Pritom, pravda, vypočúva i karhanie a lamentácie, ako: Náprstok… náprstoček, jediná pamiatka po mojej nebohej mamičke… Čo si ja už len počnem? Ako ja to prenesiem. — Ach…

— A toto je nie? — ozve sa konečne Žofka, podávajúc, čo našla v ktorejsi zabudnutej zásuvke. Nato nasleduje dojímavá scéna. Milosťpani, vytrhnúc jej náprstok z ruky, pritisne ho k perám, potom i Žofku vybozkáva, lebo darmo — ona mala svoju nebohú mamičku rada, veľmi rada, a uctí si jej pamiatku nadovšetko.

Žofka vyjde hlboko dojatá — ale ešte toho istého dňa počuje mimoriadne úradným a ostrým hlasom volať: — Žofia, Žofia! — Vrazí do izby — ak zas ten nešťastný náprstok alebo nejaká iná pamiatka po mamičke, a tu zahrnie ju milosťpani:

— Žofia, počuj, neprivrávaj sa ty mne, deťom tvojou hlúpou sedliačtinou, ja to nechcem, im toho nebude treba — rozumieš?

— Áno, prosím! — prisvedčí Žofka, sľúbiac svätosväte, že sa bude deťom privrávať len po pansky, keď to ony inak nepotrebujú. Ale ako ide z izby, jej hlavičkou mihne sa čosi, čo by však za svet nepovedala nikomu. Nebohá mamička milosťpanej totiž nevedela — inak, len po slovensky.