ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakázali mu vyjsť z vlastného domu. Prechodil z izby do izby. Zahol na dvor, ťažko zaváňajúci lilavým a bielym orgovánom. Zabočil do záhrady po chodníkoch, tratiacich sa medzi stromovím a popri hriadkach do pestra zakvitnutých. Ponevieral sa, ako kto hľadá kohosi a nemôže ho nájsť. Nič ho, pranič netešilo, lebo jakživ nevidený a večne očakávaný zjav Šťastia nemohol do nádherného príbytku — ako sa dnes majiteľovi zdalo — jedine pre stráž, pre tú stráž, čo tam pred bránou stála. I rozcítil sa človek a usviedčal v duchu, aký by bol blažený, preblažený, keby tej stráže nebolo!

Na druhý deň zamkli i dvere do záhrady a postavili k nim stráž. Človek nesmel viac na chodníky, tratiace sa medzi stromovím a popri hriadkach do pestra zakvitnutých. Ani do besiedky už nesmel, kam sa utiahol ešte včera so svojím zžieravým nepokojom. Motal sa po dvore a parádnych izbách, nevediac sa nijako zbaviť presvedčenia, že by dnes iste stretol nikdy nevidené a večne očakávané Šťastie v záhrade. Áno, v záhrade, hoci by sa neuvoľnila prísne strážená brána obydlia!

Na tretí deň zabránili vyjsť človeku na dvor. Strážnik stál so zbraňou pri dverách jeho izby. Mohol sa prechádzať po mäkkých kobercoch, začítať sa do kníh, pohovieť si na diváne — jednak sa mu nič-nič nesladilo. Bol smutnejší ako včera. Nevedel zahnať myšlienku, že Šťastie stojí a vyčakáva ho na dvore. — Áno, na dvore, pod orgovánom, kde spozoroval predtým iba svoju tôňu!

Štvrtého dňa musel sa s domom rozlúčiť. Odviedli ho do väzenia s neveľkým mrežovým okienkom a vlhkými, chladnými stenami. S bolestným srdcom spomínal, ako by sa už spriatelil so strážou pred bránou, i s tou pri záhradných dverciach a pri vchode do izby (čo mu ešte ponechali), len keby bol ostal pod vlastným krovom, kde by dnes už iste postretol Šťastie, ktoré tam včera nezbadal!

Piateho dňa okovali väzňa do pút. Musel ležať na potuchnutej slame deň i noc ako kus dreva. Jeho ubitá duša spomínala, ako v predchádzajúcich dňoch — v presvedčení, že nebyť tých ohyzdných pút — vojde to Šťastie i zatvorenými dverami vlhkej žalárnej cely…!

— Keby bolo aspoň tak ako včera! — zavzdychol rab. Ale jeho oči videli iba odporné a pusté štyri steny.

Na šiesty deň stál človek pred súdom, čo vyriekol nad ním ortieľ smrti. Odsúdenec zaplakal. V tú krutú chvíľu pochopil totiž, že Šťastie bolo včera vedľa neho v cele, len on ho nezbadal. Zdalo sa mu, že by už vedel byť spokojný i v tých ohyzdných putách na potuchnutej slame, i bez pohodlného domova, vystlaného mäkkými kobercami, i bez starostlivo pestovaného dvora s rozkvitnutým lilavým a bielym orgovánom, i bez záhrady s chodníkmi, strácajúcimi sa medzi kvietím a v rozvetvenom stromoví, i bez slobody vyjsť otvorenou bránou do mesta… do poľa… do šíreho sveta… A cez celú hroznú noc závidel tým šťastným-prešťastným, ktorí ešte nemusia umrieť najbližšieho rána!