ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Píšte, prosím, Nelka, — píšte, budem vám diktovať: Comercional Bank of Europe, Regen street, London…

Stroj pod bielymi prstami zahrčal a kládol riadok za riadkom. Pracoval bezchybne, ako sa v Obchodnej banke musí pracovať. Slečna Nelly sa nezamýšľala a formovala anglické slová s podivuhodnou ľahkosťou. Riaditeľ dr. J. Sviták diktoval jej, akoby hrachom sypal, akoby mal len nejakú zvláštnu radosť, ak pohotovosť slečny vypovie. Sledoval jej pohyby, jej hladký účes, jej žiarivé oči, pohyblivé ani u gazely, vážnel a zas sa usmieval pritom. Iba raz zbadal, ako to dievčaťom trhlo. Ruky sa skĺzli z rozbehaných klávesov, na chvíľku spočinuli v lone a oči zahľadeli sa jej do diaľky.

— Čo to len tak trhlo vami, Nelka! — pozrel na ňu spod veľkých okuliarov, — diktujem azda zle?

— Nie, pán doktor, — začervenala sa, akoby prichytená. — Prišlo mi niečo na um. Spomenula som si na poklad Londýna, na Tower, kde som bola predvlani s otcom.

— Azda na nejaké dobrodružstvo? — prestal riaditeľ diktovať a čistil si okuliare ružovou šatôčkou z kabátového vrecka.

— Nie, pán doktor, — zachvel sa jej hlas pri stretnutí s jeho dlhým pohľadom. — Videla som to ohromné anglické bohatstvo zlata a briliantov, rubínov a periel, trblietajúcich sa ako nebo, posiate hviezdami, zatúžila som so ženskou márnivosťou po niečom podobnom. Vtedy sme boli ešte bohatí a mohla som si dopriať všeličo. Môj nebohý otec nebol by mi vedel nič odoprieť. Od tých čias, ako viete, zmenilo sa všetko, ostali sme s matkou vo veľkej biede a ja som sa stala vašou stenotypistkou.

— Poklady boli i budú, — pohodil doktor, akoby išlo o najprostunkejšiu vec. — Briliantov je na svete veľmi mnoho, len ich nevieme hneď rozpoznať a využiť ako treba.

Nelka pozrela naňho zvedavo, akoby nerozumela tomu. Hneď sa však prehŕňala v klávesoch a za diktátom sypali sa vety monotónne ďalej.

*

Pred týmto rozhovorom slečna Nelly zakúsila už dobrú časť tvrdého života. Rodinný krach, kde sa naraz obráti všetko na prach a popol, nie je pre živé kvitnúce dievča maličkosťou. Otec špekuloval na burze. Stratil všetko a napokon i život. Jeho pekný majetok rozobrali banky ako dom z karát. Drahé náradie z pohodlného bytu zmizlo a ostali len dve zúfalé tváre a podobné hlavy, rozbolené do prasknutia.

— Čo si počneme, Nelly, — zahľadela sa zlomená mať na dcéru bezradne. — Pomaly nás banka vypovie i z domu — z nášho vlastného domu. Máš ešte briliantové collier, čo ti otec dal na osemnáste narodeniny.

— Ach, Bože, muselo to až k tomu prísť? — vrhla sa jej plačúca dcéra do náručia, — nieto nikoho, kto by nám pomohol?

— Niet, duša, — zbierala matka sily uchlácholiť ju. — Keď človeka stihne nešťastie, nemá viac priateľov. Ľudia zabúdajú a miesto pomoci využijú dobrú príležitosť stiahnuť z neho, čo sa dá.

— To je hrozné, — zakvílila Nelly, a prehodiac si elegantný kabátik, pustila sa z domu, kam ju dvoje očú povedie. Išla trotoárom mesta a skoro si to neuvedomovala. Nevidela nikoho, nepočula, len svoje skľúčené nešťastie a zhasínajúcu beznádej.

Zanechala hrdé domy, vyumelkované parky a pestrá divá príroda vzala ju do náručia. Zapadla do lesa, vonného, jedľového lesa. Nikto jej neukazoval cestu pomedzi borovice, smreky až po rozrastené kosodrevie. Mäkunký sivožltý mach volal ju odpočinúť si. Ona šla ďalej. Tajomné húšťavy snažili sa ju zadržať, šípy a tŕnie dodriapali jej jemné, bielučké ruky. Ona šla ďalej, akoby chcela utiecť pred svojím nesmiernym nešťastím, pred zosutým životom dvoch primitených duší.

— Čo sa to len stalo? Muselo sa to všetko stať? — rozhučalo sa jej to v mladej duši. A len blízke vodopády prekonali tento divý hukot.

Zastala pod nimi a dívala sa na padajúce čistunké prúdy vôd, na ten hlboký zelenkastý vír pod ramenami brala, porastené žltučké vrchochy s palmovitým rebričím.

Zdalo sa jej, že tie zelenkavé hĺbky volajú — volajú. Počula ich vábny hlas a uvažovala, pochopila, aké je to veľkolepé skryť sa do tohto skalnatého hrobu a nedať k sebe viac prístupu nikomu — nikomu. Tam v známom meste akoby všetky oči len na ňu hľadeli. Nehľadí na ňu nik, iba zaslzené oči jej matere a jej vlastná zlomená mladosť. Rozplakala sa ako decko a vody hučali, akoby len chceli pohltiť vychudnuté telo. Spenený prúd padal na ostré skaliská a rozprskoval sa na podivné kryštály, čo sa rozsvietili na slnku a zihrali farbami, ako i tie Neline slzy, čo sa zviezli do pekného kalicha a uviazli na vetviciach voňavej kosodreviny.

Keď Nelly zdvihla oči, zelené ihličie ligotalo sa na okolí a na ostrých braliskách prepásala sa krásna sedemfarebná dúha.

— Ani v Toweri, — spomenula si nešťastná Nelly. Načrela si do bielučkých dlaní chladnej, čerstvej, priesvitnej vody, umyla smutné oči a porosila vysušené telo. Dlho, dlho dívala sa na krásnu hru prírody, na klenotnicu našich tajomných hôr a vracala sa v duši sama k sebe. Odkiaľsi z hĺbky začula ťažké údery, zbadala, ako padá strom za stromom a žilnaté ruky odvážajú ich ta nižšie, kde ich už čakajú ľudia. Zhora zacvendžali kosy a ženy v ohromných batohoch znášali seno na zohnutých chrbtoch.

— Nájdem si prácu i ja! — zablyslo dievčaťu v hlave a odvrátilo hlávku od zelenkavých, vábiacich vôd. — Svet je taký veľký a ja taká mladá!

Vtedy už sadal súmrak na skalnatú dolinu, na stemnelej oblohe rozsýpali hviezdy svoje jagavé brilianty, hádzali ich do lesklých vôd a sypali na rozšumené, zamyslené jedlice.

— Čo si len pomyslí doma moja smutná mať? — mihlo spod hustých mihalníc. — Je noc. Či večne ostane? Nájde sa miesto na zemi ešte i pre nás, hoci sme všetko stratili? Ostane z briliantov, i keď je už moje collier azda predané?

Vzpriamila sa a zahľadela pred seba. Len teraz pochopila, že je v hore a sama. Inokedy bola by umierala strachom, teraz sa nebála nikoho. Kráčala smelo v pevnom vedomí, skoro bude doma. Štíhle pniská jedlíc predišli jej ako pišťaly na organe. Pri ich pätách videla žiarivé oči svojej matere a počula v duchu pieseň — pravý žalm života. Doma skľúčená mať svietila ešte. Sedela pri stole nad otvorenou hrubou knihou a mala ruky zložené ako k modlitbe.

— Kde si bola Nelka? — spočinula na prišlej dlhým pohľadom. — Mala som strach o teba.

— Nič sa nestalo, našla som svoje zdravie, — objala ju dcérka a stierala jej prstami vyhŕknuté slzy.

— Ale tvoje collier je už tam — predala som ho, aby sme mali na najpotrebnejšie.

— Dobre, — kúpime si ho späť, — zdvihla zrak odhodlane. — Zajtra pôjdem si hľadať prácu! — A dve ubité duše utkveli na seba pohľadom. Oči ich skveli sa ako brilianty.

*

Nelly zašla do sprostredkovateľskej kancelárie. Našla tam čakať mnoho ľudí, a to ju posmelilo. Len sa skoro okúňala pre svoje elegantné šaty. Ostatné dámy, hľadajúce prácu, boli oblečené skromne, oveľa skromnejšie. Prešľapovala z nohy na nohu. Ohliadala sa pozorne okolo seba. Čítala z tvárí vychádzajúcich, aká je tam úradovňa, až prišiel rad i na ňu.

— Čím vám môžem slúžiť? — zmeral si ju chladne úradník ostrým pohľadom, až jej srdce stislo.

— Zamestnanie hľadám. — Odvetila ticho, akoby sa bála, že ju pozná a vysmeje. — Prácu, akúkoľvek skromnú prácu!

— A čo viete, slečna? — všimol si tento hneď rozpakov elegantnej dámy. — Šaty nie sú tu ešte odporúčaním — viete variť, viete pestovať deti, alebo… — prešiel po zhrnutom čele. — Viete reči? Mohli by ste byť spoločnicou nejakej staršej dáme, a keď to nie, ak máte svedectvá, mohli by ste niekam do úradu, — vykladal jej jedno za druhým na prstoch, kým Nelke nevyhŕkli slzy, veľké, okrúhle a lesklé ako brilianty. — No, — neplačte! — Prišlo mu jej akosi ľúto. Vošiel do kontoáru za druhým úradníkom, prehrnul záznamy a o chvíľu vrátil sa s vyjasnenou tvárou. — Máme niečo pre vás. V tlačiarni „Echo“ potrebujú nakladačku. Ak sa vám to hodí, môžete hneď nastúpiť.

Nelly pozrela na úradníka s vďakou. Ten len teraz zbadal, aké má krásne oči a hladkú štíhlu postavu.

— Nebude to niečo skvelé, ale stačí do času, — postúpil niekoľko krokov za odchádzajúcou. — Ale čosi by vás prosil — viete klepať na stroji? Ak nie, naučte sa, zíde sa vám to. Reči, vravíte, viete, hodili by ste sa do nejakého veľkoobchodu alebo banky. Naučte sa.

— Naučím.

Nelly prijala ponúkané. Nastúpila svoje miesto v tlačiarni a ukladala noviny akéhosi obrázkového časopisu, ktoré stroj vytlačil, zložil i postrihal. Práca nebola ťažká, len dosť jednotvárna. Nelly mala z nej radosť. Skúsila, že jej elegantný odev len prekáža a obliekla si prostunké šaty, ako mali jej družky. Na konci týždňa priniesla matke zárobok a s jasavým pohľadom vzala jej hlavu do náručia.

— Pozri, mama, čo som si zarobila, — a rozplakali sa obe. Večerom chodila Nelka učiť sa písať na stroji, onedlho už sa jej prehýbal pod prstami a ona sa mohla obzrieť o iné, vhodnejšie miesto. Tak sa dostala šťastnou náhodou do Obchodnej banky, kde so svojimi rečovými znalosťami stala sa skoro váženou a napokon i pravou rukou jedného z riaditeľov, doktora Svitáka. Ten jej diktoval listy, adresované na všetky strany pred morom i za more, nemecky, francúzsky i anglicky, a žasol, ako jej to perfektne išlo. Pritom nezabudol utkvieť zrakom na jej pekných, výrazných očiach a pohladil jej štíhlu, hybkú postavu, ako i teraz, keď stroj vyhrkotal prípis do Londýna na Regen Street.

— Dovoľte, Nelly, — pohladil ju nežne po ruke, — ale bez vás by sme si už ozaj neporadili.

— A ja mám práve v úmysle ísť ďalej, — zachvelo sa jej čosi v hrdle.

— Kde, čo? — skočil od stola riaditeľ, — len nemyslíte naozaj. Nevyhovuje vám náš ústav?

— Vyhovuje, — bráni sa ona tomu, ako kto nechce všetko vyjaviť. — Ale viete, umienila som si, kým som mladá a zdravá, do Ameriky. Mám tam známych, čo mi pomôžu, a mám istý sľub, čo chcem splniť.

— A to je?

— Pán riaditeľ, viete o smutnom páde našej rodiny. Stratili sme všetko smrťou otcovou, — sklopila zvlhnuté velké oči. — Moja matka musela predať i briliantové collier, ktoré mi otec daroval, keď som mala osemnásť rokov. Sľúbila som ho kúpiť späť, preto musím do Ameriky. Naučila som sa pracovať a verím v seba i v možnosti nového sveta. Odpusťte mi, pôjdem.

— Nepôjdete, Nelly, — vzpriamil sa riaditeľ rezolútne. — Ostaňte aspoň do konca tohto mesiaca. Potom si spravte, ako uznáte za dobré.

Dni sa míňali a Nelly sa chystala za more. Sviták sa stával čo deň tajomnejším. Istého rána, keď Nelly vošla do jeho pracovne, siahol do vertheimky a vyňal z nej skvostnú kazetu.

— Pozrite toto, — podal jej skvost a ruky sa mu zachveli. Nelly ju otvorila, a dobre, že sa jej všetko nevysypalo na zem.

— Joj, briliantové collier, — užasla stenotypistka na hýrivom lesku, ktorý jej nebol neznámy. — Kde ste ho dostali?

— V obchode, kde ho predala vaša matka.

— A pre koho? — hmýrilo sa jej v očiach, ktoré niekoľko ráz pretrela ružovými prstami.

— Pre vás, Nelka — pre vás, — pristúpil k nej bližšie a lapil ju za ruku. — Pre teba, aby si nešla za more a nestratil náš ústav ani ja tvoje veľké schopnosti. Vezmem si ťa a budeme ďalej pracovať spolu.

Nelly sa zosypala do jeho náručia. Nastalo ticho, blažené ticho. Ranné slnko rozsýpalo v tisícorakých nádherných farbách na pekne brúsenom kryštálovom ťažidle, uloženom na širokom riaditeľskom stole.

Spomínali na to neraz. Najmä keď Nelly obdarila muža troma peknými deťmi. Mali oči veľké a lesklé ako brilianty. Rozsievali okolo seba šťastie a radosť, rástli ani z vody. Rodina Svitákovie vychodila často do hôr, pred rozpenené vodopády so starou matkou, kde mamička kedysi hľadala smrť a našla cestu k životu. Tu sa pokochali v lete, keď sa zatrblietala rosa na kvietí a ihličnatých vetvách, ale i v zime, keď vody zamrzli a inovať postriebrila kosodrevie na miliardách briliantov, ktoré nezatieni nič na svete, ani vrátené collier, ani anglický poklad v Toweri. Taký je jagot lesa a jeho lesk v tisícorakých farbách odráža sa v duši.