ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dlhom kolísavom šáší zašumelo, zelenkavú hladinu pokryli vlásky. Krivé vŕby a vystreté jelše nazerali do zrkadla. Videli v ňom modrastú oblohu a tu i tu striebristé šupy rýb, ako sa prevaľovali. Zabudnuté ticho kúpalo sa v hlbinách, z nich zatrepali krídlami divé kačky a leteli jedna za druhou, niekoľko sto metrov spustiť sa a spočinúť zas vo svojom neobmedzenom kráľovstve.

I bezodné močiare majú svoje neopísateľné kúzlo, svoju pestrú a záhadnú ríšu, ktorej sa hodno prizrieť ráno i večer. Keď sa vodné kvety rozsypú a zažnú zore na východe a či na západe, nieto štetca, ktorý by vedel verne zachytiť hýrivosť farieb, rozviatych na tíšine. Rybári a lovci opustia vďačne kamenné ulice prachom zasadnutých miest, paláce, divadlá či bary a idú za korisťou. Do tajomných kútov na Laborci, ktorý sa rozlieva široko-ďaleko. Zájdu sa pokochať krásou lekien, ktoré sa rozrastajú na zelených vodách, zakrývajú ich sýtymi listami, a biele lupene prekrásnych ruží so svitom sa otvárajú, na mrku zas sa zatvárajú. Vykonajú svoju povinnosť zdobiť časť sveta, kde by už nikto nečakal krásy, a idú spať.

Práve sa dobrodili traja lovci vo vysokých čižmách po kraji lesa k neveľkej chalupe. V plecniakoch niesli niekoľko divých kačíc a slúk, ktoré tu v celých kŕdľoch poletujú. Ustatosť odrážala sa im na tvári, ledva vliekli nohy za sebou. Traja čujní psi, neveľkí, krátkej srsti, behali okolo a ňuchali. Na prahu chalupy sedelo prosté, ale nápadne pekné dievča boso a začudované utkvelo veľkými očami na neznámych.

— Kade cesta do valalu? — spytovali sa jej a rozhliadali sa nedočkave po zamĺknutom kraji, nad ktorým žiarivý deň obracal sa na sivý popol.

— Tadeto nech sa páči, — pobehla k nim v krátkej sukienke, vzpriamila sa ako osika a vzopäla okrúhlu bielu ruku do rastúcej noci. — Za dve hodiny, ak sa poponáhľate, môžete byť v dedine, odtiaľ do mesta nie je už ďaleko. Ja vás trochu odprevadím. — Lovci hľadeli na dievča a mrkli i na seba. O takej krásnej divej kačke nesnilo sa im. Stretli ju, kde by ju nikto nebol čakal. V chalupe, nachýlenej na jednu stranu, a v hlbinách ohromného močiara, kde, zdá sa, život a jeho pôvaby už sú pri konci.

— Tade choďte, potom tadeto, — osievala sa jej krátka sukňa okolo bielych nôh, veľké oči sa smiali.

— Ale, dievčatko, čo ty tu robíš v takomto zapadnutom kúte? — obzeral si ju z lovcov najmladší, ktorého ostatní Janym menovali.

— Žijeme tu cez leto s otcom i s matkou. Ja si robím svoje, otec chodí za zverou. Na jeseň vrátime sa do valalu, — odpovie dievča.

— A ako ťa menujú? — prizrel sa jej Jany do tmavých, žihavých očú.

Vtom sa však už niesol hlas od chalupy spomedzi stemnených vrbín a jelší.

— Viktorka… Viktorka!

— Už id-e-m! — Priložila si dlane k ústam a zavolala iste ustarostenej materi, ktorá nerada videla zmiznúť dcéru s cudzími pánmi.

— Tak už viete, — usmiala sa Janymu i ostatným. — Menujú ma Viktorka.

— A šla by si s nami? Škoda ťa tu kvitnúť, kde ťa nikto nevidí.

— Kto ma chce vidieť, príde, — zakývala rúčkou, zavracajúc psov, ktorí vyskakovali okolo nej. — Ale teraz už musím — dobrú noc.

Zmizla ako zjavenie za vrbinou a jelšami. Brilianty hviezd a zlatý veľký mesiac kúpali sa v močiari. Ukláňavá šašina tajomne šumela nad záhadami zabudnutého života.

— Kde ty chodíš? — karhala ju starostlivá mať. — Pozri, ani otca ešte niet doma, nevieš, čo sú páni — to sú lovci nielen na sluky a kačky, ale na všetko. Vieš?

— Veď som tu a nič sa mi nestalo, — uspokojovala mater a siahla pri slabom petrolejovom svetle za svojím vyšívaním. Jej myseľ putovala však za podivnými lovcami — nestalo sa to prvý raz, že si jej, chudobnej dievky, boli všimli takí páni, ale ten Jany — ten Jany. Badala i vo tme jeho žeravé oči a nevedela sa ho striasť.

Márne vyšla von zadívať sa na iskry hviezd, ktoré sa odrážali od vôd, i na mesiac, čo si rozčesával zlaté vlasy. Márne si rukou trela čelo a zaháňala videnie. Videla ho v šere, ako sa usmieva na ňu, ako ju vábi do mesta, kde by nebola skrytá ľudským očiam.

Konečne ozval sa otec. Priniesol dve krásne líšky, preto bol tak dlho. Ukazoval jej ich, vystieral ich na stôl v celej dĺžke. Obzrela si ich i s materou, žasla nad korisťou a zabudla na Janyho na chvíľu.

*

Teplá letná noc v močiari má tiež svoju moc i kúzlo. Tie tajomné hĺbky a rozčuchrané stromy nikdy nespia. Ozve sa z nich nielen radostný vysk, ale i úzkostný škrek, ktorý sa tratí v dlhých tôňach šašiny a trasie sa ešte chvíľu na tajomných vodách.

Iba rozkvitnuté lekná akoby zložili biele hlávky, tichučko sa kolembajú, spia. Nie tak Viktorka — položila si biele ruky pod hlavu, i usnula, ale videla lovcov, i Janyho, ako sa díva na ňu, počula jeho hlas, ako ju volá do mesta a zobudila sa.

Otec i mať oddychovali si pokojne, ona si zobrala hlavnicu a vyšla na pažiť. Zlatý mesiac tratil sa už za hmly, ale hviezdy sa osýpali, keď vystrela na pažiť svoje pekné telo.

— Kam ideš, Viktorka? — ohlásila sa mať z postele za ňou.

— Horúco mi je… dusno. — Von dýchalo sa príjemným chladom. Iba v ostrovoch kolembavej šašiny šumelo ako v rozpálenej dievčenskej hlave. Viktorka vedela, Jany musí sa vrátiť, a zaspala nad ránom spravodlivým spánkom. O niekoľko dní zarazil ju štekot. Vedela, čo znamená, a vyšla — bol to Jany, ale sám-samučký. Puška mu visela na pleci, pero sa zachvelo za klobúkom, dva psíky obskakovali ju, ako i jeho, a zvali ich kamsi hlboko do lesa.

— Vedela som, že prídete, — usmiala sa mu a nedbala viac na starostlivú mater. Lístie stromov sa lislo, vody i zem rozvoniavali a ona sa skvela na slnku ako roztvorený kvet, ktorý vyčkáva, kto ho zoberie.

— Ty moja Victoria regia, — objal ju Jany náruživo a privinul k sebe.

Nebránila sa mu. Zapäla sa do jeho ruky a kráčala po tráve a kvietí, kam ju viedol — nebol jej už neznámy.

— A kto je to Victoria regia? — dala sa mu niesť očami ako kvietie zelenkavou hladinou.

— To je tá biela ruža, chvejúca sa na hladine pod bujnou šašinou, — ovíjal sa ako had okolo jej tenkého drieku, vpíjal sa do nej očami a pil dúškom z jej rumenných úst. — Victoria regia? To je najkrajšia ruža močiara, Viktorka, to si ty.

— A viete, Jany, že ten podivný kvet nemožno odtrhnúť, a ak ho kto odtrhne, zvädne.

— Nehovor, — potrhol ju za sebou. — Poďme ta do šašia, ku hladine, skúsim to, dobre? — Išli a skúsili, ale Viktorka osmutnela. Lekno vädlo, až uvädlo pred jej očami. Zadívala sa do hladiny, kde sedeli, a jej krásne oči plávali v slzách.

— Nesmúť, Viktorka, — potešoval ju Jany, kladúc a dvíhajúc pušku na plece. — Zoberiem si ťa so sebou do mesta. Nájdem ti dobrú službu, opatrím ťa a budeme si žiť. — Viktorka si utrela oči, keď sa však lúčili, poznala, že je Jany už nie taký, akým si ho predstavovala, ani jeho bozk nebol taký vrelý. Márne vyskakovali psíky jemu na kolená, jej na sukienku. Už to bolo iné, všetko iné.

Po jeho odchode túlala sa ešte močiarom dlho sama-samučká. Zdalo sa jej, nemôže domov — musí takto chodiť. Za chrbtom naraz zašumelo jej niečo. Strhla sa, obzrela, ale nevidela nikoho. Močiar už usínal. Na lesklej hladine svietil ohromný rad zavretej Victorie regie a odrážal sa v oceľovom zrkadle, iba niekedy prudko zašumela šašina a ozval sa úzkostlivý škrekot. Viktorka sa zachvela. Pocítila mráz nad srdcom i na chrbte. Kradla sa do chalupy tíško, tichučko, nevyrušiac dych otca a matere.

Takto bolo niekoľko večerov.

Jany chodil s puškou na pleci, obskakovaný drobnými psíkmi, keď ho kto stretol a spýtal sa — kam — vedel vždy výhovorku — na sluky, na divé kačky, ale neniesol nikdy nič. Victoria regia belela sa ružovkavo ako krv na zelenkavej hladine. Viktorka prišla na určené miesto a nič mu neodoprela, len raz, keď horel túžbou, jej milý hľadal ústami jej pery, vymkla sa mu kŕčovite a rozhodnutá pozrela mu do očú.

— Jany, a vezmeš si ma? — zatriasol sa jej hlas. — Cítim, nie je dobre so mnou. — Mladého lovca otázka ohromila ako blesk. Vyprával Viktorke to i oné — napokon chladno odišiel. Keď sa Viktorka vliekla k chalupe, spustil sa dážď. Vtáctvo škriekalo z húšte a celý močiar plakal. Krásne močiarne ruže privreli sa tuho — hladina sa zvráskavela a vzdychala záhadne.

— Čo je to s tebou, Viktorka? — spýtala sa jej mať na druhý deň.

Miesto odpovede — rozplakala sa.

Vidíš, takí sú páni, — pozrela na dcéru vyčítavo, — všetko patrí im. I močiarna ruža, ktorú sotva že odtrhli — uvädla.

Ale vo Viktorkinej duši kypelo všetko sklamaním, ako keď zlomcuje búrka divým močiarom. Nevedela viac pozrieť materi do očú, nie otcovi, netešili ju najkrajšie líšky, ani ryby, ani zrazené kačice. Istého rána vyšla prvá z domu — zadívala sa ešte na ružové zore i na ich nádherný lesk v zelenkavých vodách. Rozpriahla ľaliové ruky, nahla sa nad kolembavou šašinou a skočila do chladnej hĺbky.

Šašina smutne zašumela nad jej pekným mladým telom. O niekoľko dní našli utrápení rodičia i hájnik zo susedného valalu na povrchu zelenkavej hladiny Viktorku bez duše. Plávala ticho pomedzi beloskvúce ostrovy v zadumanej Victorii regii a zakrývala, čo sa stalo, rozloženými zelenými listami.