ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Nemuselo sa to prihodiť práve v Paríži. Konečne každé európske veľmesto má svoj Montmartre. Pokútne miestnosti kaviarne, nasiaknuté okrem dymu a nápojov i estetickými náhľadmi, mesačné byty, ľudia, ktorí grošom zriedkakedy oplývajú, ale majú veľké nádeje, alebo aspoň mali — to sa navzájom hľadá i nachodí všade, kdekoľvek je na to príležitosť.

Na meste teda nezáleží. Nejaký bulvár, nemajúci ani noci, ani dňa, dáka rieka, prehradená parádnymi mostmi a starostlivo obrúbená dochovaným stromovím — to všetko nie je nič zvláštneho, kde bohatstvo a bieda zohnali raz ľudí na veľké mravenisko. A to isté môžme tvrdiť aj o obyvateľoch. Železné nervy, ruky a mysle, pracujúce ako stroj vo svojom povolaní bez toho, že by kedy nad tým rozmýšľali, či ich snaha má nejaký zmysel alebo nie — to je známka všeobecná. Výnimkou sú oslabené nervy, háklivé ruky a škrupuľujúce mysle, ktorým je všetko predošlé iba plebs, zažívajúca masa. Prípadne čo slušnejším viac-menej zaujímavé — kino.

Takouto výnimkou bol i Emil Kamhal, a to najmä v súvislostiach s nervami a mysľou, teda i náhľadmi, túžbami a ambíciami. Z týchto posledných už ani tak mnoho neostalo. Odkedy sa stal riadnym členom — Spoločnosti nového umenia, — zasadajúcej v miestnosti „U novej hviezdy“, jeho dlhé kučeravé vlasy počali mu badateľne rednúť. Bol len dvadsaťpäťročný ale mal už meno a jeho kolegovia veštili mu skvelú budúcnosť. Mal všestranné vlohy, pestoval vo svojich prácach rôzne formy… O živote myslel, že je hlúposť, a na prevažnú väčšinu ľudí hľadel ako na plebs a zažívajúcu masu.

Nakoľko bol však vychytený, natoľko ho v klube začali v novšom čase podceňovať. Pre vážnu udalosť prešiel vo svojich náhľadoch od plebsu ku — kinu, čo je už samo o sebe hodný kus cesty. Keď nevysedával každý večer „U novej hviezdy“, podozrievali ho jeho druhovia zlomyseľne, že sa stane ešte nemoderným idealistom, a to všetko pre akúsi stredovekú Lauru, ktorú pozbieral na ulici. Ináč sprvu nehľadeli na Emilov pomer k driečnej Laure takým krivým okom. Nepobadal v tom totiž nikto zradu náhľadov. Spoločnosť nového umenia bola o všetkom dobre informovaná. Nebolo nikomu tajnosťou, prečo sa túlal Kamhal pri rieke v ten večer, keď sa stretol s Laurou. Nehľadal motýle, ani nesmädila jeho duša, ak môžeme vôbec o duši takto hovoriť, po nejakej originálnej nálade. Jeho verše skritizovali navnivoč. Nakladateľ nechcel mu dať ani halier, všetky pramene vyschli, čo bolo teda prirodzenejšie, ako že vyšiel k rieke, oprel sa o zábradlie poblíž mosta a zahľadel sa na čierne, šumiace vody.

Svetlá elektrických lámp chveli sa odleskom na vlnách. Emilovi prišlo na um, akoby bolo dobre, keby všetky tie lampy razom vyhasli, nebolo by viac nijakého chvenia na hladine a prúdy mohli by sa večne ľúbať s čiernou nocou, keby aspoň tá jeho lampa vyhasla. Vzdychol a pobadal, že je až priveľmi básnicky naladený.

— Aká práca, aký nádherný reálny obraz, — dumal. — Ale ten nikdy neuzrie svetlo… roztrúsili, že nemám techniku, ani talent, a konečne môžu mať i pravdu. Mal som byť obchodníkom, ako chudák otec chcel, mäsiarom, lekárom, alebo čímkoľvek, ako väčšina ľudí. Ale aj tak — ktovie, aký by bol býval koniec.

Pri pomyslení na všetko toto pojal ho odpor, ba skoro hnus, ani nie tak ku svetu, ako skôr voči samému sebe. Ako človek, ktorému už na ničom nezáleží. Pobral sa na vysoký most s veľkými kamennými piliermi. Na jednom z nich stála socha akéhosi slávneho kráľa, ktorý už iste nejednu takú tvár zočil pri svojich nohách, ako bola Emilova.

I teraz tam čupel ktosi v tôni pri samom podstavci. Bola to ženská, ktorá so zalomenou hlavou hľadela dolu do čiernej krútňavy. Kamhal sa oprel niekoľko krokov vedľa, tu i tu prehrčalo mostom auto alebo nejaký povoz, hodili svoje svetlá na dve postavy, ktoré stáli nepohnute, akoby z kameňa. Ona vyzerala, že sa zaoberá výlučne sama sebou a on si ju nevšímal, iba vtedy, keď si určite uvedomil, že je prislabý, aby tú otáznu lampu vyhasil.

— Primladý som ešte, primladý, — uškrnul sa a uprel oči na stvoru, ktorá meravo držala v ruke svoju tašku a bola mu viac chrbtom obrátená. Tvár jej neuvidel, ale i po badateľne pružnej postave súdil, že nie je stará. Počkal na najbližšie auto a pri jeho svetle prizrel sa jej dôkladnejšie. Uzrel jemný profil a pri súmernosti jej tela predišla mu krásna, veľmi krásna, pripomínala mu kohosi, koho mal rád. V tej chvíli nevedel koho, a nechcelo sa mu o tom rozmýšľať.

— Čo môže chýbať tejto gréckej bohyni v hriešnom Babylone? — spytoval sa v duchu. Jeho prázdne srdce naplnilo sa zrazu čímsi, čo sa podobalo súcitu. Že to stvorenie živorí, že stojí na rázcestí, bolo mu jasné. Veď šťastný človek nikdy nepostál v noci pri kráľovej soche na tomto moste. Zdalo sa mu však hlúpe, aby si vybrala práve tú cestu, ktorú by bol ešte pred chvíľou odporúčal celému svetu, sebe i jej. Svoj krok, ako si v tom momente vysvetľoval, nemohol úplne odôvodniť, preto bol chabý a ona by mala byť silná. V jeho útrobách pohlo sa čosi záhadného, ako pud, čo bolo dostatočné, aby podišiel k neznámej ako k sestre, prv, ako sa ona prehodí ponad cifrované zábradlie.

— Slečna, ste primladá, — prehovoril k nej dôverným polohlasom.

Žena sa strhla a Emil pocítil i potme, ako vyčítavo pozrelo naňho, odvážlivca, tých dvoje veľkých očú.

— Odpusťte, vy azda máte matku, otca, možno i viac, — pokračoval, — nebolo by to múdre!…

Chcel silou-mocou nájsť nejaký vhodný dôvod pre život, a vyšlo z neho iba toľko, že by to nebolo múdre! Vtedy dopadlo vnove svetlo do tmavého kúta a neznáme zraky sa spoznali. Emilovi neboli cudzie tie oči, hlboké, smutné oči, o ktorých bol hneď presvedčený, že sú hlbšie ako popod most šumiaca rieka. Povedal jej, kto je, a sám nechcel byť zvedavý. Keď jej spomenul otca, matku, zahral jej jemnými perami trpký úsmev. Čo sa mal ešte viac spytovať?

— Poďme z tohto hrozného miesta, slečna, poďme! — doložil prosebne, — vaše krstné meno?

— Mína, — odvetila, ledva bolo počuť.

— Mína? Nie! — usmial sa mladík, celý prečarovaný. — Mína sa zaliala pod mostom, budete sa zvať Laurou, dobre?

— Dobre, — odvetila udivená, s ľahkým úsmevom.

Pobrali sa z mosta a pustili sa širokou, živou ulicou pomedzi hostince, divadlá, chrámy a paláce.

II

O tom všetkom hovorilo sa ešte za horúca v miestnostiach „U novej hviezdy“, ba i viac sa už vedelo a nikto sa na tom nepozastavil. Chápali vec úplne z umeleckého stanoviska. Vášňou kypiaca krv, nach ženského tela a chladné zaviatie blížiacej sa hlbokej noci, to všetko rozpoznávali v Emilovom prípade a to boli motívy nového umenia. Trochu roztopaše, trochu naladenia, najmä zmeny budú vraj zúrodňujúco vplývať na jeho básnický talent.

I keď sa roznieslo v niekoľkých dňoch, že to má byť niečo vážneho, nerozvírili sa mysle.

— Nech si prikrášli svoj byt každý, akou len chce pozlátkou, veď sa mu ona ošúcha, život ten nikomu nedá, — vraveli a najviac ak poľutovali Emila.

Keď sa však zjavila jeho novela s názvom „Na brvne oceánom“, nastal ruch. Vyznavači nového umenia nechceli veriť vlastným očiam, aké nestroviteľné veci, aké nezmysly! Iba ak si niekto robí žarty z jeho spisovateľského mena. Keď sa im však Emil chladnokrvne priznal, uškrnuli sa, že mu tá stredoveká Laura iste oči zaviazala, a pokladali ho za strateného.

*

Emil a Laura, zanechajúc nábrežie, poberali sa mlčky vedľa seba. Keby sa ich bol niekto spýtal, odkiaľ a kam idú, neboli by vedeli povedať… Keby ich však bol chcel niekto rozdeliť, boli by sa mu nebodaj vzopreli. Bolo v ich príhode čosi podobné lístiu, ktoré bez ohľadu na ratolesť unáša vietor ľubovoľným smerom. Dvaja mladí ľudia, ktorí zastali pri kráľovej soche na moste, ako sa zdá, jednako účtujúc so životom; nevdojak už i týmto dostali sa do rodiny.

Z divadiel sa ľudstvo hrnulo a kaviarne počali sa plniť. Laura obzerala okoloidúce elegantné dámy, jej pohľad však prezrádzal iba náramnú ustatosť. Emil to zbadal a domyslel si, že bude hladná. Sám tiež od rána nejedol, nuž navrhol, aby vošli do najbližšej malej jedálne.

Neodporovala.

Čochvíľa sedeli už za mramorovým stolom medzi oneskorenými hosťmi. Po večeri zišlo na um Emilovi, že nemá ani haliera, ani prsteňa, ani hodiniek. Hlava sa mu potočila, no vynašiel sa. Lauru poslal vopred, vraj kým to zaplatí. Potom, akoby sa len chcel jej niečo opýtať, vyšiel za ňou na ulicu. Na ulici sa stretli a podišli vbok, hoci ona nemala ani tušenia prečo… Kráčali rezkejšie, ale bolo zjavné, ako sa ona namáha.

Život nespal ani tu. Nafarbené ženy s mužmi, triezvi i podgurážení, míňali ich bez povšimnutia. Iba na rohu ulice zavolal ktosi za Kamhalom:

— Servus! Prajem ti dobrú zábavu!!

Emil ani neodpovedal, ale všimol si, že idú popri miestnostiach „U novej hviezdy“. Pohol tým skoršie a nadpriadol so spoločnicou rozhovor o najbezvýznamnejších veciach. Keď prechodili hlavnejšou ulicou, musel Lauru raz zachytiť, aby ju mimobežiace autá, autobusy a električky nezrazili. Nevedel prečo, ale cítil, akoby sa ho to bôľne dotklo, keby sa jej niečo zlého stalo. Po dlhšom potĺkaní zastali konečne pred ošúchaným domom v úzkej uličke.

— Ste ustatá, Laura? — prehovoril Emil s mäkkým prízvukom, — nechceli by ste si odpočinúť. Bývam tu na treťom poschodí! — ukázal na tmavý, neveľký oblok pod samým krovom.

— Ale, pane! — začervenala sa Laura po uši. — Vy sa mýlite!

— Nemýlim sa, Laura, — usmial sa, chápuc jej rozpaky. — Nemáte prístrešia, a tento byt je vyplatený i s raňajkami do prvého. Je už len istejší ako ulica, môžte v ňom celkom sama bývať, o potrebné sa postarám, — dodal so zrejmým dôrazom.

Zacengal. Ťažká brána sa otvorila. Starej hluchej vrátničke zavolal mohutným hlasom, že mu je táto slečna sestra, aby ju vyprevadila do jeho izby, on tejto noci má iné zaujatia.

— A vy sa zamknite na dva spusty, — posmeľoval potom svoju známu, — zátvor je dobrý, nemusíte sa obávať. Zajtra, akže vám to nebude proti vôli, vás navštívim.

Laura hľadela s údivom do tejto otvorenej tváre a neodpovedala záporne… Ani ruku neodtiahla, keď jej ju mladík nežne pritisol k perám. Odznelo úprimné ,dobrú noc‘. — O chvíľu zmizol Kamhal za rohom ulice.

Laura by bola stála pri bráne ako socha, ale vrátnička ju vyrušila. Poznala hneď z jej správania, že je nie hocijaká uličnica, hoci Kamhalovmu tvrdeniu o sestre neverila. O „škriblerovi“, ako ona zvala Kamhala, naskrze nezmýšľala lichotivo, ale keď spomínal to zaujatie, prestala ho upodozrievať.

— Nech sa páči, slečna, — prehovorila hlučným hlasom a zdvihla lampáš dohora, aby jej lepšie posvietila. — On sa tej noci nevráti, a ak by sa chcel, nuž ho jednoducho nevpustím! — Povedala to takým istým tónom, že Laura, vidiac jej mohutnú buclatú postavu, vkročila pod bránu. O niekoľko minút, ktoré hlavne vrátnička potrebovala, aby sa dostala na šieste schody, zasvitlo svetlo v neveľkom okne pod krovom. Svietilo dlho, dlho, až okolo polnoci vyhaslo.

V ten čas sedel Kamhal v kaviarni, kde nebolo miesta ani hrachom hodiť, a ohnivo rozkladal človeku s kozou briadkou a s bystrými malými očami akýsi dej, ktorý ten s očividnou napätosťou počúval. Spomínal istého kupcovho syna, ktorý priviedol svojich rodičov na mizinu i do hrobu. Žil ľahtikársky veselo, miloval a ospevoval krv, ženskú krásu a hlboké tmy blížiacej sa noci. Neveril v nič iba vo svoje vlohy a svoje určenie. I táto viera podľahla a on sa ocitol na moste pri nohách tej slávnej kráľovskej sochy. Tam stretol Lauru, krásnu nežnú Lauru, ktorá trpela pre hriechy iných. Nadišiel obrat. Dvaja proletári, bití životom, podajú si ruky a pustia sa s ním za pasy, i ho sputnajú spoločnými silami.

Kamhalovi pri tých slovách, ktorými prefarbil noc v jasný deň, oči len tak svietili nadšením. Nepil, iba čo ho spoločník počastoval kalíškom absintu. A to nesilené nadšenie je chytľavé ako choroba, i drobné oči človeka s kozou briadkou počali pomaly svietiť, a tiež nie od absintu. Okolo jednej vyberúc peňaženku, položil na mramorový stolík novú bankovku so slovami:

— Pane, tu máte preddavok, dokedy bude práca hotová?

— Do rána máte už prvú časť v rukách, — odvetil spisovateľ, udusiac radosť v srdci. — A potom o dva-tri dni dostanete celú!

Bankovky sa ani nedotkol, ale s významným úsmevom poznamenal, že si príde po peniaze ráno.

Keď sa rozišli, Kamhal až kypiaci energiou pobral sa do klubovej miestnosti „U novej hviezdy“. — Myslel si, že tam nenájde nikoho a v tichu bude môcť pracovať až do rána. Skutočne tam bol len Vanka, nádejný dramaturg nového umenia, ktorý sa práve chystal na odchod. Bol tiež mladý a vyholený ako herec. Uzrúc príchodzieho, rozkročil sa naprostred izby a s rukami vo vrecku zvolal na plné ústa:

— Á, kamarát, kdeže si nechal svoju driečnu lady? On to bol totiž, ktorý privolal večerom Kamhalovi ,servus‘, zaželal mu dobrú zábavu.

Emil, ak sa ho chcel zbaviť, musel mu vyzradiť čo-to zo svojej príhody. V tej chvíli nemohol bájiť, ani sa mu nechcelo. Zvedavý dramaturg horko-ťažko pochopil, že kolega nemá preňho času, a vzdialil sa s chichotom z miestnosti ako za kulisy.

Kamhal sa hneď rozložil pri najbližšom stolíku. Z opačného kúta niesol sa rovnomerný dych, niekedy i chrapot. To iste nejaká zaznávaná osobnosť nového smeru, ktorú vysadil domovník na trotoár. Mladík sa cítil v bezpečí, že ho už nikto nevyruší, a čiaral, písal ako na diktát. Len niekedy si vošiel prstami nervózne do tmavých kučeravých vlasov.

Keď sa Mína, či už teraz Laura, prebrala zo spánku, práve bilo deväť na blízkej veži. Ký div, tak dlho nemohla oka zažmúriť. Osamote jej otupená myseľ zavírila.

— Život, aký ja to mám len život! — zalomila rukami a zahľadela sa meravo do pustého kúta.

Nebolo jej ozaj na závidenie. Otca nikdy nepoznala, matka mala neveľkú mliekáreň v bočnej uličke, ktorú jej kúpil maliar-umelec, lebo sa mu dala maľovať. Svoju Mínu chcela vychovať samostatne a ona už i skončila meštianku v nádeji, že bude z nej niečo. Vtedy matka vážne onemocnela. Dievča muselo ostať doma a viesť mliekáreň, čo jej však nešlo. Jej zanietená duša uletela, kedy mohla, z tesnej miestnosti a silená práca nemohla byť ani úspešná. Mliekáreň museli predať a do chudobného bytu tisla sa bieda i dverami, i oblokom.

Mína pekne vyrástla a chorá mať s úľubou pozerala na dcéru. Na jej súmernú postavu, okrúhle údy i pravidelne dvíhajúcu sa hruď, a predovšetkým na jemnú tvár ušľachtilých čŕt.

Raz, keď sa práve ukladala na odpočinok, dokončiac svoju modlitbu, mať jej povedala bez všetkých okolkov, že ak sa im za týždeň niečo vhodného nevyskytne, Mína musí do ateliéru, aby ich ešte niečo horšieho nestretlo. Umelci sa už na ňu dopytovali. Tú noc Mína celú preplakala a na druhý deň našla si miesto ako vychovávateľka. Matka sa dostala do nemocnice, kde o niekoľko dní umrela, a dcéra hľadela s úfnosťou do budúcnosti. Ale neminul ani mesiac, a začala ju pani trápiť. Vychovávateľka nemusela veľmi hádať, aby sa domyslela, že pani žiarli. Domáci pán hodil na ňu tu i tu zvláštny pohľad, ale ona sa ho snažila udržať v úctivej vzdialenosti. Všetko darmo, bola pripekná na svoje postavenie. Nasledujúci mesiac nastala búrka v domácnosti a Mína sa dostala na ulicu. Utiahla sa u známych na niekoľko dní, kým sa jej trafí zamestnanie. Prezvedala, ponevierala sa mestom, ale nemala šťastie. Poľahodných ani výnosných príležitostí síce nechýbalo, jej však prišla vždy na um vlastná mať, ktorá to musela neskôr draho zaplatiť, a v srdci sa jej čosi vzoprelo, rozhodne vzoprelo.

Privčasné sklamania mnoho porúcali v jej duši. Zato ju ovládol čistý náboženský cit, ktorý ustúpil niekedy pochmúrnej chvíli, ale ozval sa znova a znova. Bola to náklonnosť od prírody, opora svedomia, ktoré ľahko nepodľahlo pokúšaniu. Hľa, i tí známi zavadili doň, vyčítali mu otvorene, že len jeho naivita je príčinou všetkej biedy, ale ani ono neostalo dlžné odpoveď. Mína si vzala najpotrebnejšie veci a došla s predsavzatím, že sa už nikdy nevráti. Toho istého dňa nadišiel jeden z najpochmúrnejších momentov v jej živote. Po dlhom bezvýslednom chodení nachýlil sa deň, telo ustalo a duch sa vysilil. Deva zastala na parádnom moste pri pilieri, na ktorom čnela hrdá socha slávneho kráľa. Bola umdlená až na smrť a nepoznala viac svoje srdce. Oprela sa o zábradlie, zahľadela sa do šumiacich vôd, černejších než noc, a cítila, akoby ju nejaké neviditeľné ruky dvíhali. Ešte im zavážila, ale každým momentom prichodila si ľahšia a ľahšia, a tie ruky len neustávali a neustávali.

— Život, život, aký ho ja len mám?! Keby som bola počúvala ľudí, chodila by som už iste v hodvábe, a takto aké mám určenie, čo ma čaká? Prečo som odišla z toho mosta??

— Slečna, ešte ste primladá, — počula celkom jasne, strhla sa, ani keď sa to skutočne stalo. Kto poslal ta toho mladého človeka s mäkkou rečou, trúchlym pohľadom a s vlasmi až po plecia? Prečo sa jej ujal? Veď nedal ani len slovkom, tým menej pohybom najavo, že by chcel využiť jej postavenie. Kde je teraz, či príde a čo povie ona, keď, ako sľúbil, ráno príde?? Takéto myšlienky hemžili sa jej mozgom, prifarbili jej sny a pozdravili ju, i keď sa prebudila. Izbica, čo bola i malá, zdala sa jej ešte dosť obstojná, len steny boli na mnohých miestach naštrbené.

Ležala na diváne, do odokrytej postele si nechcela ľahnúť, protivilo sa jej to. Zhodila zo seba len obstojne zachované šaty a prihodila sa ošúchaným dlhým kabátom, ktorý jediný našla v skrini, okrem niekoľkých kusov bielizne a ušpinených golierov.

Otvoriac oči, sadla si a obzerala pozornejšie svoju hospodu. Bezpríkladný neporiadok a chudoba pripomínali jej živo predošlý večer, ako i to, že je v byte človeka, ktorý alebo si len namyslel byť, alebo je skutočným umelcom. Na stole ležalo niekoľko kníh, časopisov, papiere, dve sošky, a to všetko jedno na druhom. Ináč okrem najpotrebnejšieho izba bola v pravom slova zmysle prázdna. Na stene visel jediný obraz, akási pekná ženská tvár, lacná kópia iste cennej tvorby. To bolo všetko, čo videla, a začala tušiť, čo asi viedlo toho človeka večer k mostu, prečo tak zdôrazňoval, že sú ešte obaja mladí. Úzkosť, spojená s ľútosťou, zovrela jej srdce, ale bola i rada, veľmi rada, že sa neprebrala v nejakej komnate. Počala veriť, že jej budúcnosť je s budúcnosťou jeho úzko spätá.

— Ako sa len volá? — neprišlo jej na um, ale si pomohla. Skočila k stolíku, kde našla niekoľko podpisov i adresovaných listov.

— Á… Emil, Emil, a Kamhal, — spamätala sa i sama. To meno iste niekedy i čítala. Jeho žena by sa teda zvala Kamhalová, lepšie rečeno Laura Kamhalová. I prezradila sa jej ženskosť v huncútskom úsmeve.

Začala, sa riadiť, hľadala zrkadlo, ale ho nebolo. Vybrala svoje drobné z kapsičky a pozorne sa pristrojila; kým sa predošlého dňa už so všetkým porátala, dnes dbala, čo azda i mimovoľne, na to, aby vzbudila dojem.

A mohla byť so sebou spokojná. Keď si lepšie všimla obraz na stene a nahla sa znovu do zrkadielka, až sa zadivila nad podobnosťou. Okrúhle čelo, husté obočie, nos, pery, všetko sa podobalo, iba oči mala podbehnuté. Bola však tým zaujímavejšia. Akoby dosiaľ o svojej mladosti a zdraví ani nebola vedela. Razom sebavedomím zaleskli sa jej hlboké oči. Nie, ona nebude nikomu na ťarchu, nikomu. Stiahla na znak odhodlanosti svoje jemné pery a pozrela oknom na krovy a komíny a na udymenú oblohu.

— Nájdem si zamestnanie, — uisťovala sa v duchu. — Ešte dnes si nájdem, nebola som dosť smelá. Veď v takom meste by sa nenašlo pre mňa zamestnanie? Budem pokladníčkou, alebo výpomocnou v niektorom obchode, v poslednom prípade hoci len výslužnou, alebo diakonisou. — Takto zabudla Mína vo chvíľočke na Lauru Kamhalovú.

Klopali.

— Voľno! — ozvala sa, pripravená na cestu.

Kľučka opätovne šťukla a Laura iba teraz zbadala, že sú dvere primknuté na dva spusty. Myslela, že je to Emil, no mýlila sa. Keď sa dvere otvorili, do izby vstúpila vyhriata vrátnička s raňajkami a vypytovala sa slečny, ako sa vyspala. Laura s úsmevom dala sa s ňou do reči, keď sa na chodbe ozvali strmé kroky.

Vo dverách stál Emil a prial svojej peknej návšteve dobré ráno. Bol omnoho úhľadnejší ako večer, oblek v poriadku, tvár bez strniska, vlasy nerozstrapatené, ale ustatosť sa mu zračila v tvári. Laura ho skoro ani nepoznala. Hľadela utajiť svoje rozpaky a iba čo sa trochu začervenala. Mladík ju len ťažko nahovoril, aby si vypila pohár mlieka, ktoré vrátnička položila na rukopisy, časopisy, knihy, sošky, totiž na stolík.

Nedala sa núkať do nekonečna a on, aby ju nemýlil, dopytoval sa vrátničky celkom takým hromovým hlasom ako večer pod bránou, kedy sa vyprázdni susedný dvojizbový byt. Počuli to, pravda, i na druhom poschodí, a Laura nielen počula, ale i pochopila. Krv jej udrela do tváre. Buclatá vrátnička skončila svoju povinnosť, chcela sa vzdialiť. Kamhal jej však kývol, aby ostala.

— Slečna, chceli by ste zachrániť človeka? — prikročil k Laure a pohliadol na ňu pokorne.

Sklopila oči a neodpovedala.

— Povedzte, veď viete, čo všetko od toho závisí. Na nič nečestného nemyslite! — hovoril určitým tónom.

— Ale veď vy mňa ani nepoznáte, ani neviete, kto som, čo som! — pozrela na neho, chvejúc sa rozčúlením.

— Viem, Laura… poznám… ako by nepoznal. Vám celkom tak nepraje život, ako neprial mne. A celkom tak nemáte nikoho, ako nemám ja. Laura, Laura, či sme darmo zišli z toho mosta??!

— Bojím sa, že je to prenáhlené. Oľutujete to tak rýchlo.

— Nie, Laura, neoľutujem, veď súvisí to s mojím žitím a bytím. Predošlej noci som zbadal, že je vo mne sily, a vy ste mi jej dodali, Laura!… Budúcnosť moja je už nie neistá, hľa… — vytiahol z vrecka nové bankovky, — k tomu ste mi vy dopomohli… a i viac toho bude… všetko bude. Laura, chcete zachrániť človeka??

Chytil ju za ruku a ona sa neodťahovala. V jej hlbokých lesklých očiach zaleskli sa slzy, ktoré by sme nemohli práve nazvať slzami radosti, lebo ony značili skôr čosi takého, že to iste sám Pán Boh tak chce.

V tom momente bola Laura okúzľujúca, ešte i vrátnička, ktorá z rozhovoru nič nepočula, musela sa dovtípiť, že sa medzi mladými ľuďmi čosi veľmi zvláštne deje, a neostala dlho v neistote.

— Pani Maarová, — obrátil sa Emil ku vrátničke, nepustiac Laurinu drobnú ruku. — Pani Maarová, odpusťte, oklamal som vás včera večer, slečna nie je moja sestra, ale moja snúbenica… teda od prvého dvojizbový byt, ale iste!!

III

Spomínaný dvojizbový byt prešiel skutočne prvým dňom nasledujúceho mesiaca do rúk manželov Kamhalovcov. Bol to i pri všetkej chudobe ozajstný teplý kútik pre dve svojvoľnosťou sudby zmietané duše. A Emil lipol k Laure každým dňom viac a viac, ona zas sa presviedčala, že to sám Boh tak chcel.

Sobáš mali v chráme na výslovnú žiadosť nevesty. Na svadobnú cestu nebolo peňazí, ale ani času. Kamhalovci nemohli venovať dva-tri týždne výlučne sami sebe, lebo život so svojimi potrebami dával im zreteľne najavo, že na nich naskrze nezabudol.

Emil pracoval, akoby chcel všetky stratené dni predošlých rokov dvojnásobne vynahradiť. Našiel si miesto pri významnejšom časopise. Pracoval v redakcii, tým viac však ešte doma. Sám sa divil, kde sa to v ňom berie, toľko energie, keď predtým celé dni, ba týždne premárnil naprázdno. Obraznosť nadobudla pružnosť a myšlienkový svet sa mu prehĺbil. Ako z vyvýšeniny hľadel na svoju doterajšiu púť a zdalo sa mu, že jasne rozoznáva kvetnaté lúky od močarín a trasovísk.

Spoločnosť mu nebola viac natoľko vábna. Mnohé mu odpadlo od srdca, bez čoho si prv úplné šťastie ani predstaviť nemohol. Kaviarne, veselé noci, zúrivé zvady o kráse, umení prestali zaujímať jeho myseľ. „U novej hviezdy“ bolo ho vídať vždy menej a menej. Keď i prišiel, nechýbala po jeho boku ani Laura. Sprvu ich ešte ako-tak prijali, čo i nie s tým jasotom ako poniektoré múzy pochybnej minulosti i prítomnosti. Neskôr však, ako sa zjavila na knižnom trhu práca „Na brvne oceánom“, počali Kamhala fumigovať a jeho Laure nadávali do stredovekých.

— Keby bola pravda, čo si ty tam popísal! — vraveli mu čo bližší príležitostne. — Ale kto to uverí? Kto by bol taký naivný nedomyslieť si, že deva, ktorú opisuješ tak úchvatne čistú, musela padnúť do takého krutého položenia?! A potom, „Na brvne oceánom“. — Domnievaš sa, že je oceán taký malý a brvno také veľké?

A Emil sa predsa necítil nikdy porazený. Pred krátkym časom bol by to isté tvrdil aj on sám, ba nebodaj bol by pozbieral ešte i presvedčivejšie dôvody.

— Ale, — vravieval teraz, — ja som to predsa vysnil, moja žena mi je hodnoverným svedkom, a ona mi všetko dopodrobna rozpovedala ešte pred sobášom. Keby to však všetko bola iba ženská prefíkanosť, čo hľadala tá grécka bohyňa na moste, pod kráľovou sochou? Prečo sa nedala modelovať ako jej matka? Nešla na prvé korzo, prenajala si byt v aristokratickej štvrti a nadobudla si čo len stály lístok do opery?? A že na brvne a oceánom!? Veď nás ten osudný večer chcel pohltiť oboch, a my sme zišli z mosta, začali sme život znova a spolu. Od tých čias nás niečo udržuje na povrchu, čo, pripustím, loďou je azda nie, ale brvnom v každom prípade to nazvať môžeme…

Takto vysvetľoval svoje pokračovanie vážnejším kolegom a zatvrdilým vyznavačom nového umenia. Skoro však zbadal, že je to daromné namáhanie, čo cítil v srdci, to na dlaň vyložiť nemohol, a keby aj, ich zrak to nemohol zachytiť. Oni videli v Laure menej ako chápavú milenku a v ňom samom zbalamuteného nadaného človeka, ktorý potratil koncepty a ktorého im bolo ľúto. Tým vďačnejšie sa preukázal Kamhalovi „plebs“ a „kino“. — Kniha mala veľký odbyt, hoci ju mnohé kritiky neprajne prijali. Obecenstvo, ktoré sa vrhlo sprvu na výtvory nového umenia o krvi, o nachu ženského tela a o hlbokých tmách blížiacej sa noci, malo už zjavne celkom dosť toho a vedome-nevedome zatúžilo po nádeji, čistote, po svetle.

A to žiarilo z Emilovej práce, čo i bledým jasom, ale žiarilo. Ľudia to potrebovali, lebo nemohli počuť hlas vlastného vnútra o cieli, o určení, o istom poriadku. Preto im dobre padlo čítať aspoň len o brvne, keď už nie o lodi, a kniha vyšla v krátkom čase i v druhom vydaní. Budúcnosť Kamhalovie domácnosti zdala sa zaistená: posmešné nápady, pravda, ani potom neutíchli. Emila to nemýlilo, najnovšie napríklad nazvali ho pátrom, lebo sa vraj už i modliť naučil kvôli žene. V tom mu síce primnoho krivdili, lebo sa modliť naozaj nevedel. Ale keď si Laura večer kľakla a zložila ruky, kľakol si vedľa i on ako ona a díval sa s úchvatom na jej zbožnú tvár. To bolo všetko. Pri tejto príležitosti skrsla v ňom obyčajne téma, ktorú často ešte v noci vypracoval.

Doobeda v robotný deň bol zväčša v redakcii, popoludní zasadol si k písaniu, pričom mu i žena pomáhala. Pochopiteľne, že často všetky písačky ostali bokom. Emil si posadil Lauru na kolená a šeptal jej do ucha pekné slová. S radosťou v očiach počúvala rozvrh alebo hlavnejšie črty rodiacej sa novej práce. On zas čítal z jej pohľadu, že mu rozumie, a jeho duch nadobúdal tým vzlet. Niekedy ponechali umelectvo bokom a rozhovorili sa o tom, ako si dakedy celú domácnosť preinačia, ako si najmú byt nad samou riekou, ako vkusne si ho zariadia, a keď im bude zvyšovať, ako sa vyberú k moru.

Čo sa tak zameškalo cez deň, nahrádzalo sa v noci. Emil cítil, že musí pracovať, ak nechce, aby s tým brvnom zahynul. Ešte nedávno by bol vysmial človeka, ktorý by ho na také tvorenie navádzal. Bol by mu nadal do nekultúrnych przniteľov umenia. A dnes, keď sa krčil nad rukopisom, myslel už i na to, čo si vyhrabe pre domácnosť svojím ustávaním.

Nebolo ináč ani možné, Laura doniesla iba jediný dobrý oblek na sebe, a on nemal vtedy ani toho. Do dvoch izieb potrebovali náradie, čo sa síce vzalo na splátky, ale stá maličkostí muselo sa hotovým zaplatiť. Stravovanie ich tiež stálo mnoho, hoci hľadali najlacnejšie hostince, alebo si zašli do ľudovej kuchyne. Boli dni, keď sa ocitli úplne na holom, ale Laura vedela byť vtedy veľmi rozmarnej nálady a jej muž načrtal vtedy zväčša niečo, čo bolo podarené a čo vypomohlo.

Emil, pravda, netušil, že sa jeho žena osamote trápi, ako by mohla prispieť na zaokrytie domácich potrieb. Už mala i miesto v istom obchode. Keď sa však zverila mužovi, on nechcel o tom ani počuť.

— Máš dosť čo robiť doma, žieňa! — vravel jej vážne, keď ho domŕzala, — ja ti vždy nechám prácu, a za tú nám lepšie zaplatia. — Ostalo teda pri starom a Emil s Laurou pracovali vedno. Spoločnosť málo vyhľadávali a ich len neskôr počali navštevovať, keď sa už o Kamhalových snahách verejne písalo i hovorilo. Najradšej si zašli naši novomanželia večerom na nábrežie, ale kráľovu sochu zriedkakedy spomenuli. Niekedy ich bolo vidieť v nejakej lepšej kaviarni, niekedy v divadle, ale žili najviac doma v úzkej ulici na treťom poschodí s výhľadom na krovy, komíny a začmudenú oblohu.

Často až do pozdnej noci svietilo sa v jednom z oblokov: vtedy sedel Emil sám v neveľkej izbietke, ktorú boli určili za pracovňu. Po bezpríkladnom neporiadku nebolo už stopy. Papiere na stolíku boli síce rozmetané, ale sošky stáli pekne na vyvýšenej poličke v symetrickej vzdialenosti a hľadeli na pracujúceho. Pre knihy, ktorých ešte ani nebolo veľa, slúžila polica, šaty viseli v skrini poukladané. Slovom, už bolo badať stopy starostlivých rúk na každom mieste. Keď Kamhal ustal v práci, podoprel si rukou vyholenú bradu a zahľadel sa na obraz, ktorý visel nad stolíkom ešte v starom byte. Teraz už vedel, koho zobrazuje, ako i to, prečo sa mu Laura hneď pozdala známa a prečo zodpovedala jeho vkusu. Kópiu i našiel v ktoromsi antikvariáte a zadovážil si ju, lebo sa mu páčila. Nazval si ju Laurou, svojou Laurou, preto prekrstil i Mínu na Lauru, hoci mu v tej chvíli obraz ani na myseľ neprišiel. Jeho žena chcela si zavesiť matkinu fotografiu do pracovne, on však nechcel pristať, lebo by bez toho obrazu ani pracovať nemohol. Jeho oči často spočinuli na okúzľujúcich črtách, ktoré sa mu pozdali vždy hodnovernejšie, a to najmä v noci, keď bol sám. Zo susednej izby odchýlenými dverami niesol sa vtedy rovnomerný dych, ktorý Emil s úľubou počúval ako rytmickú hudbu. Keď sa však pohrúžil do myšlienok, nepočul nič, ani obozretné kroky, ani vrzgnutie nemastených dvier, a zbadal sa len vtedy, keď sa mu dve biele ramená ovinuli okolo hrdla a ktosi nežne privinul jeho utrudenú hlavu na svoju teplú hruď.

Takto nažívali Kamhalovci asi za dobré dva roky a stará buclatá Maarová, ktorá chodila do domácnosti vypomáhať, spomínala neraz pred známymi, aký zázrak sa to len mohol stať s tým roztatáreným „škriblerom“.

IV

Ale niet vraj domu, v ktorom by sa ľudia večne smiali; ani Kamhalovcov neobišli pochmúrnejšie chvíle, čas oslabil kúzlo medových týždňov a staré vášne zdvihli niekedy hlavy. Emil napríklad nevedel sa stať abstinentom, hoci si nadával sám do slabochov a naničhodníkov.

Laura to vybadala a v taký čas navrhla ona sama, aby si zašli do kaviarne. Premyslela si vec dôkladne a nesadla si vedľa muža ako nejaký strážnik. Rozkázala si to isté, čo i on, keď pivo, nuž pivo, keď likér, tak likér. Štrngala si s ním, lebo vedela, že on si s niekým musí štrngnúť. Takým činom Emil upokojil svoju vášeň, a predsa nepadol v obeť pokušeniam.

Horšie bolo s ním po nejakej väčšej namáhavej práci. Vyčerpal sa, vysilil, a nijako nechápal, že mu treba odpočinku. Mal tisíc chutí do tvorenia, ale darmo sadal ku stolíku, iba čo hŕbu papiera pokazil. Trvalo to niekedy i viac dní, a vtedy chodil namrzený, zamyslený, vôbec nedalo sa takmer s ním rozprávať. Keď ho Laura prvý raz videla takého, ledva udusila v sebe plač, mysliac si, že ju už zunoval. V tom síce nebola ďaleko od pravdy, lebo Emil v taký čas chápal najlepšie jej nedostatky. Nezdala sa mu vtedy ani taká pekná, ani rozumná; ak to bolo večer, nekľakol si vedľa, keď sa modlila pri posteli, ale šiel do pracovne, prechodil sa dlhými krokmi a hneval sa, že je jeho žena taká — poverčivá. Nebol však zhovievavejší ani voči sebe. Myslel na svoje práce, ktorým mohol ďakovať za meno i dôchodok, zdali sa mu plné pokrytectva, predpokladov, nereálneho blúznenia, a nič viac. Výčitky prívržencov nového umenia dopadali na jeho rozorvaného ducha ako kladivo, a keby bolo bývalo možné, bol by v tom momente všetky svoje novšie tvorby, počnúc novelou „Na brvne oceánom“, hodil jednoducho do ohňa.

Laura hľadala spočiatku príčinu sama v sebe, vlastne v ich zväzku, a bolo jej do zúfania. Keď ju nikto nevidel, poplakala si, ale osudná kráľova socha nad riekou nemiešala sa viac do jej žiaľov. Jej srdce nechcelo a nemuselo byť viac také slabé. Laura poznala vo svojom živote spravovanie božie, a to ju utvrdilo v presvedčení, že viac nezahynie. Dodávalo jej to sily, neraz i sebazaprením.

Emil zbadal túto silu, čo sa mu, nestálemu, chabému, i pozdávalo… Laura zas pomaly nazrela vždy hlbšie a hlbšie do jeho duše. Keď sa jeho mrzutosť opätovala, všímala si okolností, čím by sa mu na duši obľahčilo, a našla i odpomoc. V taký čas ho poprosila, aby jej narobil rebríčkov do kvetov, čo on rád robieval, aby jej pomohol pamuk pozvíjať, alebo náradie poprestavovať, alebo, ak bol večer, šli do opery, prípadne do kina. Tam pán manžel riadne nadal pôvodcom textu, či hudby, často i predstaviteľom hlavných úloh, a to bola pre neho medicína. Dôjduc domov, pracoval do noci. Nasledujúceho dňa vybozkával svoju ženu s nápadnou prostosrdečnosťou, rozpovedal jej svoje najnovšie plány a nezabudol sa pochváliť, aká nádherná myšlienka ho nadišla.

Raz však už po dvoch rokoch spolužitia došiel domov celkom ružovej vôle. Laura sedela pri okne v menšej izbici a háčkovala.

— Čože to vŕtaš? — pýtal sa jej žartovne.

— Dar pre hosťa, Emil, — odvetila a jej bledá tvár poliala sa rumencom.

Siahol zvedavo po háčkovaní, ktoré jej ležalo na lone. Pochopil, že to má byť povojník, a nezdržal sa, aby svoje žieňa neprivinul k srdcu. Keď však o tom osamote rozmýšľal, cítil, že nebol úprimný, ešte vždy neveril v život natoľko, aby ho komu doprial, hoci by ten mal byť jeho vlastným potomkom. Od toho času Laura nebola viac taká svieža a bystrá, Emil sa snažil očividne obľahčiť jej stav. Bol pozorný voči nej, no bolo v tom i pretvárky. Jeho žena sa skoro dovtípila, že by bol iste radšej, keby tak nebolo, ako je, čo ju zabolelo.

— Emil, ty toho drobizga nebudeš mať rád, — nadštrkla niekedy s obavou, keď rozmýšľala o budúcnosti.

Stisol jej ruku na dôkaz, že sa mýli, ale nepovedal ani slova. Naozaj prezrela jeho dušu úplne. Jemu nebolo protivné povedomie, že bude otcom, ale ju, Lauru, akosi nepoznával. Súmerná postava, svieža pleť, usmievavé pery, bezstarostný pohľad, slovom všetko, čo ho dosiaľ nadchlo, zmenilo sa na nepoznanie. A menil sa aj on. Odkedy sa Laura tak zmenila, jeho tvorivosť ochabovala každým dňom. Ocitol sa častejšie v rozpoložení, akoby sa bol prepracoval. Nebol spokojný so sebou, vŕšil sa sám na sebe, no predsa to aj ona pocítila a v takej chvíli priala si smrť.

O smrti vôbec už veľmi mnoho rozmýšľala, niekedy tak jasne videla ozaj blízky koniec. Zovrelo jej srdce pri myšlienke, čo bude s Emilom, ak ostane sám, a vtedy si žiadala žiť, dlho žiť. Keď ho však uzrela bez vôle, zadumaného, jej citlivá duša zachvela sa ako list, aby ju ten novovybudovaný pekný svet neprivalil. A vtedy, len aby zachránila sladký pocit vo svojom srdci, bola hotová zrieknuť sa i života. V jednu noc sa cítila veľmi zle.

— Emil, ja ti umriem, — prehovorila k mužovi, ktorý sa usiloval všemožne, aby jej bolestiam uľavil.

Na tie slová sa odmlčal a Laura práve hádala, ako sa ho to dotklo, keď na jej tvár dopadli slzy — teplé slzy. Počala ho tešiť, veď to hádam bude všetko dobré, a on bozkával jej čelo, ústa, oči.

— A ozaj by si ma nechala samotného na svete? — pýtal sa jej v hlbokom pohnutí.

Potom bol už rad na nej, aby si ho oboma rukami k srdcu privinula. Bola veľmi rada, že ju ešte vždy nezunoval.

To sa prihodilo i viac ráz a v takú noc zväčša obaja zle spali. Ona si žiadala žiť, dlho žiť a bála sa, že sa jej tá žiadosť nevyplní. Ale obraznosť Emilova pracovala tým viac. Predstavil si svoju ženu mŕtvu, s pravidelnou peknou tvárou, ťažkými privretými mihalnicami, jemnými perami, a zakaždým cítil, akoby sa mu chcelo niečo v prsiach rozstúpiť. Tušil, že by sa zbláznil, prišlo mu však na um i niečo zvláštneho, čo len umelcovi môže prísť na um. V tom prípade, keby sa totiž nezbláznil, že by vytvoril práce, kolosálne práce. Jednotvárnosť v živote ubíja talent, kým zmena akákoľvek ťažká, dodáva pružnosti. Svoje úspechy si takto vysvetľoval a tak i svoju ochabnutosť. Miloval svoj domáci kozub a ľakal sa ho. O jeho vlohách nemohlo byť pochybnosti, a predsa nešlo mu nič od ruky.

— Ak by tak umrela, — mihlo mu mozgom a oči jeho zvlhli, až mu zamrelo srdce od bôľu a či od hrôzy, a predsa by nebol dbal, čo by niečo zvlnilo jeho dušu, čo by ho zranilo, len aby mohol tvoriť, tvoriť…

V

Lauru nesklamala predtucha, umrela pri pôrode a Emil stál nad dvoma mŕtvolami, z ktorých jednu zbožňoval a druhú nenávidel. Keď mu doktor oznámil, že skonala, hodil sa na zem, plakal a ruval si kučeravé vlasy. Potom akoby sa bol zmenil v chladnú sochu. Bol bledý ako stena, ináč sedel pri mŕtvej a ani len sval sa mu nepohol na tvári.

Ľudia ho málo znepokojovali, stará Maarová zariadila všetko potrebné. Noviny oznámili smutnú zvesť, čo vzbudilo všeobecný súcit, ale málo tých bolo, ktorí sa osmelili do skromného bytu na tretie poschodie. Boli to zväčša nasledovníci smeru, ktorého sa stal Emil kliesniteľom. V iných okolnostiach bol by im býval vďačný, teraz ledva prehovoril k nim niekoľko slov. Nedbal, či sa kto vzdialil z izby, alebo tam ostal. Hľadel na ten chladný obličaj s bielou priezračnou pleťou, s hustými mihalnicami a jemnými perami, Hľadel a nemyslel na nič.

Keď precitol na chvíľu z otupenosti, videlo sa mu, že Laura len spí, alebo že on už tiež umrel.

— Iste to bude tak, tak to bude, — premietal. — Alebo moje srdce je chladné a tvrdé ako kus ľadu. Smiať sa nemôžem, ale ani plakať nemôžem. Podivné, veľmi podivné. Ja som si to ináč predstavoval.

Došli s povozom pre umretú, to ho presvedčilo, že ani Laura nespí, ani on že neumrel. Vysvetľovali mu, že ju chcú previezť do umrlčej komory v cintoríne, kde má už prichystaný krásny umelecký podstavec. Nedovolil, chcel ju mať doma, ešte doma. Cez celé tri dni sa skoro ani nevzdialil od truhly. Tam sedel, alebo prechodil sa vo dne i v noci pri zastretých oknách. Pery jeho sa niekedy pohybovali, akoby im niečo rozprával. Pri všetkých pochybnostiach a nevere neprišlo mu ani teraz na um, že by ho ona viac nepočula ani nevidela. Keď niektorá zo sviec zle horela, napravil ju, aby si nemyslela Laura, že sa hnevá na ňu pre dieťa. On sa nehnevá, a keď, nuž len sám na seba, ale ju rád… veľmi rád…

Po pohrebe, na ktorom sa zúčastnil celý literárny svet veľkomesta, nevedel naskrze, kde sa vrhnúť. Jeho známi a priatelia chceli ho vziať medzi seba.

Kamhal i z tejto smútočnej príležitosti mohol súdiť, že nepatrí medzi zaznávané talenty. Jeho umelecká márnivosť mohla sa uspokojiť, veď hľa, ešte len i tí zaťatí vyznávači nového umenia hľadeli mu dať najavo, že ho nepokladajú za bezcenného, hoci s ním nesúhlasia. Všetci sa však čudovali, že Emil nevyronil ani jednej slzy nad otvoreným hrobom, čo tí, ktorí vedeli bližšie o jeho pomere k zomrelej, pokladali za zjav veľmi nebezpečný. Nechceli ho nechať osamote, on však práve, že mu to dali pocítiť, snažil sa striasť sa ich všetkých. Ani nevedel, ako sa dostal do svojho bytu, kde ho nikto nevítal. Zdusené zapáchajúce povetrie udrelo mu do tváre a on ho s pôžitkom sal do seba. Ustatý do úmoru zvalil sa na posteľ, privrel oči a nechcel myslieť na nič. Ležal dolu tvárou, nehybne ako mŕtvy alebo bez vedomia.

Súmrak sadal tam vonku na krovy a komíny, vlúdil sa i do pustého bytu na treťom poschodí. Zanedlho ozvali sa chodbou ťažkopádne kroky, ktosi vošiel do oddelenia, postál pri dverách a potom sa obozretne vzdialil. Bola to pani Maarová, ktorá nešťastného „škriblera“ srdcom ľutovala, ale bola i poverená jeho ctiteľmi, aby nakukla k nemu tu i tu, či by mu nebolo niečo treba. Nastrojili to všetko preto, ak by ten človek nejakú tú hlúposť chcel vyparatiť. A buclatá vrátnička nevdojak sama cítila význam svojho poslania. Usilovala sa dvíhať svoje ťažké nohy čo najtichšie, a dôjduc ku dverám, nakukla kľúčovou dierkou do izby. Videla Kamhala, ako ležal dolu tvárou na posteli, a tušila niečo veľmi hrozného. Chcela dnu, ale sa jej nohy podlamovali. Vzdialila sa s predsavzatím, že sa po chvíli vráti, a ak bude Kamhal ešte vždy tak ležať, pozrie a prípadne porobí krik.

Keď stúpala dolu schodmi, utierala si zásterou oči a líca. Poznala možno najlepšie tých dvoch ľudí a nemohla sa zdržať sĺz, keď bola takého ľútostivého srdca.

Nezišla však ani z prvých schodov, keď Kamhal skočil z postele.

— Laura, Laura, prečo si ma nechala! — zalamoval rukami a chodil, obzrel všetky kúty ako poloblázon. Razom zmĺkol, zrak jeho utkvel na vkusnej poličke, kde mala Laura poukladané jeho práce. „Na brvne oceánom“, „Nový život“, „Za svetlom“. — Čítal a prešiel si rukou po horúcom čele. Jeho zosobnené snahy dochádzali na návštevu. Iste aby mu vyslovili svoju sústrasť, a jemu sa zdalo, že majú všetky masky na tvárach.

— Lož, lož, mizerná lož, — zaškrípal zubmi a bil päsťou o stôl. Nebol schopný súvislejšie myslieť, len kde-tu pohodil zdrap nejakej drviacej myšlienky.

— Cieľ — určenie — poriadok — hahahaha!! — rozchichotal sa neprirodzeným hlasom a vyšiel z izby. Ani vonkajšie dvere neprimkol a tackavým krokom šiel dolu schodmi. Len teraz pochopil, že jej už ozaj niet, a pustil sa ulicami veľkomesta ako potulný pes, ktorý hľadá svojho pána.

Stará Maarová bola rada, keď ho nenašla doma — treba mu spoločnosti — myslela si, odpravila mu posteľ, pripravila vodu a primkla byt.

Kamhal si aj našiel spoločnosť. O polnoci sedel „U novej hviezdy“ úplne spitý. Členovia klubu hľadeli naňho ako na heretika, ktorý počína ľutovať svoje určenie a svoje skutky. Nadával na svoje práce, na svojich vydavateľov, na život a na smrť a oni mu prisviedčali.

Domov ani nešiel, kde ho nadišla ospanlivosť, tam sa vyspal. Pil so smädom človeka, ktorý dávno neokúsil nápoj. Len vtedy sa cítil dobre, keď bol v omámení, a tešil sa, keď mu spoločníci prízvukovali, že veď mu nikto nebude robiť výčitky.

Trvalo to niekoľko dní, až sa počala ukazovať reakcia. Pri všetkej duševnej zrumenosti bolo v ňom niečo, čo mu stále protirečilo. Keď tak po vytrezvení slúchal ten hlas, počul niečo, podobné výčitke, jeho ctitelia si tiež dali na tom záležať, aby ho zachránili pre život, ktorému on sám prekonával riečište. Presviedčali ho, že keď mu práca i nenahradí stratu, ale mu aspoň ranu zahojí. Usilovali o to tobôž, lebo vedeli, že Kamhal by znamenal úspech nasledovníkov nového umenia.

Po vybúrení cítil sa Emil zbitý, ale počínal dôverovať slovám, ktoré ani nie tak dávno on sám rozhlasoval. Zašiel i domov, ale keď videl predmety, ktoré ho upomínali na jeho stratený raj, darmo chcel pracovať, nebolo možnosti a sily.

Najviac sedával pri stolíku v neveľkej pracovni a vpíjal sa očima do obrazu, na ktorý preniesol všetku svoju lásku.

Ináč v jeho srdci bolo napodiv prázdno. Čudoval sa nad tým i sám, najmä keď si sprítomnil noci, v ktorých mu Laura predpovedala svoj blízky skon. Vtedy myslel na kolosálne práce, a teraz zakusoval, ako ten veľký bôľ udusil i poslednú iskierku jeho ambícií. Očakával nadchnutie — nechodilo.

V redakcii mu občas svitlo v hlave. Narobil i plánov, ale nemal sily uskutočniť ich, nenútilo ho k tomu nič, ani ho nepovzbudzovalo.

Po viacerých bezvýsledných pokusoch domyslel si konečne, koho stratil vo svojej žene, a to ho dorazilo. Jej túžba po žití, čistota ducha i tela prekradla sa i do srdca. Cítil, myslel i pracoval jej kvôli, iba jej kvôli. Preto sa mu videlo všetko jeho snaženie len lžou, pretvárkou, keď jej viac nebolo. Keby mu bola nechala kus viery, čo hneď tej ,poverčivej‘ viery, nebol by teraz ako Samson, zbavený svojich divotvorných vlasov.

Dvojitému úderu neodolal, nemal ani čím. Laurina smrť pripravila ho o tvorivú silu, a bez nej nechápal, načo by mal žiť.

— Písať, ja by som mal čo písať… ale ako??? — A hneď zase: — Písať… ja by som vedel písať… ale čo???

Tak bol jeho duch z chvíle na chvíľu naladený. Krv, nach ženského tela, husté tmy blížiacej sa noci a podobné mu niekedy podráždilo fantáziu, ale vtedy veril viac v určenie, čistotu, mrav — a naopak. Bola to duša vyšinutá z rovnováhy, v ktorej ju za čas ktosi udržiaval.

Čo sa dalo predvídať, nadišlo. Emil sa spúšťal a núdza sa vtierala do jeho príbytku. Maarová tušila, kde sa to skončí, no predsa sa zhrozila, keď počula, že vtedy a vtedy bude v ich dome na treťom poschodí licitácia.

Svitol určený deň a — skazeného „škriblera“ nebolo doma. Ešte sa domnievala, že si šiel nejaké peniaze zaobstarať, aby zachránil rodinné pamiatky, ale nechodil. Vypredali ho za bagateľ. Pani Maarová sama nadhodila na tú kópiu, ktorá visela v pracovni nad stolíkom. Urobila to z úcty k zosnulej, ktorú tam navlas poznávala.

Toho dňa večerom uberal sa akýsi tulák po nábreží… bol to Kamhal. Len dlhšie kučeravé vlasy čo mu ostali, ináč bol na nepoznanie. Vyšiel na most a utiahol sa pod tichého kráľa, ktorý tam už iste videl viac zúbožených tvárí ako kedysi za svojho panovania.

Zďaleka doliehal ohlas života z čulých ulíc, i na samom moste bolo živo. Emil však počul len vábny hlas vĺn, černejších ako hustá noc. Lampy sa odrážali na hladine ako vtedy… Emil nemyslel viac na to. Hľadel vedľa seba na krok, či dva. Zdalo sa mu, že nestojí sám, že je tam i ona a opretá o cifrované zábradlie nespúšťa zrak z mohutných čiernych vôd. Skoro by ju bol oslovil, skoro by jej bol pošepol, že je primladá — keď sa prehla cez zábradlie…

V nasledujúcej chvíli rozstúpili sa vody a pochovali život ubitý žiaľom a umdlenosťou.

*

Mŕtvolu Kamhalovu vylovili.

Na cintoríne pri samom múre odpočíva Emil vedľa svojej Laury. Jeho ctitelia postarali sa o hrob a dali vsadiť do múru veľkú kamennú tabuľu. Na prvý pohľad niet na nej nič zvláštneho, kto však postojí pri zelenej mohyle, tomu vyrastú pred zrakom z toho mŕtveho kameňa vody vzbúrené, nekonečné vody. A komu je ešte ani vtedy nie náhlo, ten rozozná i brvno, tancujúce brvno, po ktorom sa vzťahuje ľudská ruka. A potom i hlavu rozozná, ale tá už v prekypujúcich vlnách tonie…

Pri tom hrobe i dnes sa stretávajú zamilovaní…