ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O gazdovi N. vie celé Michalovo, že nepríde jakživ do neba. Povráva sa, že je hrozný dráč a že by od večera do rána sám neuhádol, či urobil čo dobrého v živote, hoc už má dokonalých niekoľko krížikov. Keď je o ňom reč, ľudia len hodia rukou, čo asi toľko znamená: No, veď už ten! Alebo: — Však od toho všetko zlé vystane!!

— Ale gazda N. ani nechodí do kostola. Vôbec mu nejde o to, aby ho za lepšieho mali, akým je v skutočnosti. Furmančí a pije, to je všetko! A pijatika — najmä čo sa vojna počala — náramne dražie, furmanka tiež nemôže lacnieť. Gazda teda dvíha, čo týždeň — to dvíha, on — prvý v dedine.

Zvedaví ste, pravda, na ostatných, ktorí chodia do chrámu a ktorým, ako nám krehkým smrteľníkom väčšinou, ide o to, aby ich aspoň trošilinku za lepších mali, ako sú v skutočnosti?

Dvíhajú tiež, čo týždeň — to dvíhajú — a so spokojným svedomím: zaslúžia, čo druhí! I čo gazda N.!! Kto by sa pravdu túto, jasnejšiu nad slnko, odvážil v Michalove podvracať — najlepšie urobí, keď sa hneď pohne na svojich vlastných pešo.

— Je teda vôľa gazdu N. rozhodujúcou normou pre michalovských furmanov?

— Je i nie je!

Keby si — dajme tomu — gazda N. v nejakej dobrej chvíli chcel vyprobovať vážnosť svojho slova a čo týždeň znížil by nájomné, — čo by sa stalo? Ostatní by hodili rukou, čo by znamenalo ako prv — Veď, no už ten! Alebo: — Však od toho všetko zlé vystane!! A, pravdaže, brali by dotiaľ najvyšší poplatok ako pekné a ustálené „furmankovô“ veselo ďalej.