ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa v… r. 18… Po skončení normálky poslali ho rodičia na gymnázium do N. Pri lúčení mama plakala a ešte raz mu kládla na srdce, aby si len dal pozor, aby sa nevystatoval, že však už potom, až vyjde zo školy a dostane sa na vlastné krídla…

Bol dobrým dieťaťom: matkine slová neboli hrachom na stenu. Preto sa mu v N. aj dobre vodilo. Profesori mu boli naklonení a keďže videli v ňom nadanie, dali mu rečniť 15. marca „Talpra Magyar“. Keď to napísal domov — otec nepovedal nič a mama bola rada; keď sa to však roznieslo po susedoch, že tak a tak — otec hromžil a mama bola celá preč od rozčúlenia, že jej syn… atď…

Po univerzitných štúdiách sa osamostatnil. Potreboval klientov, nuž — rozumie sa — nemohol si kaziť, ale on zato cítil, cítil…! Čítal aj noviny, pravda — kupoval si ich v trafike. Onedlho sa oženil a Pán Boh požehnal jeho rodu. Starší zo synov mal vôľu ísť za vojaka, mladšiemu sa nechcelo učiť a nebol by dbal do štátnej služby, dcéry zas — tie mali také známosti… slovom nemohol im kaziť, bol predsa otcom!

A keby ešte len to, ale bol aj mužom, čo znamenalo asi toľko, že keď si chcel predplatiť noviny na vlastnú adresu, tu mu polovička hneď spustila, že preboha, aby predsa bral dáky ohľad na svoje deti, veď, až tie budú zaopatrené… a pustila, sa do plaču.

Bol dobrým mužom, nemohol zniesť slzy, a tak radšej už len chodil do tej trafiky… ale chodil, lebo on cítil, cítil!

Už mu začali vlasy šedivieť, keď ho zastihol úder, veľký úder: jeho vrelomilovaná manželka odobrala sa na večný odpočinok. Mala pekný pohreb, veď bola v živote s každým zadobre… A tak prišlo mnoho ľudí preukázať jej poslednú poctu — aj „ališpánka“ prišla… V akom poriadku len zanechala ten dom… povrávali si ľudia: dcéry zaopatrené, jeden syn poručíkom spoločnej armády, len ten druhý keby už raz skúšky poskladal…

O pár týždňov stalo sa aj to a užalostnený otec postúpil kanceláriu synovi, ktorý bol síce trochu lump, ale ináč človek ako sa patrí… Pomaly stal sa otec smelším a znosil malé dieťa na ulici, ktoré sa mu podľa úpravy učiteľa pekne „alá-szolgája“ — pozdravilo. Ináč sa mu žilo poľahodne, tým viac, že už aj noviny dochodili rovno na kanceláriu…

A zase nová radosť: syn si vybral, a to v Martine. Dostal hodné žieňa s 10.000 zl. a pekným klavírom. Otcovi sa menovite tento páčil a keď už došiel niekto z tých „našich“ — naberal vždy nevestu a to hodne hlasno — aby zahrala: „Hej, Slováci“…!

Istého dňa dostal list od niekdajšieho priateľa, v ktorom medzi iným stálo: Ustálili sme sa, že vo vašom mestečku založíme peňažný ústav. Potrebujeme človeka, ktorý má vplyv na ľud, mohol by si ty… atď. Otec sa poškrabal za uchom a podal list synovi.

— Nuž čo, otecko?… veru by ste mohli — prehovoril syn po prečítaní, ľudia vás poznajú, aj vám dôverujú, aj času máte…!

— Poznajú, dôverujú… aj času že mám… veď som i sám myslel… kýval otec hlavou: — veď cítim, akoby necítil?

— Ale hľaď, ja som už starý a to je práca väčšmi pre vás — mladších… Keby nebol taký starý!

Pár rokov po založení banky, ktorej sa stal kontrolórom — prihodila sa mu fatálna nehoda: Zomrel!

Pochovaný leží vedľa svojej manželky na …skom cintoríne. Kto by chcel zájsť k hrobu tohto dobrého človeka a pomodliť sa nad ním Otčenáš, nájde ho hneď naľavo vedľa veľkého obecného kríža a spozná ho po ťažkom mramorovom pomníku s veršom, ktorým on sám obohatil slovenskú literatúru: