ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kdesi som čítal, ľudia sa vraj raz alebo dva razy narodia. Prví sú mysle ako čistunký sklený krištáľ, čo zachytiac ostré lúče slnka, rozkladá ich na dúhové farby, v nich toľko pôvabu a radosti… Zachytiť i tienisté stránky života — pre to prosto nemajú zmyslu. Preto sú i bodrí a vedia sa tešiť vybájenému dedičstvu po nechyrovanom strýčkovi celkom tak ako nemotornému skackaniu drobnej žabky, čo sa im do cesty zaplietla. Naproti tomu duša po druhý raz narodených podobá sa fotografickej platni, zachycujúcej predmety a deje len z jednej strany osvietené. Teda s tôňou, ba najmä s tôňou! Preto v ich pohľade onen podivne matný lesk, čo nezotrie ani chvíľa najväčšej radosti, lebo je znakom stáleho, celoživotného utrpenia.

— Do ktorej z týchto tried patria moji priatelia a známi? — pýtal som sa neraz a vedel som si odpovedať. Tým väčšiu ťažkosť mal som sám so sebou. Iste preto, že svoje vnútro môžem pozorovať najdôkladnejšie.

— Raz či dva razy som sa narodil?

Ohliadnuc sa vôkol, poznal som, že som nie bezcitný proti radostiam života. Rád spočiniem zrakom na belasom mori vyjasnenej oblohy. Teší ma kyv šumiacej jedliny i kolot jastraba nad ňou. Nachádzam pôvab v očiach i očkách a rozkoš v mrakoch, preťatých ohnivým bleskom. Zdalo sa mi neraz, že som úplne skúsil hĺbky i rozmach zvláštneho pocitu, čo menujeme radosťou, ktorá dodáva človeku vzrast obra, zaujímajúc preň šíru zem, i slnko, i hviezdy a zaplňujúc ozvenou strieborného smiechu priestory nekonečnosti.

A jednak, kedykoľvek som sa tešil, do jasu duše vpadol mi vždy i úškľab akejsi blízkej a neviditeľnej tváre. Tak bolo za sladkých večerov, čo som trávil s vyvolenou svojho srdca pod rozkvitnutým orgovánom. Tak je — keď sa s príjemným záchvevom v hrudi zaprizerám na rozosmiatu, okrúhlu tváričku dieťaťa. Tak — keď sa prehŕňam v prácach usvedčujúcich ma, že dni života nemrhám daromne. — Radosť, ale nikdy nie bez jemného úškľabu všadeprítomného Démona.

Myslel som, azda veľké vzrušenie, ktoré zavládne v srdciach národa, oslobodí ma od tohto vtieravého hosťa… Nie! Vtedy, keď som sa zatápal leskom rozžiarených očú a opájal radosťou, zaujímajúcou i pre mňa šíru zem, i slnko, i hviezdy — vtedy prišlo mi na um razom, ako som za nádherného dňa stál nad mraveniskom, jeho drobulinkí obyvatelia hmýrili sa sem-ta, poskakovali napredujúc a vracajúc sa ani vo štvorylke. Svätili? Zaujímali radosťou svojou susedný smrek i les za čistinkou rozložený? I nad udiveným tichom velebne rozklenuté nebesá?? Môžbyť! A ja som jednak stál nad tým rozvirganým národíčkom, nepocítiac nič z jeho vzrušenia, ľahostajný a chladný!

To bol ten úškľab, čo ma presvedčil načisto, že jakživ nezažijem nekalených radostí len raz narodených.