ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človeku prichodí spomínať. Neraz i vtedy, keď sa mu ani nechce, lež musí. Tak si spomínam dnes i ja na uchádzajúce roky kratučko, kým sa môžem pred verejnosťou na živých svedkov odvolať.

Pospolitý, sedliacky domec vo Vrbici. Plný piesne a rečňovaniek. Ev. ľudová škola v Liptovskom Sv. Mikuláši s jej roduvernými učiteľmi a slovenským duchom. Liptov a jeho tradičná borba za slovenskú národnú vec. V tom som sa zrodil a rástol od r. 1888. V štvrtej triede dostanem do ruky verše Sama Chalupku. Zamilujem sa do nich. Počnem veršovať. Z piatej triedy mám ísť za učňa. Nájde sa dobrodinec, môj vzdialenejší príbuzný, lic. theol. Ján Borbis, ev. farár a spisovateľ v Hammeln (Hanover). Založí štipendium pri cirkvi vrbicko-sväto-mikulášskej a ja môžem na próbu do meštianky. V prvom roku dostanem dukát za odmenu v maďarskej škole. Druhého roku tiež. Učím sa dobre. Do tretieho roku vpadnú snemové voľby. Do školy chodím s tisinkou za klobúkom. Na jar idem do hája, kde je práve slovenská zábava. Udajú ma správcovi, Skonyár Gustávovi, že som spieval Hej, Slováci atď. Z toho je učiteľská konferencia, pokarhanie, horšia známka z mravov a tiché consilium abeundi. Dosvedčiť to môžu Adam Špitka, uč. správca, Lubina a iní.

Z Mikuláša idem do štvrtej triedy gymnázia pod ochranu profesora Jána Kmeťa do Banskej Bystrice. Tam je dobre. Hovoríme po slovensky. Nik nás neudáva. Na vyššie gymnázium zoberiem sa do Kežmarku. Prvý rok som utiahnutý. Nik ma nezná. V šiestej oboznámim sa so staršími študentmi: Pavlom Neckárom, terajším biskupským tajomníkom a so Skaličanmi. Tí majú zmysel pre slovenskú pieseň a slovenskú vec vôbec. Bývam v osamelom domci na kraji mesta od Ľubice. Tu sa niekoľkokrát zídeme — kamaráti, Slováci. Stopujú nás a hľadia dochytiť. Naraz dostane Neckár list, datovaný z Marmarošskej Sihoti a podpísaný akýmsi Ivanom Klimcsákom. Tu nám píšu (škoda, ak sa ten list stratil) asi v tom zmysle: Milí priatelia, vieme, ako každého — i tohto roku utvorili ste si panslávsky krúžok. My sme si ho tu utvorili tiež, ale potrebujeme stanovy. Preto prosíme, pošlite nám ich. I menoslov členov. Chceme byť s vami v kontakte. Píšeme vám maďarsky preto, keď je tunajšia slovenčina(!) miešaná silno rumunčinou. List je, ako vidieť i z obsahu, sproste štylizovaný. Ale cieľ jeho je hneď zrejmý. Chcú nás udať a dať povyhadzovať. V ten čas je správcom gymnázia Karol Bruckner, Nemec, ktorý sa k nám chová pekne. Neckár oddá list jemu a on tiež tak chápe vec, že tu šlo o našu kožu. Po fiasku je pokoj! Všimneme si, meno Klimcsák je na ktorejsi vývesnej tabuli a chodíme do poľa pohovoriť si a slovensky zaspievať.

Som septimánom, keď príde medzi nás zaujímavý študent do šiestej z rožňavského gymnázia. Hanesko zo Slavošoviec. Výborná hlava. Linguista. Oboznámi sa s nami a stane sa samý Kollár a Šafárik. Študuje reči i sanskrit a sľubuje mi preložiť Mahábharatu a Ramájanu do slovenčiny. Ja už vtedy veršujem, ako viem. Mám i svoje zvláštne písmo, čím si značím i v škole a cez hodiny. 15. marec je vždy najhorúcejší deň pre nás. Bývame s Neckárom v komore Schwarzovského domu na ulici k stanici (býv. Kossúthova, ak sa nemýlim): centrum slovenských študentov! Po slávnostiach ideme do konviktu. Mašličky nemáme a tu sa spieva. Pri speve hľadia oči na nás, či sa nám hýbu ústa. Ja pozerám do zeme. Hanesko však — pred sebou má Kollárovu Slávy dceru a pije vodu. Pohoršenie! Večer idúc do konviktu počujem zďaleka — üsd a tótot! üsd a tótot (bi Slováka!)! Hanesku fackajú — ale hneď nevedieť, kde sa podel. Po večeri študentstvo demonštruje. Ulice sú plné hluku a rečnenia za neodvislosť. My si sedíme s Neckárom utiahnutí v svojej komore. Inokedy bývalo tu hlučno pozde do noci. Slováci sa zišli, dym mohol krájať. Zakryli sme okná perinami a hučali všetky možné slovenské a slovanské piesne. Teraz nie. Sme sami. Naraz otvoria sa dvere. Vstúpi oktaván, Nikelszky. Sotva nám povie niekoľko slov — porúča sa. — Kam? reku — pýtam sa ho, tušiac hneď čos’ za touto návštevou. — Do Maukschov! — Poďme i my! vravím Neckárovi. Ideme. U Maukschov krčmička, taká pre študentov. Sedíme s Nikelszkým, nadaným, hladkým a zmaďarčeným. Po chvíli otvoria sa dvere a maďarskí študenti sa hrnú. Miestnosť sa nabije. Zahľadia sa na nás. Na Nikelszkého. A odchádzajú. Nemajú vraj kľúčov od brány! Ostaneme s Neckárom sami a chápeme. Vrchol oslavy mal byť: obstať náš byt a ak sme spolu, chytiť nás všetkých u nás!… Z Haneskovej aféry dostane sa hneď, ak sa dobre pamätám, i profesorskej konferencii. Hanesko však pre svoju genialitu má zástancov i v profesorskom sbore. Nevyhodia ho. Chodí už len k nám. Ešte raz nám chcú spraviť nápad na dom, keď je práve u nás on zamknutý. Istého Greinera, žida, nájdem na schodoch vyzvedať. Zoberiem ho rovno k direktorovi a Bruckner sa nás znova zastane. Mňa samého sa nikto nedotkne. Vie sa — som silný a biť sa viem. I učiť. Nepotrebujem nikoho. Raz pred gréckou hodinou nadá mi syn slovenského otca do panslávov. Fľasknem ho — padne. Ale som veľmi rád, keď sa chytro pozbiera zo zeme. Koncom roka odchádzajú maturanti — Pavel Neckár, Ivan Stodola a iní, ktorí sa na tie kežmarské deje iste pamätajú.

V oktáve som už vyhlásený ako notorický pansláv. Tak ma poznajú žiaci, profesori, ešte i kežmarské dievčatá. Hanesku už niet. Odišiel na Moravu. Pozdejšie umrel, chudák! V triede nás je zopár Slovákov. Chystáme sa na matúru. Ale čert nespí! Keď je reč o fotografovaní, osopí sa na mňa Maďar Kala: Ty bys’ nám to svojou panslávskou pofou len pošpatil! — Nedám sa fotografovať! odseknem krátko. Ani som sa nedal, o čom sa je ľahko presvedčiť na fotografii kežmarských maturantov z roku 1907. Pred veľkonočnými prázdninami vyzýva Poliak Adolf Abrhám, predseda samovzdelávajúceho maďarského krúžku celú triedu, aby sa so mnou, ako s človekom inak zmýšľajúcim, nikto nestýkal. Dostávam sa teda pod bojkot, a to dosť dôkladný, čo frapuje sčasti i samých Slovákov. Kto si z toho nič nerobí — je najmä Gallus Mráz zo Žiliny, nateraz doktor-lekár. Chodí so mnou — hovorí so mnou — na čo ja vďačne spomínam i dnes. Po matúre, keď mi vydáva správca Karácsonyi Zsigmond svedectvo, vraví: Ste praematurus. Obžalovali vás u mňa z panslavizmu. Nechcel som to dať vyšetrovať… Večer sa už pridá ku mne veľká časť maturantov a hodujeme na rozlúčku v druhom hostinci, kým Maďari v druhom. Moji priatelia, Haviar, Ošvalda, Pavel Žuffa, Mráz na to sa tiež iste pamätajú.

V jeseni zapíšem sa v Bratislave na teologickú akadémiu. Tam je Neckár, Fr. Hollý a do tridsať dobrých Slovákov. Akademikov maďarského ducha asi tiež tridsať. Hotový národnostný parlament, kde sa počítajú hlasy. Prvé „nazdar!“ včlení ma do slovenskej národnej skupiny. Hneď začiatkom semestra stane sa incident. V ktorejsi kaviarni pri divadle pohádajú sa rumunskí právnici s maďarskými a s pomocou niekoľkých vojakov — Rumunov — vyhádžu ich na ulicu. Na druhý deň je razia. Maďarskí jogászi, pod vedením ozrutného Györffiho, chodia po meste a inzultujú študentov, čo hovoria inak než maďarsky. Prechodíme sa piati po dunajskom brehu od propelera k Rybiemu rínku. — Fuj! fuj! disznók! gazemberek! (svine, lotri!) — prefŕľa popri nás Györffiho čeliadka. — Spýtajme sa ich, čo chcú? — vravím kamarátom, ani netušiac, čo je vo veci. Ale jogászi nedajú na seba čakať a sú nám hneď za pätami. Neckár mi vtisne palicu do hrsti a priatelia z druhej strany cesty hľadia, čo bude… Györffiovci ma obstanú. — Vy sa opovážite špiniť Maďarov? — osopí sa vodca na mňa. — Prečo? Nepoznám vás! — vravím. — Ale ja vás poznám. Vy ste panslávska sviňa! Ak nie, povedzte za mnou: nech žije Kossúth Lajos! Nepoviem! Napokon Kossúth dávno umrel! — Tak practe sa stadeto! — Nejdem! — Kúpali ste sa v Dunaji? — Kúpal! — Chcete sa ešte? — Nedbám! — Po tomto priateľskom dialógu chytil ma Györffi a chce zdvihnúť ponad zábradlie — do Dunaja. Nejde to! — Podajte mi palicu! vraví zbrojnošom… a šľahne po mne. Nato mu ja palicu polámem na hlave. Ľudia sa počnú zbiehať. Jogászi ufrknú, aby nás nezavreli. A ja si nesiem v ruke trofej — rúčku z palice a idem na akadémiu. Tu je hneď radosť. — Vyhodia ho! Z našich Štefan Osuský, teraz profesor na ev. teológii, ide k direktorovi Masznyikovi a rozpovie mu vec. Na druhý deň nová demonštrácia. Poobede čakajú nás pred ev. internátom jogászi s Györffim. — Ten dostal! I ten dostal! — ukazuje Györffi na mňa. — Však vy viete, kto dostal! odvetím mu s dobrou bakuľou v ruke, čo mi vtisol ktorýsi z kolegov. — Chcete ešte dostať? — vyťahuje dlhý nôž z palice. Obrátim sa a idem za ostatnými. Jogászi sa zošikujú a spustia: Isten áld meg… Kossúth Lajos azt izente atď. až do Konventnej pred akadémiu. — Éljenek a magyar theologusok! Abcug a pánszláv theologusok!! A rozídu sa. Volá ma direktor Masznyik. Rozpoviem mu, ako ma napadli i ako som sa bránil. Je schôdzka akademickej mládeže. Podám osvedčenie presne, ako sa to stalo. Zo švagrov reční jeden-druhý proti mne. — Ale páni, keď človeka uhryzne pes — kopne ho do zubov… rozotne Masznyik gordium v môj prospech a tým sa rozhodne vlastne i to, či budem farárom a či nie.

Život študentstva je rušný… Tí dlhovlasí, tmavozrakí panslávski teológovia, čo rozkúskovanie Maďarska odbavia na ulici… píše o nás maďarská tlač. Tam sme pri zakladaní Prúdov. Som ich spolupracovníkom. Píšem radikálne. Náčrt — Hudba vládcu miliónov, pojatý i do zbierky Z drobnej prózy, je ostrý protihabsburský výraz z tých čias. Keby sa Ivan Markovič vedel pamätať, čo mi povedal na to! Pravda, on vtedy ešte nebol socialistom. Probujem sily literárne. Prebíjam sa ťažko. Po skúškach ideme s priateľom Šenšelom do Škótska za Scotus Viatorom. Sotva ovládame angličtinu, informujeme kde-koho o zotročenom Slovensku. Hľadáme priateľov pre našu vec. Použijeme lásky a pohostinstva pána dr. R. W. Seton-Watsona aspoň poďakovať sa mu za veľkú prácu, čo koná pre slovenský národ a Slovanov vôbec. Charles Saroleu, veľký ctiteľ Tolstoja, uistí nás, že sa tiež ujme slovenskej veci… Vrátim sa domov. Kaplánujem v Modre… Uprázdni sa fara v Moravskom Lieskovom. Hlásim sa. Biskup Baltík ma vytrie. Cítim: nie som z tých, ktorým budúcnosť rastie na široko. Na Pribyline už poldruha roka nemajú farára. Počiatkom roku 1913 idem ta. Nepýtam sa ani z čoho budem žiť. Príde biskup Geduly vizitovať. Žasnem nad poklonkárstvom, akým je obstavaný. Pohádam sa s ním. Len milosť božia, že ho na Pribyline neporazilo! To môže dosvedčiť najmä župan dr. Method Bella. Politicky je ticho. Nevolí sa. Iba do župného výboru vyvolíme, ak sa nemýlim, dr. Bohuša Klimu. Som členom národnej strany a mám i legitimáciu z toho času. Učím svoj ľud, píšem a staviam školy, aby ich nevzal štát a nepomaďarčil. Pracujem spolu so svojím inšpektorom, zosnulým dr. Jánom Rumanom. Sotva vstúpim do života vypukne vojna. Píšem stupňovanou silou a pod menom. 1915-ho vydá Geduly pastiersky list za vojnu. Prednášam proti nemu na kňazskej konferencii a prednášku uverejním v Cirk. Listoch r. 1915. Zapĺňam slovenské časopisy beletristické i politické. Všetky práce prechodia cez ruky cenzorov. Čo vytrú v N. N. v Martine — pošlem do Pešti Týždenníku. Čo by neprešlo ani tam, dám do Bratislavy Robotníckym novinám. So Zochom vydáme v niekoľko tisíc exemplároch na kartone protimilitaristickú modlitbu dieťaťa. Slovom, robím, čo môžem zo zapadnutého kúta — odstrčený od sveta — až do prevratu. Čomu žijem v ten čas a čo cítim, vedeli by povedať z mŕtvych najlepšie Rumanovci — a zo živých — Samko Búľovský, apatekár v Hrádku.

Asi rok tomu, či viac, cestujem z Modry i so ženou. Hovorím nahlas. Okolo Piešťan obstanú ma vo vozni mladí ľudia a slečny. Učitelia! — Vy ste farár Rázus? Ja som Šefránko, učiteľ — hovorí jeden z nich. Bol som za vášho času na lýceu v Kežmarku. Pamätám sa na vás. Vy ste už vtedy vedeli, čo sa stane!… Svedkom toho je, myslím agr. tajomník Dvorák a p. učiteľ Šefránko sám.

Ale dosť!

Spomínam, keď musím. Ináč by som ani nespomínal len sám v sebe. Potvárajú ma z nenárodovectva od rokov, hoci som dával národu, čo sa dalo v mojich skromných pomeroch. Práca za národ sa neplatí — ostalo heslom, pravda, len pre nás niekoľkých. Páni si dali prácu za národ väčšinou dobre zaplatiť. Niekoľkým dostalo sa nám špiny a zaznávania. I tak dobre! Jednako mi len príde na myseľ — čo sa zmenilo v pomere mojom k svetu, čo ma obostáva — čo, od toho Kežmarku, Bratislavy? Či mám vo svojich kritikoch a sudcoch aspoň takých Karácsonyi Žigmondov, alebo Masznyikov — hoci som v službe čistej slovenskej veci, či víťazí? Keby mi bol kto povedal pred prevratom — príde doba na oslobodenom Slovensku, že sa musíš brániť ešte len i proti potváraniu z nenárodovectva — bol by som mu proste nadal do bláznov.

A tá doba je tu! Kto to má na svedomí?

Nepokračoval by som… Nie je milé písať o svojich veciach. Ale po našich školách a úradoch rozposielajú sa zasa pamflety proti mne. Memoáre si nenamyslím písať, hoci by som hneď dožil i staroby. Jednako povinný som ešte čo-to poznačiť aspoň pre úzky kruh svojich priateľov a čitateľov Národných novín.

Musím sa vrátiť na Pribylinu. V tomto krásnom, malebnom kraji prejdem prvou a dôkladnou skúškou života. Školy nám letia a obec je úžasne zapožičaná na kúpu pozemkov. Škôldozorca stavia alternatívu: stavať, alebo poštátniť! Mali sme teda ešte zavesiť nášmu ľudu ťažké tisíce vtedy, keď nebohý Ján Ružiak, ako predseda banky, hrozil už Pribyline — ak si vec nezariadia — exekúciou od prvého čísla. Pozemky zakúpila táto národnej veci úprimne oddaná, prebudená obec, keď chcela vyhnúť erárnemu nátlaku pri voľbách. V takomto stave rozhodneme sa stavať. Cirkevníci z poriadky vozia hlinu. Narobíme si tehly i vypálime. Zháňam drevo od štátu. Nedajú nám: sme panslávi! Konám — konečne povolia, ale v mieste, odkiaľ sa neoddá voziť. Narúbe sa z poriadky v urbárnej hore také, aké príde pod ruku. Z poriadky váľame staré masívne stavy. Tam som so svojimi dobrými ľuďmi v daždi i vo vetre. Potešujem ich i pomáham. Stavbu prevezme domáce murárske konzorcium. Ľud pracuje lacnejšie, ochotne. Ale trápenie rastie. Vypukne vojna — stavba nedohotovená. Staráme sa o to so zaslúženým kurátorom ďalej. Konzorcium stavbu postúpi. Prevezmeme ju na svoju ruku i dokončíme. Takto dostavíme, napnúc tie najposlednejšie sily, slovenskú národnú školu na Pribyline, aby sa nemusela pomaďarčiť. S hmotným zaťažením myslím tak: ak to nepôjde vyplatiť — musím preč, sbor ostane fíliou za čas a dlžobu vyplatí si z farárskeho platu. Toho je však nie treba. Peňažné pomery zmenia sa za vozy, dlh vyplatí sa ľahko. Ja však po stavbe ochoriem a dostanem zapálenie svalov.

Prechoreného stiahnu ma k vojsku do Lučenca. Tam som však iba tri dni. Vojenský lekár, Čech, počujúc, že som Slovák — napíše mi hneď svedectvo. Idem domov — nevolajú ma viac. Len po rokoch dostanem diplom od Kriegsministeriumu, Wien. Pochodí všetky kádre, kým ma nájde. V ten čas sme už my, liptovskí ev. farári označení za úplne nespoľahlivých. Nechajú nás doma. Čas využívam, ako viem najlepšie. Hospodárime so ženou, keď chceme vyžiť. A píšem… píšem! Starí vodcovia umierajú. Vajanský umrie. „Beda kraju, nášmu kraju: — iba zvony vyzváňajú!… Iba ruku púšťa ruka, iba žiaľom srdce puká!“ Zdá sa mi — čujem, ako tlkoce srdce môjho hynúceho národa. Cítim povinnosť písať a volať, hoci slabým hlasom do rastúceho ticha na slovenskom cintoríne. Nevyzdvihujem: Slováci, Slovensko? Však na Slovensku len od prevratu sú zmätené pochopy o tom, čo sme! Čo by sme potrebovali hejslováčenia? Keď Krasko napísal Otroka, nevedel každý — kto je ním? Keď som ja označil „rod“, „národ“ atp. azda nevedeli Slováci, že nemyslím národ maďarský, český alebo poľský? Uverejňovať v roduverných slovenských časopisoch — znamenalo mať vyložené a otvorené karty. A keď si tak prelistujem tri knihy predprevratových svojich veršov — Bože môj, načo to vlastne vyšli tie práce v republike? Zo súvisu povytrhávané slohy, prekrútené — vykrútené a vypočítavé capnuté mi do tváre! Kniha Z tichých i búrnych chvíľ. Verš Nebyť teba, drahá… je symbolickým výrazom môjho duševného boja cez deštruktívny radikalizmus až nihilizmus k pozitivizmu života. Ja som v planej spoločnosti ľudí nesedal. Nekartášil som. Veď moji spolužiaci žijú a vedia! Ale áno, rozumkáril som vyše miery, filozofoval som — až sa mi zrumil názor na svet, vynesený z rodičovského domu a ostal mi len „úsmev ironický“. Ktorý hĺbavejší mladý človek neprejde cez to? Verš Biže, Bože, biže… Tradičná lojálnosť. Nie moja — veď som ja napísal protihabsburský náčrt Hudba vládcu miliónov — ale lojálnosť más — i slovenských más toho času. „… najvernejší trónu: nevyšľahla zrada jakživ z nášho domu!“ veď sú to ani nie moje slová. Neapostrofujem ich, neviem od koho pochodia, beriem ich, ako ostatné z úst tých más a končím: „Biže, Bože, biže — kto ťa neposlúcha, ale my dnes-zajtra ratolesť sme suchá…“ Pri takom duchu slepej lojálnosti totiž! Čo je to lojálny sonet? Verš Ohlás sa, Bože! Čierne zúfanie otca, ktorý želie stratu syna a volá na Boha: — „Či sa staráš o nás?“ keď totiž môžeš na to hľadieť, čo sa robí? „Ó, znič nás, Bože, ale sa nám ohlás!“ Volá skazu na seba, chce počuť hlas boží v hluku zlosti sveta, inak tratí vieru! Kde je tu reč, aby Boh zničil môj slovenský národ? Nikde! Verš Si čula smiech ten Smrti?: šli, ako kŕdeľ tichých baránkov…, t. j. francúzski vojaci! Barani? Hlúposť! Beránek jde, nesa dluhy… Beránku Boží, Kriste… Beránku Boží tichý… spievame my, evanjelici v chrámoch o Pánu Kristu. Pravda, slovo „baránok“ — nemohli by sme zameniť so slovom „baran“, ako spravili mne. Povedať niekomu „baránok“ — je znak lásky, je v slovenčine pocta. Povedať „ty, baran!“ je urážka. „D’Anunziovcom“ — nadávka na D’Anunzia? Protest proti „sacro egoizmo“ — všade na svete i u nás! Pravda, mal som napísať rovno Vilhelmovcom, Tiszovcom… kam bolo mierené, čomu naše čitateľstvo iste rozumelo. Verím, niektorí páni boli by radi, keby som ja bol zhynul niekde v žalári alebo na popravišti. Mali sme umrieť za prevratu — vravíme si neraz so ženou — ako dožiť sa takýchto zvrátených pomerov! A som presvedčený — nech Maďari zariadia také dimitrijevičiády proti slovenským spisovateľom a básnikom — ani jeden nezíde dobrým koncom. Najmenej ja! Píšem otvorene proti hlásanému heslu — „nech žije vojna!“ V svojej prednáške r. 1915 protestujem proti biskupskému listu Gedulyho. Kriticky postavím sa ešte len i proti starozákonným náhľadom Lutherovým. Dnes je to pre evanjelickú cirkev duševné plus. A dožijem sa? Zneužijú proti mne i knižku dr. Štefana Osuského, teol. profesora, že som vraj roznecoval militarizmus! Píšem Osuskému: zneužili proti mne i Tvoju knižku! Odpovedá mi 27. novembra 1926 medziiným: Prečítal som opätovne svoje dielce Vojna a náboženstvo z roku 1916 a nenašiel som ničoho, čo by bolo možno použiť proti Tebe čestným spôsobom. Nie je pravda, že by som tam bol napísal, že si uznal očisťujúci vplyv vojny. O Tvojich vojnových úvahách a básňach som písal na str. 24 — 28. Píšem tam práve naopak atď. Keby som musel, mohol by som list i celý uverejniť. Ale postačí! Verš Hoj, zem drahá… píšem v prvej polovici októbra 1918 obrátený k Maďarom demonštratívne v iných tónoch… Chcem tým vyjadriť: dosiaľ ste volali vy — otrokmi sme boli — viacej nebudeme. Teraz voláme my, ako rovnoprávny národ! Verš vyjde najprv v Slovenskom týždenníku, Budapešť. Má len tri strofy. Terajšia predposledná je prirobená. Kradnúť? Imitovať? K smiechu! Kto napíše niekoľko sto veršov ľahko — ten nemá čo byť lakomý! Plagiátstvo chce mi i pozdejšie dokazovať ktorýsi dobromyseľný český profesor na verš Posvätný vzdor (Kameň na medzi). A ja darmo píšem, že Vrchlického verša Cikánovy housle neznám ani dnes. Dej mi rozpovedal Michal Žákovič, i dnes žijúci Lieskovan. Skúsil to za okupácie Bosny na vlastné oči. Ján Zeman, ev. farár trenčiansky upozornil ma naň. Teda…

Na Pribyline žije sa nám ticho, ale ťažko. Pekný kraj i ľud, ale chudobný. Uverejňujem v českých časopisoch i cez vojnu. Kornel Stodola píše mi viac ráz z Viedne. Nemôžu vraj dať bohovia jednému všetko, už ako tú tatranskú krásu i blahobyt. Na jeho list napíšem i verš Búrou stonú hory — na nápev zakázanej: Nad Tatrou sa blýska. V lete 1918 príde nás potešiť Karol Chotek, univ. profesor. Ďaleko od sveta neviem nič. Len tuším. 30. septembra 1918 pochovávame priateľa, výborného učiteľa a národného pracovníka — Jána Chalupku. Odberám sa od neho na pribylinskom cintoríne asi v tom zmysle: prečo si už neostal? Však slnko naše už vychodí… Verš Pohreb na mori je na pamiatku toho. (Zbierka Hoj, zem drahá…) Prítomní sú dr. Janko Rumann, senior Šimkovič, učiteľ Bárdoš a mnohí. Tichá konšternácia! No, no, pán brat — vraví mi Šimkovič — len aby ste nemali preto vytriasačku! Rumann zas hneď, ako pravotár: Vieš, Martinko, ak by niečo — takto sa bráň! V týchto veciach nie som však nešťastný. Veď som tam so Šrobárom na májovej manifestácii v Mikuláši. Robotníci ma pohraničiarom neprezradia a mám pokoj. V jeseni je zle. Ľudia chorejú na Španielku a mrú… mrú. I ja som chorý. Doobeda ležím, poobede pochovávam. Len akési veľké tušenie ma drží. Čo ja mám — zvesti, styky, alebo čo? Hľadím na mĺkvy Kriváň a počúvam, ako hukoce Belá. V posledné noci októbra umrie dr. Ján Lajčiak, ev. farár na Boci. Má byť prevezený do svojho rodiska, k nám na Pribylinu. Deň pohrebu je 31. októbra a ja ledva stojím na nohách. Preto nemôžem ísť deklarovať do Martina, čo sa mi dnes všetko vyhadzuje na oči.

8. decembra 1918 rečníme spolu s Hlinkom národu z balkóna župného domu. Kto by z nás i len tušil, čo ešte tento národ a nás samých čaká? Šťastný, radostný deň — Mikulášsky deň (v zbierke Hoj, zem drahá…). Cítim: darmo som netešil národ za čiernych rokov. Rozumie mi! Idem vítať vládu do Žiliny s Mikulášťanmi a na pozvanie českých evanjelikov odchádzam prednášať do Prahy. V Žiline sa zídu Šrobár, Hlinka atď. Hneď sa ukážu nezrovnalosti. Znechutený vrátim sa domov a napíšem epigram: Kliky-kliky… Politika ma nezaujíma. Myslím dobromyseľne: — dosiahli sme všetko! Rád by som žiť literatúre v pokoji a tichu. Za vojny vedel som pracovať len úryvkovite. Čakám vždy, že musím neodkladne k vojsku. Rozbíjam sa na drobné čísla. Po prevrate mám literárne plány. Starosti ma ubíjajú: niet ako žiť! Za boľševického vpádu s četníkom ma docitujú do Mikuláša. Prekvapený zvítam sa so Scotus Viatorom, ktorý si želal byť so mnou a so Šenšelom, známymi zo Škótska. V novinách čítať — mám byť vymenovaný za lektora na bratislavskú univerzitu. Zavolajú ma telegraficky. Idem so Zochom, vtedy už županom, k Štefánekovi. — Z čoho budem žiť? pýtam sa ho. Počujem smiešnu sumu, ak sa dobre pamätám vari 7000 Kčs na rok. — Ja mám kúštik chleba, netúžim… vravím. — No, to dnes Slováci nezmýšľajú tak… usmeje sa pán referent a sme hotoví. Ináč nemám sa čo žalovať: ponúk sa mi dostane. Volajú ma soc. demokrati, v ich orgáne uverejňoval som za vojny. Arch. Jurkovič zve ma do referátu pre zachovanie umeleckých pamiatok. Jaroslav Kvapil zas v Prahe z poverenia Šrobárovho za intendanta Slovenského národného divadla. I iní mi chcú zabezpečiť ozaj skvelú budúcnosť. Nedám sa na to! Prečo? Pre svoj plán: žiť v tichu a neodvisle literatúre. Žiaľ, nejde to u nás len tak. Ako predseda Spolku slovenských umelcov idem pýtať r. 1921 podporu pre slovenské umenie a literatúru do Prahy. Dostaneme pre literárny odbor 5000 Kčs. Čo s tým? Zo všetkého mám dojem, že je slovenská literatúra a umenie piate koleso. I Matica mi predchodí v ten čas viac len ako trpená inštitúcia. Aspoň ja som si predstavoval jej pôsobnosť inak. Medzitým mám nezhody na cirkevnom poli. Príde z Ameriky Pelikán — má zvláštne plány, i dobré, ale spôsob sa mi nezdá. Obávam sa o celistvosť evanjelickej cirkevnej organizácie. Som len dedinským farárom, bez akejkoľvek ambície, ale polemiku beriem na seba. Nevďačná to úloha, veľmi nevďačná! Bartošek podá návrh na odluku cirkvi od štátu. Zasa celá bitka, až po memorandum, prijaté všetkými sbormi ev. cirkve a podané snemovni. Pri tom píšem ďalej — vždy len úryvkovite. Pokúsim sa o dramatickú prácu. Ďaleko som od javiska! Prejdem z Pribyliny do Lieskového. Ťažko sa je lúčiť s krásnym krajom a rodným Liptovom. Keď však chcem uživiť rodinu — musím! Pod Javorinou slovenského problému po stránke hospodárskej, kultúrnej i osobnej. Do župných volieb r. 1923 ideme, národniari viac len pre nátlak na agrárnu slovenskú frakciu. Skutočne Hodža začne hovoriť nám blízko. Šrobár však ide do Ameriky prednášať proti Pittsburghskej dohode. Tuším v tom neúprimnosť. Píšem list americkým Slovákom a ten sa stane corpus delicti. Potom to už ide veselo: nápad za nápadom a prvý pamflet proti mne. Bránim sa článkom N. N. — žaloba! V skutočnosti podá sa oneskorene. Náhodou práve po pozdravnom kábelograme, čo dostanem koncom mája r. 1923 z Ameriky. Začínam chápať, koľko bije. Článkárim a píšem verše. Také — už zrozumiteľné. Ba až veľmi zrozumiteľné. Zasa pech! Keď ich vydám v zbierke Kameň na medzi — píšu Slovenské pohľady, že som neuhádol tón.

Tu mi prichodí pristaviť sa. Ide o ten tzv. politický tón, čo mi kde-kade vyhadzujú na oči. Predovšetkým — nie je všetko politické, čo sa takým označí. Tu sa u nás nevie, alebo nechce rozlišovať. Politickým je veršovanie stranícke, partajné — čoho je dnes dosť — ale nie to, čo bráni celý ohrozený národ. To bolo národným pred prevratom a pri našich neusporiadaných pomeroch je národným i dnes. Čo je — slovenský problém rozriešený a nezávisí od neho budúcnosť národa nášho pod Tatrami? Zjavné odtískanie hymny Hej, Slováci… nehovorí nič? Nuž mne hovorí! Hovorí, že verš bol a je vždy výbornou zbraňou proti úkladom potlačiť a pripraviť o svojskosť národ, čo chce žiť… Hľadať u nás to večne krásne, tajomné, ľudské — dobre! Ale to je dnes vyjadrenie búrneho života na Slovensku? A potom — to tzv. „politické“ nie je tiež večne ľudské? Neopakuje sa v každom národe a v každom štáte tragikomédia — intrigy, sebectvá, šplhúnstva… atď. Čo Machiavelli umrel? Starí Gréci a Rimania nepísali satiry? Lenže je to boj. Tu sa reskiruje. Dabunt malum Metelli — Nävio poetne… narobia zlého Metellovci básnikovi Näviovi! Pred niekoľkými dňami — veľká vec — príde k nám kino. Ideme si pozrieť skazu mesta Jeruzalema. Koľko tam rozoznať, čo sa veľmi dôkladne opätuje u nás! Starý Jeremiáš neuhádne tón a prorokuje veľmi nepríjemne, spustia ho do cisterny. Keď je zle, vytiahnu ho a koniec je: Jeremiáš, mal si pravdu, čo máme robiť? Začnem písať zatrpknuto a kruto? Nemám príčiny? Komu kedy zo Slovákov vrhli sa na literárne dielo, ako sa vrhli mne? Nemám väčšej politickej strany, nemám groša — mám pravdu a pero, čo mi chú vyraziť z hrsti — obrátim ho práve preto na zbraň. Povstane celý literárny smer, ktorý má odvahu tlmočiť, čo vrie v slovenských srdciach. Nemám optimizmu? Nemám, aspoň nie takého za každú cenu. Osvojujem si náladu národa nie od vrchu, ale od spodku — od životom ubitých, sklamaných státisícov, v nich rozoznávam čiastky tela, jeho nepatrným údom som i ja. To vysvetlí všetko! A ten život — plný odriekania, služby na všetky strany a úkladov! Začne sa intriga, udavačstvo. Verejnosť má príležitosť vidieť, čo sa deje, keď sa ma zastane baťko Škultéty. Nevie však, čo prežívam ja a čo tí drobní pracovníci okolo mňa. Môj priateľ, učiteľ Švec, iste si spomenie na pána, čo sa mu chválil, že sa mu Rázusovu cirkev už podarilo podmínovať! Klebety sa rodia ako huby po daždi a roznášajú sem-tam, ako vzácny tovar a odbytný. Prenikajú i do novín. Tu som vypudil českého učiteľa (slzy mi vystúpia do očí, keď sa lúčim s ním!) Zas som zabil Sokola (ponúkol som sa mu prednášať!). Kážem vraj, že nám za Maďarov bolo lepšie, ako teraz — udanie (bránim učiteľov pre školskú dochádzku pred rozmareným ľudom — tým najtaktnejším: každá duše vrchnosti poddaná buď!). Zaspím vraj na kancli, spitý a volám — sedem, osem, túz (nepijem, nepoznám karty!). A všetko možné i nemožné až po to najhoršie. Netreba len nájsť človeka, ktorý tým poslúži N. Y. D-ku, udržiavanému na takéto veci a je to. Nadať mi, bryzgnúť na mňa, je ešte dnes zásluhou, ale z roka na rok menej je tých, čo zásluhy tie honorujú. Kto čo kedy zlého napísal, alebo povedal o mne — to je materiál. Nepriatelia i priatelia — jedno! Dostane sa medzi nich Krčméry (pre tú obavu v Sl. P.), Zoch (pre dedinský farár v S. D. — obmedzený ect.), i Osuský (Boh zná prečo?). Ide o zdanie pravdy — počujem na vlastné uši. Mám sa brániť? Načo? A mám sa čím! Ak ma však slovenské roduverné spoločenstvo potrebuje — veď som nespadol pred pár týždňami z mesiaca na Slovensko — obráni ma samo. Ak nie — človeku, ktorý po Edinburghu, Londýne, Paríži — štrnásť rokov samotári, dávajúc národu, čo mu je v skromných pomeroch len možné, po toľkom sklamaní — tomu je už jedno, len nech má ľud svoj a dom svoj v poriadku. Ťažko je ujať človeku, čo nič nehľadá pre seba a zavrhnúť niekoho, komu môže byť vítaným konečne i pokoj zavrhnutého. Vykážu môjho inzultanta? Je mi už jedno. Skoro by som povedal: keď ste ma už upiekli… Je ešte niekoľko takých procesov. Zídu sa slovenskej veci! A tie pamflety! Odložte, dobrí ľudia, na pamiatku! Budú svedčiť dietkam našim o tom, ako sa chápalo heslo „demokrace jest diskuse“ a čomu boli vystavení národní pracovníci, snažiaci sa v záujmovom kruhu Slovenska i republiky uviesť do života to, čo T. G. Masaryk podpísal v Pittsburghu.

Ľudia okolo mňa tiež musia vytrpieť svoje. Ondreja Mikuláša, môjho spolupracovníka-učiteľa — radi by postaviť proti mne. Nejde to! Za volieb skoro celá veľká rodina zastane sa slovenskej národnej veci. Pamflety, letáky mi len poslúžia. Mikuláš Bušo, legionár, Svetský, Miklánek — majú hneď súdy… Svetský má na bratislavskej sedrii i s Dimitrijevičom. Mikuláš má čas pre podmienečný súdny výrok i veľmi podivnú disciplinárku, na jej koniec sme právom zvedaví. A nestanú sa u nás nijaké hrozné veci. Zato — ako to už u mužov býva — úder biča len dráždi a silí. Tak to skusovať i na celom Slovensku. Kto vietor seje — búrku žne. Musí to byť? Nevie nájsť pravda a spravodlivosť ľahší priechod do života? Zasvieť, slnko, zasvieť! Rád by som ešte písať — i radostné spomienky!