SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Studňa

Rád bys’ poznal dušu toho ľudu, krv jeho koluje v žilách mne i tebe? Poď, zájdeme k studni s pradávnym zrubom, vtesanej hlboko, veľmi hlboko do tvrdej rodnej pôdy! Dlhočizný žeriav nehybne hľadí na kamene, obrastené zelenkastým machom. No dna nedovidí.

Ak sa pýtame mimoidúcich na studňu — jedni ju chvália, iní hania… Najlepšie neveriť nikomu, iba sebe.

Chyťme sa žŕďky, a stiahnuc žeriav, spusťme vedro do vody.

A teraz, hore! Tak!

Sklamanie? Pravda! Čakal si vodu, ako ju ospievali spevci. — Vodu hôrneho pramienka, čistú ani krištáľ, zdravú, chutnú… A tu, hľa, múľ, piesok, smeti… Eh, kto by z takej pil!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

A jednak to vedro načrie raz i z čistej vody, zdravej a chutnej, len obnoviť nahnitý zrub, obtrhať mach, obmyť skaly a vyčrpkať zakalený obsah do poslednej kvapky, čo má byť svätou povinnosťou všetkých, ktorí nazývajú túto studňu svojou.

— Rád bys’ poznal dušu toho ľudu, krv jeho koluje v žilách mne i tebe? Nezabudni na studňu, ku ktorej som ťa doviedol!