ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá z nich klenie sa nad otvoreným vnútrom obrovského dómu, šinúc sa v smelých oblúkoch k centrálnemu bodu zázračnej stavby… Stojíme na galérii,^[11] kam sme sa dostali, semitkujúc a krútiac sa schodmi úzkych kamenných chodieb. Upozornia nás na steny, zdobené freskami zo života apoštola Pavla… i na hĺbku pod nami, čo už úzkosťou prejíma naše divácky užasnuté oči.

— Priložiť ucho k stene a naslúchať, prosím!… — pobáda ma sused dobroprajne. Chcem sa ho opýtať — načo? Ale vidím, robia to všetci. Urobím i ja a s údivom zachycujem slová: — Dóm tento započal budovať roku… potom číslo, potom meno geniálneho staviteľa s krátkou históriou vtelenia jeho predstavy. Všetko to počuť hlasným, prirodzeným hovorom. Ohliadam sa po susedovi. Naslúcha. I ostatní naslúchajú. Odkiaľ teda ten hlas?

Na opačnej strane galérie stojí náš sprievodca. Pery sa mu hýbu, zvuku slov však nepočuť.

Teda on?

Podiviac sa úkazu v návale dojmov, pozabudnem naň… Keď mi zas príde na myseľ — je večer a ja postávam na zožatých poliach rodného kraja. Hasnúcou oblohou plávajú bielučké obláčiky, prifarbené rumencom západu — predstavujú menivé formy a fantastické obrazy, im ja neviem porozumieť… Hádam! Tam, hľa — ani úryvok fresky, predstavujúcej výjav… Ale aký výjav? Kde som ja ten výjav videl? Aha, to je zo života Pavla apoštola…! V tej samej chvíli sa mi už i zdá, že stojím na galérii, hľadím na obrazy, znázorňujúce tisíce záhad života… Podo mnou priepasť, ak nazriem, úzkosť ma pojíma. Kým nad hlavou klenie mi tá druhá — grandiózna kupola ako z ametystu. Hlbočizná sťa bezodné more, ale nemá a chladná…

— Priložiť ucho k stene a naslúchať, prosím!… — ozve sa mi v duši. A ja, započúvajúc sa inštinktívne, s údivom zachycujem slová: — Dóm tento začal budovať… — potom meno, tajomné a sväté, potom ďalej, ďalej… A duša moja naslúcha zvestiam, po nich túžila, i paradoxným vetám, ktoré nikdy nerozlúšti…

Kto to? Odkiaľ ten hlas? Nevidím nikoho — iba milióny hviezd, čo sypú krotunké úsmevy do chlácholivej nálady pozdného večera… A predsa som čul tie slová, hoci i myseľ presahujúce… I dnes ich počujem, ak priložím ucho ku klenbe nesmiernej kupoly… I v tejto chvíli, keď cítim, že je Ktosi, a Ten — hoc by bol i na opačnej strane vesmíru — je mi blízko, blízučko, blízulinko!