ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď počujem žehrať na náboženstvo, prichodí mi na um stavisko staré, veľmi staré, s ozrutným vyčnievajúcim a neforemným uholným kameňom. Kto šiel popri dome — iste zavadil pohľadom do toho kameňa. Nejeden už dovrával majiteľovi: — Človeče, ako to len môžeš trpieť v tom uhle? Veď ti zohyzďuje celé bývanie!

Dlho uvažoval majiteľ, čo počať, keď on zas už navykol na kameň. Ľuďom to len nedalo pokoja. Vysmievali ho i nahovárali obnoviť dom, keď má za čo. Kto by vraj i býval v takej diere zo starého veku! Akýsi staviteľ vyrátal mu, ako budova postúpi v cene, keď sa krov pokryje gliedenou škridlou, steny obielia, okná natrú, ale najmä — keď sa ten ohyzdný kameň vyrazí z uhla…

— To si len za starých čias dovoľovali ľudia také nevkusné hlúposti! Vyvalíme to a podmúrame kresaným kameňom. Spodok ohádžeme cementom. Radosť bude pozrieť na to! — neustával staviteľ.

Človek pristal konečne.

Práca sa začala pri schvaľovaní mimoidúcich, z nich mnohí o kameň zavadili. Deti tlieskali od radosti, keď robotníci vyvalili kameň, a chcejúc polichotiť verejnej mienke — vrhli ho do neďalekej kaluže vedľa cesty. Uhol podmúrali, obhádzali cementom a o niekoľko dní bol dom ako nový!

Majiteľ sa tešil. Ale nezadlho. Steny, čo stáli nepohnute od nepamäti, počali sa pukať. Vápno sa rýpalo, tehla vypadávala raz tu — raz tam, až sa dom smerom k obnovenému uhlu naklonil. A keď sa istého večera zem nepatrne zachvela — zrútil sa s rachotom na hromadu a obyvateľov zasypal.

To mi prichodí na um, keď počujem žehrať na náboženstvo, imanie to prazvláštneho druhu, jeho cenu poznať naozaj len vtedy, keď ho nieto!