SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď srdce nedbá skamenieť…

Pod dojmom prečítaných novín, rozpisujúcich sa práve o najvyberanejších nemeckých i nenemeckých barbarstvách, čo môj veľký kolega, Rich Dehmel, nazval hudbou sfér — ovládaný odporom i mdlobou zdriemol som na chvíľu.

Zdalo sa mi, že som umrel. Akási nepochopiteľná ozvena plaču a trúchlivej piesne doznievala mi v podvedomí, keď ma zarazil hlas, naň zatrepotala krídlami moja oslobodená duša.

— Čím chceš byť? — počul som určite. — Čím chceš byť na zemi? Lebo ti ešte neprišla hodina ostať s nami večne, čím chceš byť? Panovníkom?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

— Nie, Pane! — odvážil som sa prevravieť. — Zrodiac sa v purpure a sniac pod baldachýnom, nevedel by, čo viem dnes, a nevidel, čo vidím… Zatúžil by azda i po stolici Tvojej a upadol v nemilosť.

— Teda biskupom!

— Ani tým nie, Pane!… Vo vysokom postavení nechápal by Tvoje slovo, ako ho chápem teraz. Alebo by nebol vládcom vlastných úst a zas by len upadol do nemilosti u Teba.

— Azda štátnikom?

— Tak by som sa musel zriecť svojho čistého svedomia a zaplatiť stav veľmi draho!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

— Rec teda sám, čím by si bol rád?

— Spevcom, ked už tak. Zas len spevcom svojho milovaného a zaznaného rodu, — chcel som odpovedať na otázku čo najúprimnejšie, keď sa mi vynorili z povedomia myšlienky pani Lewaldovej[9] a v sluchu zašumel mi perverzne slastný vzdych jednej z jej bezsenných nocí:

„Tri tisícky mŕtvych Angličanov pred frontom!“ Nijaká symfónia neznela by mi teraz lahodnejšie! Ako to príjemne prúdi nervami, útešne, nádejne: „Tri tisícky mŕtvych Angličanov pred frontom!“ — až do snov to doznieva a šumí ako lichotivá melódia vôkol hlavy…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

— No? — vytrhol ma zo stŕpnutia onen premocný hlas: — Hovor, zem ťa čaká. Čím chceš byť??

— Bralom, Pane, najpríkrejšim bralom, zarazeným do nebotyčného štítu mojich výšin. Bralom, k nemu nedoletel by ohlas „kultúrnych“ dolín a ktoré by neznesvätila nijaká ľudská stopa…!!

A precitnúc — hľadel som na všetko chladne, zvysoka, akoby sa mi len skutočne splnila moja nevšedná žiadosť. Iba sa neviem viac zbaviť smutných mračien, čo tak rady sadajú na bralá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[9] Velhagen und Klasings-Monatshefte.