ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Redaktor Morton patril medzi ľudí, ktorým nedožičilo nebo ostať tuctovým človekom. Už od detstva javili sa uňho všelijaké vlastnosti a vždy sa našiel niekto, komu zavadzali. Všetci jeho kamaráti mali rovné uši, jemu jedno bolo vyššie ako druhé. Keď išli zo školy, ostatné deti snažili sa ísť rovno ako vrabce po vychodenej ceste. Morton ponavštevoval cestou všetky kúty, našiel každú barinu, obzrel si Cigánov i komendiantov, keď sa vrátil domov, obyčajne vždy s voľajakým defektom, alebo na šatách, alebo na sebe. Hovoril málo, ale viac zazeral, akoby sa chcel pustiť so všetkým za pasy. Aj sa púšťal do kdekoho, pričom, pravda, mal šťastie i nešťastie. Ľudia vedeli, že sa učí dobre, keď sa však čo zlé stalo, — padla hus, alebo sa zažal stoh od blesku, prvé podozrenie bolo vždy na Mortonovi, on si to odniesol právom, či neprávom. Takto hneď v detskom veku skúsil, aká je ľudská spravodlivosť. Keď odrástol, skúsil to viac. Navštevoval školy nielen začiatočné, ale i vysoké. Hral s ambíciou futbal, závodil v štúdiu a počali mu veštiť peknú budúcnosť. Chcel byť kňazom, inžinierom i lekárom, napokon sa dostal do redakcie veľkého denníka, kde mu zverili písať fejtóny.

Morton robil to svedomite. Kreslil minulosť i prítomnosť v podarených obrazoch, až to budilo pozornosť. Hlavný redaktor pocítil to hneď na počte odberateľov a povýšil Mortonovi plat, o toľko znásobil i ambíciu mladého človeka, i jeho odvahu, kdekoho a kdečo bral na svoje ostré pero. Predtým dosť bezvýznamný časopis stával sa stredom výpadov nespokojných, ale záujemcov, ktorí sa zdali mať z papierových búrok dokonalú radosť.

— Morton… Morton… Ján Morton, — zjavovalo sa vždy častejšie na stolcoch. — Čo len ten človek chce, kam ten človek mieri?

Sprvu boli len fejtóny, básničky, neskôr i úvahy a úvodné články dostali sa do tlače. Smelé články, ktoré nehľadajú priateľa, ba robili dojem, že má pisateľ akúsi nenormálnu túžbu rozhádzať si okolo seba i svojich chlebodarcov, partaj, redakciu a celý-celučký svet.

— Čo to len ten Morton myslí? — hovorili si novinári medzi sebou. — Chytá sa raz do toho, raz do toho. Raz fejtón, raz verš, raz úvahy. Tu šport, tu národné hospodárstvo, a hneď politika. Ešte by mal rébusy a krížovky zostavovať, — hovorili si ľudia od pera medzi sebou, keď tam Mortona nebolo. Jedni ho, pravda, i tu bránili, druhí trhali, čo vyšlo z jeho ruky, a hádzali do koša na papier.

— Ej! Je to fejtonista, — poznamenáva zvysoka buclatý pán, vyfúknuc modravý dym z fajočky. — Ten sa na poriadnu úvahu jakživ nezmôže.

— A jednak robia rozruch pre jeho smelé postrehy spoločenského života, — blysnú veľké okuliare v čiernom z ostrého nosa.

— Rozruch — rozruch! Hoď na hlavnej triede poriadnu skalu do výkladu, spravíš i poriadny rozruch a dostaneš sa i do novín.

— Možno i do basy, — hodí ktosi na smiech uštipačnú poznámku.

— A tie jeho verše, — pokračuje sa ďalej v analýze.

— Čítajú sa všade, hovorí sa — vplývajú i na masy. Ale sú prázdne ako vyzobaný klas, — nahne plešivý hlavu nakrivo. Predstavy hosťov nepohne ani francúzska farebnosť reči, ani ruská obsažnosť a revolučnosť. Škoda veru miesta, kde ju vytlačia. Tak sa písalo asi pred sto rokmi.

— A Rafael zaujímavo maľoval pred niekoľko sto. Takto sa to popresýpa. Všetko, čo vyšlo z Mortonovho mlyna. Ostane napokon len pozadná múka — zo všetkých chatrných snažení tohto človeka, ktorý už od časov nevysvetliteľným spôsobom rozrušuje stojaté hladiny.

Tento rozruch dostúpil však skoro na vrchol. Redaktor Ján Morton počal vydávať knihu za knihou, akoby len sypal. Jeho diela zjavili sa vo výkladoch kníhkupectiev, písalo sa o nich s chválou i s hanou. Záujem o pisateľa vzrastal zo dňa na deň, hovorilo sa, že sa osamostatní a nechá redakciu so všetkými jej klebetami plávať.

Čo by aj nie? Dôchodky mu rastú i bez toho. Veľkopodnik Fortúna vyvolil ho vraj do správnej rady. I jeho politické konexie rastú. Uvidíte, čo z Janka Mortona ešte môže byť.

Ľudia hádali, ten to, ten zas iné. Azda nejaká výhodná ženba, azda iná kariéra, ktorou by ešte zdvihol svoj osobný vplyv a položil bod po svojom úspešnom snažení.

— Čo ten človek môže ešte chcieť? — hádali blízki i ďalekí prajne i so závisťou.

Keď sa mu to dostalo k sluchu, trpko sa usmial a nechal ich stopovať ďalej. Videl, všímajú si ho veľmi bedlivo, ale k jeho najtajnejšej túžbe nevedia sa priblížiť. Vydáva ďalej svoje knihy, písal mnoho o svojich náhľadoch, prednášal i rečnil. Úškrnov a posmeškov ubúdalo. Ľudia prestali krútiť hlavami a vyrástol celý káder okolo neho.

— Chcel by vedieť, za čím sa ženie tento človek? — zišlo na um komusi v spoločnosti.

— Za slávou, za mamonou, — ozval sa iný, — ako všetci.

— Veď to všetko má. Načo by mu to bolo? Musí ho hnať niečo iné. Nejaká márnivosť. Neupokojená ctibažnosť a podobné.

Od tohto času venovali mu pozornosť z tejto tajomnej stránky. Nie div! O každom verejnom činiteľovi vedelo sa určite, čomu žije. Čo je hybnou silou jeho snáh a túžob. Za čím im duša piští a srdce umiera. Iba ten podivný Morton samé protirečenie. Vynoruje sa, rastie, a akoby mu ani nešlo o to, nehľadá priateľov a všade sa o ňom hovorí, o jeho zásadách, o jeho prednáškach, o jeho knihách, nehľadá peniaze — samy ho nájdu. Alebo je taký skromný, aby rástol z márnosti sveta tohto?

Vyhral veľkú literárnu cenu. Najintímnejší z jeho priateľov prišli sa s ním potešiť. Prijal ich vo svojom skromnom byte na predmestí a počastoval, ako sa svedčí.

Tešíme sa spolu s tebou, Janíčko, — zapíjali si prítomní čerstvo nakrájanú šunku dobrým silným vínom. — Dúfame, tešíš sa i ty peknému úspechu. Všade sa píše o tvojej knihe. Z výkladov volá na okoloidúcich a rozpredáva sa. Všímajú si to pozorne i tvoji protivníci a zaznávatelia. Teraz by mali dostať žltačku. Dosť sa ťa naničili, ale každá poctivá práca napokon nájde uznanie. Dokázal si najviac spomedzi nás. — Ale, ale, — zadíval sa trpklo Janko na prítomných — Keby ste poznali, aká bláznivosť ma láka od mala, zdržanlivejšie by ste hovorili.

— A čo-čo? — naklonia sa kamaráti ešte dôvernejšie. — Je to niečo nedosiahnuteľné?

— Je, — sklonil Morton ustato hlavu, kde na tmavých vlasoch presvital už sypký mráz. — Je to bláznovstvo, čím viac myslím na to, tým sa mi hlbšie vnorí v myseľ a zatína ostré pazúry do mojej nepokojnej duše. Zvedaví ste, čo to môže byť? Čo nedá pokoja človeku, ktorý naoko nemá čo si zažiadať, aby sa mu nevyplnilo, a pozrite, ako málo-máličko je toho, čo môže dosiahnuť. Pripomenuli ste mi odmenené dielo. Ale načo sa píšu diela? Načo knihy, načo sa píšu články a hovoria prednášky? Azda preto, urobiť človeka bohatým a slávnym, bolo by to málo a veľmi malicherné, opravdivý spisovateľ a mysliteľ chce viac. Musí chcieť viac, zvládať a opanovať mysle svojich vrstovníkov, i svojich priateľov. Je v tom čosi zo športu vyniknúť a zvíťaziť všade. A takto hľadel som na svoju úlohu oddávna, i na našu neústupnú verejnosť. Nechcel som jej dary ani výhody, nehľadal jej kariéru a vyznamenania, chcel som ju donútiť rozmýšľať mojou hlavou a slúžiť jej týmto spôsobom.

— Preto som robil všetko to, čo som sa podujal!!! Nastalo ticho, aké mrazí. Všetky oči utkveli na pohľade Jána Mortona s netajenou sústrasťou. Napokon ozval sa najsmelší z gratulantov.

— A preto ti to, Janíčko, naša verejnosť jakživ neodpustí.