Sochár a čas

Šiel Satan spred tváre božej, zaumieniac si dielo Stvoriteľovo obrátiť naruby. Zo svetla chcel mať tmu a z tmy svetlo, z mora pevninu a z pevniny more, zo skál rastlinstvo, z rastlinstva živočíchy, z týchto zas nerasty. Tráva mala byť pestrá, kvietie zelené, voda horiaca a plameň smäd uhášajúci…

Istý úspechu, poskakoval si veselo. Boh sa mu totiž zaviazal sľubom, čo sa mu podarí obrátiť, to mu prepustí do moci úplne.

— Hej, svetlo nebeské, — zvolal Satan na slnko práve vychádzajúce, — či sa ty musíš takto večne pražiť? Dám ti čierne rúcho, to ti lepšie svedčí a bude ti v ňom príhodnejšie. Chceš?

— Čoby! Keby som siahol po tvojom rúchu, prestal by som byť tým, čím ma stvoril Boh… — odbilo ho slnko.

Satan musel ďalej, lebo mal veľkú moc, len nad vôľou nemal moci.

— Hej, nôcka, — zavolá na tmu, keď ju postretol, — musíš sa ty takto večne vláčiť v tom ošúchanom čiernom plášti? Dám ti krásne šaty, slniečkové. Tie ti lepšie pristanú. Chceš?

— Čoby! Keby som sa obliekla do tvojich šiat, prestala by som byť, akou ma Pán Boh stvoril… — odbila ho i táto.

— Hej, more, — zvolal Satan, stanúc na brehu šírych, rozvlnených vôd, — musíš sa ty takto večne nepokojiť? Povrch tvoj premením v úrodné polia. Zastriem ťa lesmi, prizdobím kvietím a v údoliach tvojich vykúzlim mestá a dediny. Chceš?

Neobišiel lepšie ani tu… S pevninou tiež nemal šťastie. Skaly, rastlinstvo, živočíchy neposlúchli jeho sladké slová. Tráva sa nechcela zrieknuť zelene, kvietie pestroty, voda vlažnosti, oheň pálčivosti. Vôbec, na čom len utkvel pohľad pokušiteľa, všetko chcelo ostať len tým, čím ho Pán Boh stvoril.

Konečne nadaril sa mu do cesty človek. — Hop! — pomyslel si Satan, — nie je ešte všetko stratené! Zachránime zo sekery porisko… — A pozbieral všetku úlisnosť. Pridružil sa mu a počal rozprávať o svojej moci, bohatstve a sláve — tak krásne, tak úchvatne, až sa rozsvietili oči pútnika a ústa prevraveli: — Nedal bys’ mi z toho niečo?

— A ty čo mi dáš? — pozrel naňho Satan ako skúsený kupec na známu vzácnu starožitnosť, o nej vie, že mu už neujde z ruky.

— Eh, čože ja mám na čaru za také imanie?!

— A dušu?

— Tá patrí Bohu!

— A telo?!

— To zas patrí zemi! A potom, čo by povedali ľudia, keby sa dozvedeli o tom?

— Vieš čo, — nahol sa Satan k človeku a pošepol mu do ucha, — daj mi aspoň čiastočku svojho tela! Daj mi svoj jazyk na čaru, zamením ti ho iným, ohybnejším! Nik to nezbadá a ty dosiahneš, čo žiadaš…

Pristal a Satan naradostený viedol ho pred Boha.

— Kto si? — spýtal sa Stvoriteľ človeka, keď posmeľovaný svojím vodcom zastal pred prenádherným trónom. A tu jazyk chcel prevravieť po svojom, duša sa priečila, preto sklopil človek oči a mlčal.

I zamračil sa Stvoriteľ a prevravel k nemu prísnym hlasom: — Celé stvorenstvo odpovie mi verne na otázku, jedine ty nevieš odpovedať? — A obrátiac sa k Satanoví, doložil: — Svetlo ostalo svetlom a tma tmou, more morom a rastlina rastlinou, živočích živočíchom… tráva nezriekla sa zelene, kvietie pestroty, voda vlažnosti, a plameň pále svojej — preto, že som ich ja učinil, iba tento tvor čo podľahol zvodným rečiam tvojim. V ňom jedinom zvíťazil si, Satan, a čo som sľúbil — sľúbil som: ber si ho! Tvoj je s dušou i telom!!

Vtedy predstavil Satan Stvoriteľovi prvého renegáta.