ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len čo sa zachvel hrmot dochádzajúceho vlaku šerým ranným vzduchom vyhrnuli sme sa ako mrákava ku koľajniciam. Bolo to v prvé mesiace našej slobody, keď nebolo najľahšie cestovať z dlhej chvíle — nevediac čo užitočnejšieho — rozmýšľal som celú noc o tom, čo je vlastne politika? To slovo malo pre mňa dotiaľ podivné kúzlo. Vo všeobecnosti chápal som ho ako umenie žiť sebecky čo najmúdrejšie, ale v našom domácom živote upomínalo ma na čosi ideálne krásneho… na veľké snahy z lásky, na ťažké obete, prinesené bez osobného zisku. A tak to i bolo! V posledné časy som však badal, že sa i tu doma voľačo zmenilo. Pozoroval som strany a ich počínanie nútilo ma nakresliť si iný obraz o politike. K tomuto obrazu hľadal som farbu a čiary celú nudnú noc — no nemohol som vystihnúť zmysel, cítil som, ako je mi zo dňa na deň nesympatickejší…

Z ospanlivých myšlienok prebral ma ruch na peróne a strhol s ostatnými. Ženy z hladujúcich krajov niesli batohy na chrbtoch, plné múky a zbožia. Vojaci-civili, mužskí, ženské i s deťmi kde-tu — stáli pohotove vrhnúť sa na neosvetlené a dotlčené vozne. Predvídal som — bude stisk, ale takého čos’ som jednak len nepredpokladal. Ľudia zbili sa ani včely tesno, do zadusenia… rúk a rúk siahalo po železnom operadle vchodu a nastala mĺkva borba, bezslovná — azda od neodtajiteľnej hanby — ale tým neústupnejšia a krutá. Na tvárach, osvetlených akýmsi svetlom z výšky, vyrážala jediná túžba: hore, hore, len sa na schodíky dostať… potom na chodbu… do kupé! Niektorí z cestujúcich skočili do vozňa z druhej strany. Iní si zas pomohli oknom.

Mne sa dostalo miesta pri samých dverách, čo sa už nedali otvoriť. Prechorený nevládal som sa boriť a bolo mi to i odporné. Akýsi vojak vykríkol bolestne v stisku, že mu zmliaždime buchty. Vedľa zas fatálne šušľavá židovčička jajkala, že jej zadlávime dieťa. Tak sme netrpezlivo čakali, kedy sa pohne, až do posledného kútika nabitý vlak.

Ešte sa pár ráz márne dobíjali oneskorení a zúfalí pasažieri, keď trhli sa vozne a my sme uháňali zo stanice, súc si nepriateľmi navzájom — krásnou, romantickou dolinou. Po staniciach sa najviac zostupovalo. I ujajkaná židovka zbatolila sa so svojím ustráchaným bócherom. Niekoľko staníc, a uvoľnilo sa. I oddelenia sa vyprázdňovali — mňa však ako by len čosi prikulo na chodbe pri dverách. Prejal ma nezdolný odpor. Miesto unikajúcich telegrafných stĺpov, okopnených rolí, pučiacich stromov… dediniek… dolín videl som v zaprášenom okennom skle iba ruky… ruky do železného operadla kŕčovite zapäté… postavy, pomáhajúce si vynachádzavosťou, kliesnili si cestu všetkými možnými smermi zdola, zhora… oknami… boj mĺkvy — no tým bezohľadnejší a krutý — o záujem, najvlastnejší záujem (nakropený pomádou populárneho idealizmu): zasadnúť podľa možnosti do teplého, mäkko vystlaného kupé, ak nie — zastať aspoň na chodbe hoc pri samých dverách vo vlaku, čo pojachá údolím odkliatych bohatých krajov…

— To je to! — preblesklo mi hlavou, — obraz, na ktorý som hľadal vhodné farby a hádal čiary a črty po celú prebdenú noc. A musí to tak byť? spytoval som sa zápasiacich, o ktorých mi bolo jasné, že poznajú umenie, ako žiť, sebecky a — najmúdrejšie. Spod ťažkých, zlovestných mračien usmial sa mi rozmarne do tváre nový deň, ale jeho úsmev skoro zbledol — ba zamrel v šedivej nálade. Premkol ma žiaľ, ako pri pomyšlienke na čos’ veľmi drahého, čo zaniká kdes’ v diali — zaniká, nesľubujúc sa už jakživ vrátiť. A z hrmotu kolies bilo mi drsne do duše: politika… politika… politika…