ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá je ráno, keď ju slnko ešte spiacu polieva lúčmi a ona, budená švitorom vtače, počne sa rozhliadať po svetlej oblohe — bujnom stromoví, po cestičkách a chodníkoch, vysypaných bielym pieskom, objímajúcich v zelených rámcoch prekvitajúce kvetné hriadky, na nich svietia kvapôčky napadnutej rosy.

Vábna je i večer, keď sa rumeň západu jagá na jej vkusných viežkach, polievajúc všetkou vynaliezavosťou umenia zdobenú fasádu, a domáci v ľahkých šatách sedia na verande kochajúc sa v prostopaši čisto odetých dietok, preháňajúcich sa okolo ružovými prúdmi syčiaceho vodometu.

No najzvodnejšia je za teplej letnej noci, keď s hrdosťou kráľovnej prijíma vznešených hostí, a opovrhujúc kmitom hviezd i bledým úsmevom mesiaca — trblieta sa vo svojom vlastnom svetle, vpadajúcom hlboko do alejí, tajomných húštin parku a chvejúcom sa na rozčerených vlnách neďalekého jazierka.

Deti už spia v odľahlom krídle budovy, priestranné komnaty však zaváňajú výborným jedlom, drahým nápojom a dymom znamenitého dohánu. Množstvom lustrov ožiarená dvorana opája vôňou priesvitných šiat, dráždi ligotom šperkov a zvodom horúcich pohľadov. Vášnivá hudba stŕha pár za párom prúdom neviditeľných vĺn, ktoré unášajú, šumiac a víriac po hladkých parketách.

Akí krásni sú tu všetci, akí veselí! Hľadím im do tváre zblízka, hoc som i nie zo vznešených hostí. — Ako povedome a isté moci svietia ich zraky, ani oči kedysi panovavších gréckych bohov!

A keby vedeli taj! Keby len vedeli!!

Pod tenkou vrstvou zeme, kde stojí nádherná Vila moci a lesku… kde pestrejú sa hriadky kvetov a temnejú húšte… široko-ďaleko, kam len obrovský park zasahuje — sú srdcia, tlejúce ľudské srdcia, im násilné ruky ujímali z výhod života po stáročia, aby mohla vzniknúť táto budova s unášajúcou hudbou a do noci žiariacimi veľkými oknami.

A keby vedeli, že tie srdcia — hoc i dávno práchnivejúce, čakajú len na chvíľu, čo ich vyvolá, keď ich túžba ožije, a preraziac tenkú vrstvu zeme, vyvráti Vilu zo základov a park rozkoše obráti na úrodné polia šťastnejším pokoleniam.

Ó, keby vedeli!!… Vtedy by azda stŕpla tá vášnivá hudba, zhasli hýrivé svetlá, hostia i domáci roztratili by sa v iné strany, lebo hoc je i skazená ľudská duša, jednak sa jej len ťažko zabávať vo Vile, postavenej na cintore… na cintore!!