Sochár a čas
Autor: Martin Rázus
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Anna Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy, Viera Marková, Eva Studeničová
Milá je ráno, keď ju slnko ešte spiacu polieva lúčmi a ona, budená švitorom vtače, počne sa rozhliadať po svetlej oblohe — bujnom stromoví, po cestičkách a chodníkoch, vysypaných bielym pieskom, objímajúcich v zelených rámcoch prekvitajúce kvetné hriadky, na nich svietia kvapôčky napadnutej rosy.
Vábna je i večer, keď sa rumeň západu jagá na jej vkusných viežkach, polievajúc všetkou vynaliezavosťou umenia zdobenú fasádu, a domáci v ľahkých šatách sedia na verande kochajúc sa v prostopaši čisto odetých dietok, preháňajúcich sa okolo ružovými prúdmi syčiaceho vodometu.
No najzvodnejšia je za teplej letnej noci, keď s hrdosťou kráľovnej prijíma vznešených hostí, a opovrhujúc kmitom hviezd i bledým úsmevom mesiaca — trblieta sa vo svojom vlastnom svetle, vpadajúcom hlboko do alejí, tajomných húštin parku a chvejúcom sa na rozčerených vlnách neďalekého jazierka.
Deti už spia v odľahlom krídle budovy, priestranné komnaty však zaváňajú výborným jedlom, drahým nápojom a dymom znamenitého dohánu. Množstvom lustrov ožiarená dvorana opája vôňou priesvitných šiat, dráždi ligotom šperkov a zvodom horúcich pohľadov. Vášnivá hudba stŕha pár za párom prúdom neviditeľných vĺn, ktoré unášajú, šumiac a víriac po hladkých parketách.
Akí krásni sú tu všetci, akí veselí! Hľadím im do tváre zblízka, hoc som i nie zo vznešených hostí. — Ako povedome a isté moci svietia ich zraky, ani oči kedysi panovavších gréckych bohov!
A keby vedeli taj! Keby len vedeli!!
Pod tenkou vrstvou zeme, kde stojí nádherná Vila moci a lesku… kde pestrejú sa hriadky kvetov a temnejú húšte… široko-ďaleko, kam len obrovský park zasahuje — sú srdcia, tlejúce ľudské srdcia, im násilné ruky ujímali z výhod života po stáročia, aby mohla vzniknúť táto budova s unášajúcou hudbou a do noci žiariacimi veľkými oknami.
A keby vedeli, že tie srdcia — hoc i dávno práchnivejúce, čakajú len na chvíľu, čo ich vyvolá, keď ich túžba ožije, a preraziac tenkú vrstvu zeme, vyvráti Vilu zo základov a park rozkoše obráti na úrodné polia šťastnejším pokoleniam.
Ó, keby vedeli!!… Vtedy by azda stŕpla tá vášnivá hudba, zhasli hýrivé svetlá, hostia i domáci roztratili by sa v iné strany, lebo hoc je i skazená ľudská duša, jednak sa jej len ťažko zabávať vo Vile, postavenej na cintore… na cintore!!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
