ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedel som pri peci teplo rovnomerne vydychujúcej a postavenej z kachľov, podobných bielučkým tekviciam. Klávesmi znamenitého klavíra prehŕňali sa virtuózne pružné prsty dokonale vycvičených rúčok mne kvôli, len mne kvôli! Dávno som si to želal, ale nebol by myslel jakživ, že sa mi vyplní túžba práve v barokovej komnate opustenej grófskej paloty. Ako divne sa tu vynímala oná hlávka umelecky pristrihnutých čiernych vlasov! Z náprotivného kúta bol by jej mohol nazrieť do tváre v obrovskom zrkadle, siahajúcom medzi oknami až k povale, z nej liala sa zlatá žiara na roztvorené noty spod vkusne upraveného tienidla…

Naslúchal som spevu a idylickým akordom sprievodu o starkej slovenskej matičke, nevediac sa zbaviť starostí, ktoré ma vyvolali do huku veľkého mesta, čomu som už tak veľmi odvykol. Pomaly som naň zabudol, ako viazol v hlbokých, vykladaných oknách. I na barokové čiary dverí a povaly, i na hlávku umelecky pristrihnutých vlasov som zabudol, keď zaľahol mi v sluch vábny motív, plný smiechu a sľubov života…

— Kto ma volá? — pýtal som sa mimovoľne sám seba.

Miesto odpovede otvorila sa mi pred zrakom ruchom zvlnená ulica veľkého mesta a kás’ bohémska krása podávala mi ruku s okúzľujúcim úsmevom. Jej duša privravela sa mi vtedy v oných zvodných tónoch, zvúc ma z ubíjajúceho zátišia do ulíc, prekypujúcich rytmom a hýriacich pestrotou premien…?! A skoro by sa bol zadal, siahnuc po ruke. Sotva som sa však dotkol tenkých prstov, zarazil ma motív iný, mäkký a hlboký ani šum smutných vôd, valiacich sa kams’ do nekonečna… Vycítil som, to je bolesť bez konca, nesúca sa zďaleka… ďaleka, spod vysočizných snežných vrchov… Z hôr, ktorým som naslúchal od rokov, a od priezračných vôd, im som sa vytúžil neraz za sladkých večerov…

— Kto ma oplakáva? — zaprizeral som sa s otázkou do diaľnej diale, obliatej jasom chladného kúzla, až sa mi stretol pohľad s uslzenými očami tichej Samoty, pri jej nohách sedeli moji najmilší v očakávaní, či sa majú lúčiť a vydať na cestu za mnou… Nevládal som pohnúť rukou na znak, že sa nám začína nové obdobie v živote. Cítil som pohľady, čo na mne spočívali, kým oná bolesť rozlievala sa ako more v nádherných zvukoch vôkol mňa — ako more, naň vrhá svit vychádzajúce plamenné slnko. A nevedel som sa tešiť, ani netešiť som sa nevedel. Len som začal chápať, čo znamená trhať sa od hrudy, hoci tvrdej, hoci nežičlivej… Až mi i vyhŕkli slzy hojným prúdom do dlaní, nimi som svoju ustatú, nerozhodnosťou ubitú hlavu podopieral.

A vtedy som zbadal, ako rúčky spočinuli na klávesoch a hlávka umelecky pristrihnutých čiernych vlasov sklonila sa nad klavírom, ovládaná iste podobnou bolesťou, jej odriekavé, mäkké tóny niesli sa barokovou komnatou i v rozcítenej duši mojej — bez konca… bez konca…