ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Starý, mohol by si mi zájsť na drevo — už tretí deň, čo iba takými paberkami podkladám… — hovorila malá, poblednutá žienka mužovi, ktorý práve čo dojedal posledné zvyšky ľahkého obeda.

Starý — (už to rozumie sa v rodinnom slova zmysle, lebo mal od šedín ešte hodne ďaleko) kývol hlavou, čo značilo: nemaj strach, všetko sa stane!

— Otecko, aj ja pôjdem s tebou na Dunaj, už si mi toľko ráz sľuboval! — ozval sa asi jedenásťročný chlapec, ktorý dosiaľ pri otcovom boku pokojne objedal posledný koštialik.

— Dobre, keď sa ti tak páči… — potľapkal ho otec. — Aspoň mi niečo pomôžeš. Ale sa musíš poponáhľať zo školy. Dnes nemáme veľmi roboty… okolo štvrtej prídem z dielne, mamka nám dá niečo pod zuby, a pôjdeme.

Chlapec sa šťastne usmial, aj otec sa usmial, aj mamka sa usmiala. Ako divne znel ten blažený smiech medzi zelenými, mokraďou páchnucimi stenami, ktoré tam stáli vtisnuté medzi posledné domky veľkomesta pri samom Dunaji… snáď na posmech v diaľke dmúcich sa nádherných domov a palácov.

*

Okolo pol piatej bol už čln na vode. Syn sedel na prednej priečke s uzlíčkom na kolenách, otec stál na zadnom konci a dlhou žrďou tískal dosť objemný čln popri samom brehu proti prúdu.

— Abyže ste pred mrkaním doma boli, — volala z brehu malá, poblednutá žienka. — A dajte si pozor, lebo Dunaj je veľký, radšej menej naložte!

— Dobre, dobre, len nám priprav večeru, — znela odpoveď, a čln hýbal sa pomaly dopredu.

— Pripravila by vám, srdcom pripravila, len keby bolo z čoho! — zavzdychala ženička a sledovala pohyby člna dlho-dlho, až kým nezmizol za krovinami.

Ďaleko má ešte, chudák, ďaleko — a zrak jej, akoby chcel premerať dĺžku obrovskej — v lúčoch kloniaceho sa slnka trblietajúcej sa hladiny — až potiaľ — potiaľ, kde sa ona delí na dvoje ramien a tvorí dosť veľký ostrov, husto zarastený vrbinou, topoľčím, olšinou a kadejakým iným stromovím.

Nebolo to panské, ani nepatrilo ku kapitule, ale bolo to majetkom mesta, preto ani nikto nebránil chudobe, aby si zašla kedy-tedy niečo suchárov povytínať.

*

Slnce zapadlo — no naši drevári nechodili. Ostatne i dalo sa im to… Voda prudká — a potom ani dreva nenašli pohotove, muselo sa to hľadať, sekať na kratšie kusy, zväzovať do viazaničiek atď., pričom sa čas míňal ako dolu vodou.

Alebo ich snáď niečo zastihlo?

*

Na východe z temnej šmuhy podunajských lesov vynoril sa mesiac. Sotvaže pozlátil hladinu veľrieky, od ostrova odbil sa čln do polovice drevom naložený.

Boli to otec so synom… Za vidna nestačili, počkali na mesiac.

Otec sedel s kormidlom v ruke na zadnej priečke, syn voľačo opodiaľ na dne člna.

Voda hučala tupo… záhadne, do čoho sa miešalo kormidlo svojím — šlúm… šlúm — čľap…

— Dajže pozor, synku, aby sa nám niektorá viazanička nevyšmykla! — Syn vstal a oprel sa o drevo.

— Aleže drž rovnováhu, lebo sme toho trocha viacej vzali — upozorňoval znovu otec syna.

— Neboj sa! — odpovedal chlapec a zahľadel sa s obdivom na šeré brehy — na obrovskú hladinu, ktorou sa tiahol trasľavý zlatý most zďaleka… ďaleka… až po samý predok člna.

— Kto by ozaj po tomto moste prešiel? — skrslo v malej hlávke. — Pravda, anjeli by mohli chodiť po tomto moste? — pýtal sa otca konečne.

— Mohli… mohli… len si nestaň na jednu stranu!

Syn stal si naprostriedok a obdivoval ďalej krásu prírody: — Hľa, i hviezdy vidno pod vodou, ako hlboko! otecko, však je to krásne.

Šlúumum… šlúumum čľap…

— Krásne… krásne, len daj pozor!

Otec hovoril len ako z polosna. Dobre mu padlo trocha oddychu po tej mordovačke… A Dunaj niesol teraz na mohutnom chrbte, nebolo treba, len kedy-tedy kormidlom zatiahnuť. Darmo však — ani on sa nemohol ubrániť myšlienkam. Jeho Dunaj nezaujímal, ani mesiac, ani hviezdy… chudobný človek, keď má zamak pokoja — príde mu na um jeho bieda.

O tom rozmýšľal i on:

Mizerný je tento život, mizerný… človek lopotí od svitu — do mraku a sotvaže má čo do úst vložiť, a potom odev, obuv, byt… hej, veru sa je chudobnému človeku nehodno narodiť…! šlúum… šlúum — čľap…

Ešte dobre, že sa tohto dreva dostane… to hneď zvýši pár groší… ktoré by sa i tak do preplneného vrecka dostali…

— Otec… otec… hľaď, už lampy vidno…! — pretrhol ho syn v myšlienkach.

— Dobre, dobre… len sa nenapínaj!

… hovoria: páni a sluhovia boli a budú… Že bude somár ťahať vozík ešte snáď mnoho sto rokov — možné, ale že by toľko rokov bolo potrebné, aby každý človek prišiel na povedomie, že je jeden nie z hliny a druhý z porcelánu…!

— Otec, ja som už veru hladný!

— Len už počkaj… hneď sme doma!

… nie! — voľakedy musí prísť premena, musí…! nemožné, aby tisíce naveky orali po chrbtoch miliónov!…

— Ježiš, Mária… čo robíš??!

— Drevo… drevo… odviazalo sa… letí… jaj…!

Otec chcel zachytiť syna… no… výkrik… a Dunaj mal o dve obete viacej…

Po nábreží zaberal elegantný záprah. Akýsi šľachtic s objemným opátom viezli sa do mesta z niektorej vily.

— Osvietený pane… osvietený pane…! — koktal opát.

— Vidím… boli iste zase na mestskom dreve, kradnúť.

— A… trest boží… trest boží… — stenal opát a mrvil pátriky.

— A ty, čo neženieš… holomok? — zakričal šľachtic na kočiša.

— Osvietený pane, prosím ponížene… jesto tu člnky… či by sa im nedalo pomôcť? — prosím ponížene…!

— Nieto času… my musíme byť na minútu u barónky, rušaj!

*

Z vody akoby sa vynorila stisnutá — tvrdá päsť… snáď chcela niekomu privolať, že všetko len do času!

Na dunajskom brehu opretá o zábradlie tam stála poblednutá malá žienka znepokojene a čakala — čakala.

Už dávno mali doma byť… Už dávno, Bože… Bože! a zrak upierala ta do diaľky, kde sa Dunaj delí na dvoje ramien… Tak čakala… čakala…

Zrazu blízko brehu zbadala malú viazaničku… Slzy ju zaliali… opustenú.