ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kdes’ bolo…

Z povaly nízkej svetlice vysoko oproti oknu visela vkusná klietka. Bola to najzvláštnejšia okrasa domu. Pýcha, umiestená tak, aby sa o ňu potkol pohľad príchodzieho. I slnko, keď vstávalo, polialo ju prvými lúčmi. Drôty zjagali sa ako nitky, strieborné nitôčky. Žltučký kanárik vyskočil na najvyšší pántik a do sníčkov odpočívajúcich lúdili sa na pozdrav veselé, ostré trilky.

Bola v nich radosť z nového rána. Bola i láska, čím bilo to drobné srdiečko pod žltastým páperím pri pohľade na biele steny, okrášlené obrazmi čisto náboženských motívov — na zrkadlo, ovité brečtanom — na limbový kredenc s pohárikmi a kvetnatými várničkami, poukladanými v rade — na pár kníh po stole, viazaných v silnej koži — najmä však — na budiacich sa domácich, v nich poznal svojich živiteľov, vážiacich si jeho spevu.

Kanárik mal ich rád. Domového i domovú. Najmä však ich malé živé dievčatko, ktoré sa vždy s ním delilo, prihovárajúc sa mu štebotavým hláskom. V takú chvíľu rozspieval sa, až to štiepalo vzduchom. Zabudol na to, čo mu rozprávala matička o ďalekých voľných priestoroch, o svetlučkej oblohe a vonných hájoch s osviežujúcou húšťou a rozkošným kvietím. Myslel si, je na to — obodrovať domácich spevom. A to mu stačilo.

Niekedy, keď sa priveľmi zadíval na kraj oblohy, usmievajúcej sa naňho oknom, prejala ho nevysvetliteľná túžba: uletieť! I zaďubol zobáčikom do tenkého drôtu svojho väzenia. Počal nôtu bolestnú, prebolestnú, čo sa však na jedinké milé slovíčko zmenila hneď vo veselý švitor.

Iba jedna príhoda rozrazila to spevavé srdiečko, že nezacelelo viacej. Bolo to, keď sa domáci pohádali. Sedel na pántiku a spieval, akoby ich len chcel pomeriť. A tu — bác! Akýsi ťažký predmet šibol vedľa klietky, až sa zakolísala. I zaviazla pieseň v tom krátkom hrdielci ustrnutím a srdiečko pod žltučkým páperím bilo — bilo — šialene trepotalo…

Vtedy poznal speváčik, že je len okrasou svetlice. Okrasou, bez nej sa možno zaobísť. Nôtil ako prv, ale zvuky piesní leteli už v ďaleké voľné priestory svetlučkej oblohy a vonných hájov. Zobkal pohodené omrvinky, ale s túžbou, aby ich nemusel jesť dlho. I dievčatko sa mu už márne privrávalo. Odpoveď jeho podobala sa tichému úsmevu trpko sklamaného. Očká jeho svietili plachou nedôverou, až istého dňa odchýlenými dvierkami — nedbajúc na to, čo ho v neznámom šírom svete očakáva — uletel…