ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stĺpy… stĺpy… stĺpy… na dohľad jeden od druhého, vedľa cesty, zanesenej hrboľatými závejmi… Ako vzácne sú pre pútnika, brodiaceho sa pustými poľami v hmlách osievavej chumele! Mŕtve, odťaté od koreňa, sajúceho obživu z rodnej pôdy! — Ale ak priložíš k niektorému ucho, zachytíš hútor a v ňom prívet neznámeho — no spoľahlivého priateľa, čo ťa vďačne upraví do mesta, kam sa uberáš.

Podobne brodil som sa raz i sám cestou, po nej nebolo stopy. Do očú šibalo nemilosrdne. Nohy viazli v snehu sypkom a ostrom ani piesok. Nebyť tých stĺpov — neuzrel by jakživ červených komínov a štíhlych veží mesta. Tiahli mi pred zrakom pospájané omrznutými drôtmi a ochumáčovanými šiškami z porcelánu, ukazujúc smer… Nebol by som ich dal za všetkých veľkých ľudí sveta. Nebol! Pri tomto priznaní počal som nevdojak prirovnávať a i pre ukrátenie trápnych chvíľ — prešiel som pohľadom duše po geniálnych, mohutných osobnostiach, ako mi žili v pamäti od najstarších čias… Stáli vedľa cesty, zanesenej hrbolatými závejmi, ukazujúc smer. Uškrnul som sa sám divej predstave, cítiac, aké je to nedôstojné prirovnanie. Predsa — stĺpy, térom napustené, tajom hútoriace, stĺpy s drôtmi, porcelánovými šiškami — a rad najväčších osobností, tvorivých, geniálnych, čo srdcom a umom vyvolali obdiv šíreho sveta a získali úctu národu, ktorý, ak sa im i nepriznal, kým dýchali vzduch rodného kraja — zaplakal azda nad skvostne vystrojeným katafalkom. Alebo aspoň zastal s pietou po rokoch nad objavenou zapustnutou mohylou!

— Nie, rad a rad — to je nie jedno! — dotvrdzoval som si, akoby mi niekto protirečil. Sprítomnil som si, čo znamená stáť v strede tisíc a tisíc zvedavých zrakov… zažiť jubilejné chvíle veľkých uznaní… vidieť stĺpce hrubými literami tlačených novín s menom, tak zbožne ucteným menom, o ňom veršujú mladučkí básnici v nepovedomej nádeji, že ich budúcnosť odmení azda podobnou zdvorilosťou…

— Veľkolepé! — prevravel som nahlas, plný závisti a ambície. Z najbližšieho stĺpu čosi príšerne zakrákalo. Veľký čierny havran nadhadzoval sa na otrasených porcelánových šiškách a zakrákal znova, vplietajúc sa mi do myšlienok.

— Čo, havran, nie je azda hodno narodiť sa človekom veľkým na duchu, obdivovaným a vzbudzujúcim úctu a lásku celého národa?

— Lásku?? — zvuk tohto slova akoby len bol vyznel z onoho roztvoreného zobáka s natiahnutým hrdlom v podivný otáznik. Až ma to zarazilo. Uvažoval som o láske celého národa ako jednej duši, a ostali mi slová bez — obsahu. Národ, celý národ!? Keď tak máličko lásky v srdciach jednotlivcov, kde by ten vedel koho úprimne milovať?! Potrebuje srdcu i mysli imponujúce, veľké osobnosti z najsvätejšieho záujmu. A keď nemá? Postaví si ich sám vedľa cesty, kade sa hrnie k svojej lepšej budúcnosti…!

A havran, akoby len porozumel námietkam, zakrákal opäť a poskakujúc poletoval predo mnou, kade som sa brodil do vzdialeného mesta. Brodil bez závisti a ambície, vidiac už pred sebou len rad, jedinký rad stĺpov, na ne — ak sú nie potrebné — zabudnúť tak ľahko!!