ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rexovci boli rodina, ktorej sa na okolí závidelo. Mladý advokát dr. Ján Rexa pekný majetok zdedil i vyženil. Deti mal dve, Janka a Aničku — pekné ani obrázok. Chlapca počerného, ženúceho dohora ani šašina, dievčatko švitorivú babuľku so zlatou kučeravou hlavičkou, akoby vypadla materi z oka. Nechýbalo vtedy nič. Advokatúra išla dobre. Ľudia sa hádali, naťahovali ako od nepamäti — majetku pribúdalo. Mladá pani chodila často do kúpeľov. Zachovala si čistú pleť a hybkú postavu. Jej muž zas rád vychodil do cudziny, poznať svet, a zo svojich ciest vždy priniesol pekné dary pre ňu i pre deti.

— Tým už ozaj nechýba — už iba vtáčie mlieko, — ohliadali sa ľudia na nový pekný dom, čo si Rexovci práve vystavali v priestrannej záhrade. — A keby už mali aspoň dosť, — narážali na novú advokátsku kanceláriu, keď sa nedávno stal poslancom.

— Na dosť mnoho načim, — bolo čuť poznámky. Ľudia mnoho zjedia očami. Nerobili by to, keby lepšie poznali život. Ten nedaruje nikomu, nedaroval ani rodine rexovskej. Keď boli majetkove na vrchole a mali všetkého prebytkom, pani Amália Rexová len zbadá istého dňa nepatrnú vyrážku na mužovej tvári.

— Čo to máš pod okom, Janko? Akú škodu, — upozorní ho hneď starostlivo.

— Nič, — odvetí ľahostajne, prejdúc si dlaňou po tvári. — Zdá sa mi, uštiplo ma čosi, či sa mi len vyhodilo! Veď to zmizne, — uspokojoval ženu, ktorá sama mala sklon k hypochondrii, namýšľať si z malých znakov na veľké veci.

Žena zmĺkla, ale vyrážka pod okom nezmizla. Mesiac za mesiacom rozkladala pokožku — prehlbovala sa.

Advokát Rexa počal chodiť po lekároch, a to bol prvý mrak na jasnom nebi jeho rodiny. Nevedel dotiaľ, čo je nemoc. Nevedel, koľko nerestí skrýva sa pod jasavou pozlátkou v meste a na celom šírom svete. Ľudia si žili bezstarostne, chvatom využívali darov dňa mladosti, bohatstva, výhod. Využíval i on so svojimi. Nikto nemal drahšie šaty ako jeho žena, nikto lepšie opatrené a chované deti ako ona. Pri všetkej závisti nikto nemal toľko priateľov ako mladý pán poslanec, pred ktorým sa ešte — len otvárala budúcnosť. Čo si toho nasnili so ženou, čo všetko napredkladali, ako si zariadia dom s anglickou eleganciou, ako si zariadia záhradu, plnú prastarých stromov. Ako časť roka prežijú doma, časť v hlavnom meste alebo na mori. Veľké plány stavala bujná obraznosť v takých nádherných farbách! A keby človek vedel byť len deň pánom svojho života, boli by sa iste uskutočnili. Keď tu taká vyrážka pod okom advokáta, a pokazilo sa všetko.

Obrátil sa k miestnym lekárom o radu. Tí skúmali, predpisovali. Vyrážka pod okom sa len šírila, vjedala do tela a vyvolávala bolesť. Zašiel i na hlavnomestskú kliniku. Lekári venovali sa mu s ochotou, nielen ako poslancovi a bohatému človeku, ale s akousi dravou ambíciou pomôcť mu. Zvedavý bol na diagnózu. — Carcis! — znelo s tajomnou maznavosťou okolo neho, ani v blízkosti tigra na púšti, alebo hádam okuliarnika indickej džungle, s hrôzou pochopil, že má raka, a v tú chvíľu celá stavba jeho krásneho života zosutila sa na hŕbu. Pomyslel si na ženu, na jej hladkú, bezstarostnú tvár, na živé odrastené deti a — zaplakal. Pomyslel na vábnu kariéru, na dom, zariadený s anglickým komfortom, na šumiace staré lipy okolo neho, a zaľahol mu na dušu smútok ako mrak na hory. Iba keď mu prišlo na um jeho ohromné bohatstvo — rozjasnilo sa mu v očiach.

— Ech, čo by tratil nádej, — posmeľoval sám seba. — Rozum rodí sa i inde. Pôjdem do cudziny a pomôžem si.

To isté radila mu žena Amálka, to isté i dorastajúce deti, ktoré tušili, že nemôže byť s ním dobre, keď ostáva tu v tomto dome toľkých nemocných. Medzi mníškami, ktoré chodia nehlučne s toľkou odovzdanosťou za zamyslenými pánmi v bielych plášťoch.

— Choď, muž môj, choď, — ponúkol ho rozochvený hlas jeho Amálky. — Čo tam necháš polovicu majetku, a hoci celý — len sa nám zdravý vráť.

— Choď, otecko, choď, — žobronili za matkou i deti, Janík i Anička. — My budeme doma gazdovať a modliť sa za teba.

Pri týchto slovách nevedel sa chorý zdržať, objal ženu i deti a schytil sa na ďalekú cestu. Vedel už, podujíma sa na ťažkú úlohu. Informoval sa, že hľadá zdravie tam, kam sa obracajú oči šíreho usúženého sveta. Vedel o zákernosti nemoci, na ňu sú vypísané miliónové odmeny veľkých inštitútov, ako na nebezpečného dravca — zdolať ho, ale v duši jeho zablysla sa nádej ako rozsypaný, farbistý diamant v hranatom štrku.

— Idem! — Pohladil ešte ženu i deti a šiel.

*

Cestoval rovno do Paríža a pobudol tam dobrý čas. Vyhľadal najchýrnejších lekárov a tí zas robili, čo bolo ľudsky možné. Liečili ranu najmodernejším ožarovaním.

Tá počala i schnúť a on v nádeji vrátil sa za svojimi. Našiel ich v zlom. Od jeho odchodu akoby sa rozsypalo vrece nešťastia na panský dom v záhrade pod šumiacimi lipami. Bielučká Anička v nestráženej chvíli padla do rybníka a zavrela pekné oči na večnosť. Janko skočil z vŕby pri kúpaní v rieke boso na rozvalenú, čerstvú prsť a skántril ho tetanus. Rozžialená mladá mať stratila sviežosť svojej krásnej pleti, uvädla do nepoznania, ako kytica, ktorú už týždne zabudli poliať.

— Hrozné! — lapil sa nešťastný otec za hlavu, keď mu povedali o tom. — Čo som vykonal zlého, keď ma osud kára ako toho Jóba, a keby bol už tomu koniec! — Objal bledú ženu, chvejúcu sa ani pavučinka, a zaplakal.

Služobníctvo na prstoch chodilo po dome, ktorý z miesta radosti zmenil sa na kryptu, moknúcu slzami. Košaté lipy vonku rozstonali sa žiaľom a roznariekali. Ľudia, ktorí hľadeli prv na pekný dom s netajenou závisťou, teraz, keď mohli, vyhli mu radšej, nech sa ich nešťastie nechytí.

Nie div! Ako sa to sypal úspech ani blýskavé zlaté mince z rozviazaného vreca. Tak sa teraz dial nezastaviteľne pravý opak.

Nadišiel deň, ktorý polámal okná i posledné kvety. Pekná Amálka uvädla a odobrala sa za svojimi deťmi. Rana pod Rexovým okom otvorila sa znova. Najprv nedbal o to, veď už stratil skoro všetko okrem toho biedneho života! Ale prišla bolesť pálčivá a tvrdá. Ľudia radili mu miesto Paríža Berlín alebo Viedeň.

Váhal.

— Čo odkladáš? — dovrávali mu priatelia. — Si ešte dosť mladý — zachráň sa — verejnosť ťa potrebuje.

— Ale mňa? — spočinul na nich dlhým bolestným pohľadom. — Načo by bol ešte komu? Deti som stratil, ženu som stratil, čo mám, rozkladá sa všetko ako voda na rieči. Komu ja môžem byť potrebný ešte?

— I nám, Janko, — i nám! — hľadeli naňho kamarátske oči so sústrasťou. — Ale i sebe!! Umierať je ťažko, i keď človek mnoho stratil, ťažko je odtŕhať sa od života, i keď niet v ňom lúča svetiel. Je to tajomná sila v nás — nemožno ju obísť, nemožno poprieť — ozve sa, hoci by sme nechceli.

Zlomený Rexa dal sa presvedčiť, navštívil Berlín i Viedeň. Na klinikách strávil dlhý čas. Podrobil sa všetkému, čo radili. Dal sa informovať o každej zvesti. Ako sa darí boj proti zákernej nemoci, ktorá sa chytila i jeho ako kliešť. Čakal a trpel. Lekári a biele ošetrovateľky hľadeli naňho so sústrasťou. Pliaga mu rozožierala tvár a vnikala mu do mozgu.

— Radšej sto ráz smrť než takéto muky! — precedil raz cez zaťaté zuby pred svojím duchovným.

— Nezúfať, priateľko! — zbieral tento všetky sily potešiť ho. — Všetkému sa napokon uľaví.

— Len kedy — kedy?

— Spoľahnite sa na toho, ktorý nám život dal — nedočkavosťou si nepomôžeme.

Konečne bolo všetkým dosť toľkého utrpenia. I mníškam, ktoré sa v kaplnke modlili za nemocného, aby ho Pán Boh vzal. I lekárom, ktorí si všímali tohto hrozného boja o život a cítili svoju bezmocnosť. Návštevníci hľadeli na nemocného beznádejne, ako z tej ubolenej hlavy tratia sa všetky myšlienky a horia v plameni múk.

— Nedajte sa mi trápiť ďalej, — prosil lekárov.

— Slabý je už, ani hmla. Nemá viac čo čakať od života — uľavte mu nejak.

— Človek má právo na svoj život do posledného dychu, — pozrel chladno muž vedy a povinnosti cez lesklé okuliare.

Zato nebol z kameňa ani on. Predpísal nešťastnému morfium najsilnejšej koncentrácie. Mladá mníška priniesla fľašôčku tekutiny. Položila na stolík chorému a vedľa niečo vody do pohára.

— Tak, prosím, — nahol sa primár k beznádejnému pacientovi a s prísnym pohľadom ukázal na sklenicu, — ak sa ozvú bolesti, kvapnite si z lieku do vody, ale len päť kvapiek — šiestu nie, lebo by ste usnuli naveky.

Prítomní odišli, ostala len mníška, ktorá odovzdane do vôle božej mrvila ruženec. Vyrušil ju bolestný ston. Skočila k nemocnému, keď sa chytal sklenky s liekom.

— Ja si sám, sestra — sám! — lapil sa kŕčovite utišujúceho lieku v obave, aby mu nekvapla viac, než slobodno.

V tú chvíľu zabudol na všetky pohromy — na stratu pekných detí, mladej ženy, veľkého majetku i kariéry. Zabudol na svoju zohyzdenú tvár, na neznesiteľné múky, ktoré mu ohnivým nebožiecom vŕtali v hlave, na všetko… Všetko zabudol!

V duchu videl len slabo žiariacu iskierku svojho života, iba tú videl a počítal nahlas: — Jedna… dve… tri… štyri… päť… — a dosť — zložil sklenku. Ešte si ju raz vzal, pozrel, či neprelial. Ale nie — tekutiny ešte ostalo. Spokojne potriasol pohár a prevalil na hlavu.

Bolesti sa utíšili a on nevstal viacej. Skončil svoju krížovú cestu — ticho, uspokojene. Keď mníška rozprávala o jeho posledných chvíľach, lekári smutne sklonili hlavy. V údive nad ľudskou bezmocnosťou a nad húževnatosťou túžby — žiť.

— Takí sme všetci, — pohodil primár skepticky a vzdialil sa s kolegami v bielych plášťoch za inou povinnosťou.