ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvláštny pocit, prepodivný pocit zvlnil záhyby mojej duše. Vnútro zachvelo sa mi ozvenou nečakaného, záhadného ševelu, ako kedysi dávno — za jasného, bieleho leta.

Vtedy som sedel na trávniku pod košatými lipami a snil ako ony. Zahľadel som sa uprene do rozprestretého poľa, stratiac sa v odtieňoch najrozličnejšej zelene. Jediného rušivého hláska som nezachytil. I vo vnútri srdca bolo ticho a blažene.

— Hah!… Strhol som sa. Sševelili lipy. Zdalo sa mi: hovoria o búrke, hoc nebolo obláčika na nebi. Skoro potom zdvihli sa mračná a zahrmelo i nad mojou hlavou.

A dnes?… Jasno je a ľavno napodiv. Hľadím na hole. Sneh sa púšťa! Hľadím na polia. Akoby len pluh vyčakávali! A onedlho sú tu Vianoce!

Ponorím zrak do vlastnej duše — dnes, v decembri roku 1916, keď krv tečie potokmi, vo chvíľke zamiera tisíce nádejí… A tu tiež jasno a ľavno!

Pochopil som, nemám mnoho, ale mám všetko, čo si dnes smrteľník môže žiadať.

— Bože môj, ako ti ďakujem… Veď som iste hriešnejší ako nejeden z tých, ktorí už všetko stratili!… A zahľadel som sa na jasavú oblohu.

— Hah!… Trhlo srdcom. — Sševelili lipy? Nie! tie stáli holé a ich lístie pritlačené v blate… Kto by sa však nezachvel pocitom nevysvetliteľnej neistoty, vidiac, ako neusína pole, na holiach topí sa sneh — a keď je i v duši tak jasno a ľavno — dnes, v decembri roku 1916, pred Vianocami?!

17. XII. 1916