ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od týždňov pracoval majster dlhých tmavých vlasov a ešte tmavších očú s dlátom v ruke na veľkom balvane bieleho mramoru. V jasnej a priestrannej miestnosti bol Čas jediným svedkom veľkej tvorivej sily, v tichej radosti pohrúženej, po komsi túžiacej duše, ktorá na svoje „buď!“ videla presvitať línie pravidelného tela cez priliehajúce záhyby ľahkého odevu a rozoznávala vždy určitejšie ožívajúce črty strojnej hlávky i vlny bohatých vlasov, ovinutých vencom nadzemskej neviny.

Statua podobala sa neveste, čo, nepoznajúc muža, odišla do kraja svätíc Pánových, zanechávajúc tu citné oči, túžiace ju uzrieť ešte raz.

Posledný deň práce! Hruď sa pár ráz zachvela obavou. Konečne podvečer, keď žiarivé zore vrhli rumenec veľkým oknom, odložil majster nástroje. Zahľadel sa na „Nevinnosť“, akoby len čakal, či nezostúpi z podstavca, a pocit nevýslovného šťastia prejal ho tak silno, až sa zaleskli slzy v tých hlbokých, temných očiach.

— Majstre! — prevravel vtom Čas s úsmevom, — ďakujem ti za ustávanie! Nechápeš? Dielo toto, ktorému si tak rád, nebude nakoniec ani tvoje, ani múzea, kde ho iste postavia na miesto z najčestnejších: ono bude patriť mne ako všetky ostatné, a keď sa mi raz zachce — rozbijem ho na drobné kúsky a navrátim zemi, z nej si ho vyvolal…

— Nech! — odvetil vyrušený umelec na tvrdé slová — ale chvíľa, táto nádherná chvíľa, ostane už večne mojou — rozumieš? — večne!!