ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som prišiel do dediny, príslušníci istej sekty žili si v povedomí, že sú oni onakvejší ako ostatní. A netajili to. Vystatovačnosť bola ich najsilnejším dôvodom, ňou sa líšili od ostatných, ako v neprirodzene zmenenom spôsobe hovoru a svätuškársky strojenej tvári. Upozornil som ich na to čo najdobromyseľnejšie a kto-ten dal si z nich povedať. Onedlho zbadal som opak tohlo, čo prv. Na moje veľké prekvapenie počali si vyvolávať na hlavy žeravé uhlie a síru… Ženu, ktorá predtým mnoho, veľmi mnoho si myslela o sebe — počul som vyznávať: Ach, pán môj, čože by ja bola spravodlivá? Ja som hriešnica, najposlednejšia hriešnica!! Nezvyčajný tón ma zarazil, ale len na chvíľu, kým som sa nenazrel tejto „vtelenej Skromnosti“ do očú. Svietili tým istým plameňom samospokojnosti ako kedysi a hovorili mi zreteľne, že poslední budú raz i tak prví!

Odvtedy nedalo mi pokoja. Chcel som nazrieť do tváre tej pravej Skromnosti. Obraznosť predstavila mi ju v podobe ani nie veľmi peknej, ani mrzkej devušky, odenej prostunko, s hladkým účesom a nevädzovými očami. Raz sa mi i zdalo, že sa mihla vedľa mňa ulicou veľkého mesta, keď bolo práve v móde pripnúť si na hruď margarétku miesto umele vypestovanej bielej či ružovej kamélie. Hľadím za interesantnou osôbkou, podobnou navlas mojej predstave, a tu z výkladných zrkadiel volajú na mňa jej nevädzové oči.

— Tá margarétka mi svedčí, pravda?!

To nie je tá pravá! pomyslel som. Azda ju nájdem v spoločnosti Múz, v kruhu pracovníkov duchom! A tu som to ešte len utrafil. Čo som si nadobudol, bola skúsenosť: ak uvidím tú devušku, to najskôr tam, kde to najmenej predpokladáme. Prizrúc sa bližšie, poznal som s údivom, že je to iba šablóna ich umeleckého smeru. A keď som zaklopal na príbytok sŕdc, zdeptaných vlastnými nohami, a duší, volajúcich de profundis? Zhliadol som Génia, až nápadne podobného mojej predstave.

— Si ty Skromnosť? — pýtal som sa naradovaný.

— Nie! — usmiali sa nevädzové oči šibalsky: — ja som Efekt!

A jednako nemožné, reku, že by na svete nebolo Skromnosti. Lenže ju as’ ťažko rozpoznať. Konečne sa mi i to podarilo, šiel som promenádou o polnoci. Bolo ľavno a jasne… Na trávniku pod košatou lipou snila devuška, podobná navlas mojej predstave. Nad spiacou bdela vážnejšia dáma, z jej tváre dalo sa čítať ako z otvorenej knihy. Prihovoril som sa a ona povravela mi všeličo o svojej zverenke i o sebe samej. Ako nemajú veľmi miesta medzi ľudmi, len čo sa sem-tam ponevierajú, lebo nemôžu jedna bez druhej: Skromnosť bez Úprimnosti…

Od toho času, ak kde počujem o Skromnosti, dopytujem sa i na jej gardedámu, bez nej tá prvá vždy je podozrivá. A tak je to na korze, tak v kruhu Múz, tak i pod krížom Kristovým. O tom ma presvedčil onen lesk pyšných očú, kým pery vyznávali kajúcne úbohosť duše — vyvolávajú na svoju hlavu žeravé uhlie a síru.