ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznať mesto, kde bývame, je iste túžbou všetkých nás. Bez toho museli by sme sa cítiť cudzo, neisto, ako v dome, kde sú pred nami — okrem našich vlastných — všetky dvere pozamykané. Preto, idúc ulicami, obzeráme sa pozorne nielen po známych-neznámych tvárach spoluobyvateľov, po výkladoch, sochách a parkoch, ale zaznačujeme si do pamäti i významnejšie budovy, rínky, postojíme na brehoch rieky, prípadne prieplavu, k čomu si potom prirovnáme smer ulíc, až máme celý nákres pred sebou a kráčame sem-ta po križovatkách nenútene s najväčšou istotou.

Čím je sieť ulíc nepravidelnejšia, tým je ťažšie orientovať sa. A či je nepravidelnejšie mesto ako to najstaršie a najväčšie, ktorého sme všetci obyvateľmi?

Ako pomaly som v ňom zdomácnel! Ako pomaličky! S neodolateľnou túžbou v mladistvej hrudi: poznať! poznať!! chodil som od výkladu k výkladu, od sochy ku soche. Všímal som si budovy, parky i sivý povrch rieky. No zbadal som, že takto jakživ nespoznám toto obrovské mesto.

Pridružili sa mi rôzni ciceroni. Navštívil som s nimi školy i chrámy. Bol som v snemovni i v kráľovskom paláci. Ocitol som sa v kaviarni i v brlohu najväčších hriešnikov. — Jednako som nemal o tomto meste jednotnej, všetko videné zjednocujúcej predstavy. Dojmy moje kopili sa ani stopy najrozličnejších farieb na umelcovej palete a vnútro duše ponášalo sa na kubistický obraz, predstavujúci v rôznych trigometrických tvaroch tisíceré pohyby vášnivo roztancovaného bálu.

Konečne mi pomohol ktosi, keď som si už skoro zúfal. Bola to dáma v čiernom závoji. Stretli sme sa pri rieke, v nej som zhliadol svoj smutný obličaj. Jej — nadzemským pokojom žiariace čierne oči prezrádzali, že môj bôľ zná… Preto som išiel za ňou, pozorne sa ohliadajúc a ukladajúc dojem k dojmu stý či tisíci ráz v neukončenú mozaiku.

Minuli sme nádherné ulice i chudobné štvrte. Na moje podivenie vyšli sme z mesta. Cesta, o nej som dosiaľ nechyroval, viedla nás serpentínou vždy vyššie a vyššie… Po namáhavej chôdzi zastali sme na bralnom výbežku nad prehlbokou priepasťou. Ešte krok, a — bol by sa roztrieskal na vyčnievajúcich ostrých skalách. — Pri nohách rozprestieralo sa mi najstaršie a najväčšie mesto, ktorého sme všetci obyvateľmi. Uzrel som ho v celej veľkosti a úbohosti. Kde-tu hemžili sa ľudia drobunkí ako mravce. Paloty nezdali sa vyššími ako chatrče chudobných štvrtí. Ani katedrála nevyčnieva vysoko. Ani kráľovský hrad. A fabrické komíny zapadali kdesi v hmlistom úzadí ako rozostavené detské hračky.

Sivá rieka delila mesto, ako široká stužka, napoly. Na tú som sa oprel zrakom. Za chvíľu vkreslil som si do pamäti siete ulíc i všetky významné črty povrchu ako oceľovou ihlou na medenú dosku.

— Ako menujú tento výbežok? — obrátil som sa ku sprievodkyni. Rád by ho nájsť aj inokedy a odporúčať všetkým, ktorí chcú mať nákres najväčšieho mesta…

Dámy už vedľa mňa nebolo. — No, dovtípil som sa i sám, že stojím na rozhraní dvoch jedinečných kráľovstiev — života a smrti.