ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sto a sto chalúp, bielych, vymazaných pred Veľkou nocou. Niekoľko sto spolu, niekoľko sto rozhádzaných na dlhej doline po kopcoch, po vŕškoch až do pučiacej bučiny na plešivej Javorine. Dolu osýpajú sa stromy kvetom bielym, bielučkým ako sneh. Osýpajú sa i hore, čerešne, belice, trnky odrážajúc sa svojím sviežim úsmevom od smaragdovej zelene rozložených rolí a vypätých svahov. Ak vykročíš, zdá sa, hnú sa ako ženy v slávnostnom rúchu idúc jedna za druhou… napravo, naľavo. Vtáčatá spievajú o zmladnutom slnku a dolu veselo hukoce klančica o ľadoch, čo polámala.

Kravičky vychodia z dvorcov — zapriahnuté do vozov i vozíkov. Niekoľko sto kráv, Lisaní, Rekuší. Tu-tam kone ťažké i ľahké. Niekoľko sto pluhov, brán, hora motýk a kopáčov. Na dobre opatrovanej hradskej sa to stretá. Ťažko sa neraz vystúpiť.

— Tú-tú-tú-tuliká do toho ešte vždy nejaké to auto. Počína sa pomaly sezóna: Luhačovice — Piešťany! Piešťany — Luhačovice! Z pohodlných sedadiel hľadia dámy a páni na zakvitnutú dolinu, na nemotorný zhluk povozov, na robotiacich sedliakov a sedliačky… Kto všetko prefŕľa tadeto? Nemec, Žid, Čech, Slovák… Príde im na myseľ, čo to za svet okolo a čo hovorí tá zem, keď ju rozrývajú pluhy a kopú motyky?

— Aké krásne je Slovensko! Aký pokorný jeho ľud! Aký úctivý!

A zem tá hovorí. Rozpráva dolu od položitých nížin hore do kopcov a vŕškov. Všade, kde sa pružia svaly, ohýnajú chrbty, túži sa, žaluje, zastrája i hrozí. Niekoľko sto úst, niekoľko sto pästí. Týždne čo vyvážajú ľudí do sveta na prácu voz za vozom. Idú vďačne otcovia i matky, mládenci i panny. Čo budú robiť doma a čo jesť? V nedeľu boli ešte v kostole — odobrať sa a idú… Nejedna chalupa podoprie sa kolom. V nejednej zas darmo čakajú, či sa otvorí niečo. A keď sa neotvorí, čo potom? Čo na seba, čo do seba, čo deťom? Deti, deti, šťastím boli niekedy, dnes nešťastím sú rodičom i sebe! Políčka rozdrobené, chalupy plné a — matky s deťmi do práce sa dostať? To je už ťažko! Z roka na rok ťažšie! Celé húfy ľudí, chudobných ľudí, Slovákov, evanjelikov i katolíkov bez zamestnania a nádeje len na jednej doline! Nikdy to nebolo, dnes je — keď sa narodí človek na svet, v nejednej slovenskej chalupe môže sa zaplakať! Fabriky na sklo, na železo, hospodárstva vo Francúzsku, lesy okolo Vancouveru v Kanade, Spojené štáty americké, továrne na mäso pri Buenos Aires — tam hľadá tento ľud náhradu za vlasť, keby vedel zabudnúť na svoju dolinu! Na jej kvet, na úsmev, na bielu nedeľu!

Zato stromy kvitnú ako vždy na jar. Kvitnú splna. Vtáčatá spievajú, bystrina hukoce. Autá fŕľajú po hradskej a ktorým je v nich sedieť pohodlne — mihne im hlavou: — krásne je Slovensko! —

Kto však vyšiel z chalupy ako hociktorá spomedzi tých rozhádzaných po úbočí, učil sa, videl svet a nestratil srdce — ten vie: pod tým kvetom tam je rozodraná slovenská bieda — s krivdou volajúcou do nebies. Ten spomína na Puškinovo: i poslednému toľko, ako tebe! a cíti v duši hryzenie svedomia, že patrí k spoločenskej vrstve, čo mnoho myslí, máločo domyslí a najviac zabúda. Jemu národ nezačína sa od ministrov a županov, ako ani cirkev nie od biskupských rezidencií — ale od slovenských chalúp, kde je počiatok všetkého. Nevie pochopiť demokraciu tejto republiky, čo vie spokojne deliť od miliónových súm počnúc nadol svojím hodnostárom, vymýšľa všelijaké reformy — ale nestačí zájsť k tým, od nich mala svoju ochrannú prácu započať. Nestačí, a to práve na Slovensku! Ó, humanizmus! A tie chalupy hľadia na dolinu — na autiaky, fŕľajúce po hradskej — hore-dolu. Kvet sa im osýpa nad krovami, biely kvet — v oknách kvitnú muškáty, ale v dušiach rastie nedôvera a zášť. A nech tak niet viery v Boha? I tá však chabne. Rozkladné heslá chytajú sa duší sklamaných svetom a ubitých životom. Kedy sa ujme týchto náš parlament, keď i nie podporou v nezamestnanosti, čo by im mnohým patrila právom, aspoň investíciou na Slovensku, čím by bola príležitosť k práci? Kedy sa ozve za tieto centralizmom zničené existencie, za svojich luteránov, i ev. cirkev na svojich konventoch aspoň tak, ako sa zastala vysokopostavených?

Páni, páni, fŕľajúci v autách… postojte na slovenskej doline! Nezahľaďte sa len na krásne zakvitnuté stromy. Tie kvitli a kvitnú vždy, keď Pán Boh dá! Nepochváľte len kvet výšivky, zdedený je a bieda ho zotiera z odevu. Vojdite do chalúp! Nie do jednej, druhej! Do niekoľko sto chalúp! Spýtajte sa, či všade jedli chlieb v zime? Koľko im, ako roľníckemu ľudu, pomohla pozemková reforma? Čo myslia so sebou, čo myslia s deťmi? Spýtajte sa ich, o koľko zdáte sa im lepšími, ako tí prví a nečudujte sa, ak vám povedia: o nič! Zamyslite sa nad tým a robte, kým je deň a nepríde noc, keď nikto nebude môcť pracovať!

Krásne prekvitá slovenská dolina. Orie sa, seje sa, ozimina bujnie. Svaly sa pružia, na čelách pot a kto nemá nádeje, hľadá ju. Pán Boh pomáhaj!