ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Známy spisovateľ Ondrej Polonec onemocnel. Verejnosť tomu nechcela veriť. Ľudia vídali ho prednášať, len nedávno, silného a dobrej farby. Mysleli o ňom, že požije i sto rokov. Patril už životu ako hodiny domácnosti. Kým idú, pokladá sa to za prirodzené, nik si to nevšimne, ak zastanú, prekvapí to kdekoho, a Polonec uľahol naozaj. Ubila ho práca. Jeho pevný organizmus odolal na čas úderom. Elán tvorivej práce dodával duchu krídel, i keď už motor skoro nepracoval. Tvorivosť ešte unášala podľa zákona zotrvačnosti. V tlači zjavovalo sa často známe meno i jeho práce, pravda, ako keď už vyhasína. Nikto nevedel pochopiť, čo je s ním. Ešte menej, prečo uverejňuje i ďalej a radšej nehľadá, čo potrebuje — pokoj a zdravie. Jeho najbližší s obavou hľadeli naňho. Ich starostlivému oku neušlo, ako mu sily ubúda, zo dňa na deň, tvár mu bledne a oči sa kamsi prepadajú.

— Čo sa trápiš, Ondrej? — dovrávala mu žena Mária, utierajúc si zvlhnutý zrak. — Potrebuješ ticho, pokoj, a vyzdravieš.

— Neviem, — pokrútil muž hlavou, — mesiac za mesiacom sa míňa, práce moje ležia, a ja nenadobúdam sily. Moji priatelia a známi veselo tvoria, ďalej bojujú so životom, a ja zaostávam. Ak usnem, zobudím sa zmalátnený. Pomaly ma necháva všetko, a ešte by som vedel vytvoriť mnoho!

— Uspokoj sa, otecko, — tešia ho odrastené deti. — Keď vyzdravieš, vytvoríš. Dobrí ľudia píšu o tvojom nešťastí a želajú ti zotaviť sa znova. Treba si ešte i nám, treba aj iným. Tvoje knihy sa míňajú dobre, aj tí, ktorým si zavadzal, začínajú ťa rozumieť.

— Sú, ktorí mi nikdy neporozumejú.

— Never, otecko, — prikloní sa k nemocnému urastený syn, — všade sa zaujímajú o teba. Ľudia sú nie takí zlí, ako si ich predstavuješ. Dobrá práca nájde dobré slovo. Ty si sa vyvalil za chmúrnych búrok života. Ostal ti tmavý obraz v duši. Oveľa lepšie by ti bolo, keby si ho osvietil.

— Len čím, syn môj, čím?

— Predbežne musíš dbať na lekárov, zachovať ich rady.

— Pre mňa je len jedna rada, čo osvieti tmavý obraz a dodá sily k životu.

— A to je?

— Práca, syn môj, práca, akákoľvek maličká práca. Nevieš si ani predstaviť, ako žije človek prácou a čo má v nej, keď na ňu navykol. — Moji rodičia, vieš, žili v chudobe a v práci. Dnes to možno chápu ľudia inak. Tvoj starý otec robotil a mali sme všetkého pri skromnosti. Tvoja stará mať vychovala nás prácou svojich rúk a dokázali sme sa všetci v živote. Mám to už v krvi a je to tak dobre. Práca zmorí, ale práca i postaví na nohy. Preto ja potrebujem lieku z práce — ožiť pre prácu, pre svoj cieľ, pre svojich priateľov, pre svoj rod, i pre vás, syn môj, pre vás.

A Ondrej Polonec prenášal svoju neústupnú nemoc trpezlivo ďalej. Cítil — i tá obrodzuje a očisťuje ducha. Boje po verejnosti, ktoré mu predtým vypĺňali celý svet, predišli mu naraz nielen zbytočné, ale i veľmi, veľmi malichernými. Na svojich konkurentov a zaznávateľov, ktorí nechýbajú ani v jednom živote, nevedel sa hnevať. V ubolenej duši, pod váhou nemoci, tratilo sa pomaly to drobné — ničomné. Vynorovalo sa to najhlavnejšie, čo je pre všetkých trpiteľov a pre všetkých ľudí. Divil sa, ako je toho málo a ako by to zblížilo všetkých, zahojilo porozrážané srdcia a umožnilo radostne žiť.

Míňal sa deň za dňom, a nemoci len neubúdalo. Nejedna nádej rozpadla sa v popol, a keď duch i zažiaril na chvíľku, o chvíľku zvädal ako pouschnutá kytica.

— Žena, podaj mi pero a papier, — zastone nemocný.

— Lekár ti zakázal pracovať. A i tak už nevidíš, — znela odpoveď.

— Ale vidíš ty. Ja napíšem i po pamäti a poskladáš to nejak.

— Nemáš sa na čo oprieť.

— Načiaram i na kolene.

A Ondrej Polonec čiaral po papieri detské haky-baky, lebo musel. Svojou dušou blažene sa usmieval. Keď bol hotový, Mária hieroglyfy prepísala, zabalila do obálky a poslala časopisu.

— Čo sa len tak ustávaš zbytočne? Vydal si už veršov celé knihy, o jeden viac alebo menej, čo na tom.

— Ty nevieš, Mária.

O niekoľko dní sadla k chorému žena, s čerstvými novinami v ruke.

— Ten verš už vyšiel, — krotko prevravela a hladila chorého citnými očima.

— Ozaj? — prebral sa hneď očerstvejší Polonec. Zrak mu nabral sily a pokúsil sa sadnúť si. — Prečítaj mi ho!

A Mária mu ho číta, číta, taký pošmúrny, taký bez nádeje. Mihalnice sa mu privrú a on naslúcha jej hlasu ako svojej vlastnej duši. Čosi sa v jeho vnútri deje, čohosi sa chytil, ako mrúci živej skutočnosti. Ako tonúci brvna. Mária skončila.

— Vidíš, ešte žijem — lebo viem pracovať, viem rozdávať svoju dušu.

— Hoc v malom, ale viem, — prehovoril a usnul. Odexpedovali takto niekoľko čísel. Polonec sa stretal so svojím menom v tlači a z jeho ťažkonemocného zraku zmizla tieseň ako ranná osuheľ.

— Hľa, — chválil lekár, — len sa šetriť, priateľ môj, šetriť. A nepísať, — dodal významne s úsmevom. — Až vyzdravieš, nahradíš si to.

— Ťažko, — pokrútil chorý hlavou. — Umelec, keď hlivie — stráca a nikdy to viacej nedoženie. Človek sa reštauruje nielen liekmi, ale i sám sebou.

Poloncove drobné práce vychodili ďalej. Ľudia sa divili a nevedeli to pochopiť. Vysvetľovali si to všelijak.

— Musel ten to ešte pred nemocou napísať! Nevie odvyknúť od honorárov! — niesli sa poznámky. — Ale naozaj, Ondrejko, — je ti to treba? — Nevedeli sa zdržať napokon vďační návštevníci.

— Treba, — usmial sa Polonec, — a ako treba. Vystupujem ako z ohromnej studne po rebríku, z priečky na priečku. Čo jedno dielce, bližšie som k otvoru, bližšie k belasej oblohe a žiarivému teplému slnku. Čo jedna prácička, vždy viac viery vo mne a istoty o tom, že je ešte nie všetkému koniec!

A priečka za priečkou množili sa na rebríku pod vystupujúcim Poloncom. Oblohy bolo vždy viac, i slnka bolo viacej. Dni sa ešte vliekli, hmlisté a vlhké, nohy a ruky sa kĺzali — telo i zmorený duch sa chveli, hľadajúc oporu. Napokon však zvládal básnik moci tmavého hrobu a vystúpil na slnko, žiť a pracovať ďalej.